41. časť
25. 6. 2014
MICHELLE
Včera večer som mala najlepší sex vo svojom živote. Čo budem chodiť okolo horúcej kaše.
Prerozprávali sme potom celú noc, tak niet divu, že teraz vstávam o pol dvanástej. Prehodím si zvlnené vlasy dozadu a zdvihnem pokrčenú tvár z vankúša. Cítim každý sval na tele a stopercentne mám opuchnuté pery. Ale som šťastná ako blcha.
Spod zadku si vytiahnem hárok papiera zlisovaný na placku. Ach áno, Frankove maily. Spadol mi kameň zo srdca, keď som mu o tom všetkom konečne povedala. Na moje prekvapenie, Michael to ani zďaleka nebral tak tragicky ako ja. So slovami, že si to nechá preveriť sa vytasil s nádherným jemným náhrdelníkom, ktorý mi po menšom zápase so zapletenými vlasmi na šiji zapol.
A potom sme si dali druhé kolo.
Rozhliadnem sa vôkol seba. Kam som ho len dala? Myknem hlavou a niečo zaštrngoce. No jasné, mám ho na sebe! Bruškami prstov ho pohladím. Vlastne to je jediná vec, ktorú mám na sebe a teraz v realite denného svetla sa cítim trochu infantilne, ale nechce sa mi vyliezť z postele pre šaty na druhom konci izby. Namiesto toho sa pregúľam k driemajúcemu Michaelovi a hodnú chvíľu si nerušene obzerám črty jeho tváre. Je to posadnutosť?
Keď sa dostatočne nasýtim jeho profilu, pošteklím ho pramienkom vlasov pod nosom, na čo zareaguje tým, že zakňučí a obráti hlavu. Všimnem si veľkú oranžovú škvrnu na obliečke vankúša a na leme jeho pyžama. Nuž, to máte tak. Za celú dobu čo ho poznám som jeho tvár nevidela bez make-upu. Ale rešpektujem to, pretože raz príde deň, keď ho to prestane baviť.
Vojdem mu rukami pod tričko k pazuchám a viem, že som zasiahla jeho slabé miesto. Okamžite sa pustí do chichotu a otvorí čierne kukadlá, v ktorých sa odrazia obloky zaliate februárovým slnkom.
„Dobré ráno, potvorka.“
„Ráno? Môžeš si pripraviť podbradník, tvoja mama už má určite hotový obed!“ Sadnem si a grambľavo si potiahnem prikrývku vyššie ku krku.
Zasvietia mu oči.
„Dobre, ale najskôr skontrolujem čo je pod tým.“ Začne mi ju sťahovať s beťársky vycerenými zubami. Nie je to predohra. Chce sa hrať. Bez dvojzmyslov.
„Nie!“ Pristanem na jeho hru. Bacnem mu po ruke a pretočím sa na koniec postele, ale on je rýchlejší. Využije príležitosť, kým sa snažím tesnejšie zamotať do prikrývky. „Niééé!“ Pištím, keď mi po nahom tele prefrnknú jeho šmátravé prsty.
„To si hovoríš gentleman?“ Uhladím si zježenú ofinu a pleštím ho vankúšom po hlave, keď to najmenej čaká. Očakávam odvetu, ale on mi ho iba jemne hodí do náručia.
„To je všetko?“ Nadvihnem obočie.
„Nechcem ti ublížiť. Mala by si sa ešte šetriť.“
„Včera večer ti to nevadilo.“ Štuchnem ho harcovne.
Prisahám, že ak by sa jeho posteľové zvuky nahrali na CD, Michaelove fanúšičky by sa oň doslova potrhali na kusy. Urobte si z toho predstavu.
Miesto odpovede na mňa hodí cudný pohľad spomedzi prstov na tvári. Vyzerá tak chutne, že neodolám a oslintám mu ucho.
Tak rada ho uvádzam do rozpakov. Som zvedavá, čo povie na toto.
„Môžem použiť tvoju kúpeľňu?“ Nevinne sa spýtam.
„Čo je moje, je aj tvoje.“ Obdaruje ma svojim najmilším úsmevom a zviaže si vlasy do improvizovaného uzla.
„Beriem ťa za slovo.“
Vstanem, a akoby o nič nešlo, pustím prikrývku k zemi. V Evinom rúchu si to nenútene štrádujem ku kúpeľni. Ozve sa obdivný piskot. Zastanem a obzriem sa ponad plece v zvodnom štýle Marilyn Monroe.
Očami doslova hltá môj zadok. Zadkofil jeden!
„Chcel si niečo?“
Ľahne si na brucho, rukami si podoprie hlavu a začne spievať pieseň od Beatles.
♫„Michelle, ma belle...“ ♫
Začnem sa smiať. Strašne smiať.
♫„I want you, I want you, I waaaaant yoouu,
I think you know by now,
I'll get to you somehow...“♫
Zdvihnem si zo zeme veci, pošlem mu vzdušný bozk a vleziem do kúpeľne. Umyjem si zuby kefkou, ktorá leží na čestnom mieste vedľa tej jeho, cez hlavu si prevlečiem modré šaty a umyjem si tvár studenou vodou. Keď sa pomedzi stekajúce kvapky pozriem na svoj odraz, vidím ako mi oči doslova žiaria. Ukazovákom na zrkadlo v návale eufórie napíšem MJ a sama pre seba sa usmejem. Ako šibnutá.
Načiahnem sa po čiernej látkovej čelenke na vrchnej poličke, ktorú Michael používa namiesto gumičky do vlasov. Zrazu sa mi ale vyšmykne z rúk a ako na potvoru lupne rovno do záchodovej misy.
„Niééé!“
Fajn, toto je fakt trápne. Kľaknem si s vycerenými zubami na kolená, keď dnu vtrhne Michael.
„Čo sa stalo?“
Zohnem sa previnilo nad misu a zabručím. „Spadla mi tam tvoja čelenka.“
„A preto kričíš?“ Vtisne mi bozk na vrch hlavy, suverénne dnu strčí ruku a vytiahne ju von so zdvihnutým obočím. „Máš fén?“
Spustím šialený smiech a zavesím sa naňho. „No nemám toho najlepšieho chlapa na svete?“
„Keby som vedel aký dojem na teba spraví vŕtanie sa v záchode, urobil by som to už skôr.“ Zaleskne sa mu úsmev a na krku pocítim jeho horúci dych.
„Chcela som si požičať tvoju čelenku, nevadí?“ Zamumlem, lebo sa mi perami obtiera o pokožku na krku a pod uchom. Iba s ním môže človek laškovať nad záchodovou misou.
Miesto odpovede odkiaľsi vytiahne čistú čelenku námorníckej farby a opatrne mi ju natiahne. „Myslím, že táto ti pôjde lepšie k očiam aj k šatám.“ Ťapne ma po zadku v obtiahnutých šatách po kolená a žmurkne na mňa.
„Vďaka, bejby.“ Cmuknem mu tvrdú pusu na ústa.
„Keď už sme pri tých šatách...“ Zadíva sa zamyslene na moje krivky. „Ešte som ti to nepovedal, ale John Branca sa v sobotu žení. Pozval nás oboch, budem jeho svedkom. Musíš si kúpiť šaty.“
„Uf, iste, aj tak som mala poobede v pláne vyraziť do mesta a kúpiť si niečo na seba na turné.“
„Nie,“ ťahá ma späť do izby. „Nedovolím, aby si si niečo kupovala za svoje.“ S tými slovami mi do rúk vloží zlatú Amexku.
„Nebudem si brať tvoju kreditku, za čo ma máš?“ Pohodím ju na toaletný stolík. „Môžem si dovoliť kúpiť jedny šaty.“
„Chcem, aby si si kúpila šaty, ktoré sa ti budú najviac páčiť, v ktorých budeš krajšia ako nevesta. A je jedno koľko budú stáť. Vezmi si ju.“ Naliehajúc mi ju tisne do zovretej päste.
„Michael, vieš, že toto mi pripadá strašne úbohé. Cítila by som sa ti zaviazaná, akoby som ťa využila... a to nechcem. Prepáč.“ Nechám mu ju padnúť do dlane.
„Ako myslíš. O šaty sa teda nestaraj, zariadim to sám. Tvárme sa, že som nič nepovedal a že to bude prekvapenie. Takže si nič nekupuj na vlastnú päsť!“ Pohrozí mi ukazovákom a ja sa s ironickou grimasou zaborím čelom do jeho hrudi.
Tieto situácie boli a vždy aj budú dôvodom našich doťahovačiek. Obaja tvrdohlaví, ani jeden neustúpi tomu druhému. A aj tak to po každé skončí tým, že si presadí svoje. Klasika. Ako znamenie baran popri ňom zlyhávam.
„Milujem ťa.“ Sotva počuteľne odpoviem, keď zdvihnem hlavu a pri pohľade naňho si spomeniem na video večer s Janet.
Vezme mi tvár do dlaní. „To vieš, že ja teba viac.“
Hanblivo sa usmejem a postrapatím mu vlasy preležané spánkom. „Chceš niečo počuť?“
„Som samé ucho.“ Laškovne si so mnou preplieta prsty.
„Keby nebolo teba, už by som... sa neprebrala.“ Položím mu nedbalo ruku na hruď. „Nepýtaj sa ma ako to viem, skrátka to viem.“
„Nehovor tak.“ Obtrie si pery o seba a pokrúti hlavou opretou o moju. „Žime prítomnosťou a budúcnosťou.“
„Máš pravdu. Ako vždy.“ Zahryznem si do pery a pokúsim sa o úsmev. „Tak čo máme dnes v pláne?“
„Najprv prežiť obed s celou mojou rodinou.“ Navzájom sa na seba zaškeríme. „Dnes tu má byť aj LaToyin... priateľ.“
„LaToya má priateľa?“ Prekvapene sa odtiahnem. LaToya a priateľ? Nie, to mi nejde dokopy. Vždy bola z celej rodiny najzdržanlivejšia, konzervatívna, nespoločenská, nikam nechodila a nemala ani priateľov. Ten chlap musí naozaj stáť za to, keď pomotal hlavu práve jej. Niečo na Michaelovom tóne sa mi však nepozdávalo. „Koho?“
„Svojho manažéra, ktorého jej dovliekol Joseph.“
Ahá, tak tam je pes zakopaný. Michael má prirodzenú averziu voči všetkému čo má súvis s jeho otcom.
„Snáď ho neodsudzuješ kvôli Josephovi? Daj mu šancu.“ Omotám mu paže okolo pásu a potrasiem ním.
„Neodsudzujem ho, len... ja neviem. Nie sme naladení na rovnakú vlnu.“ Pokrčí plecami.
„Predsudkyyyy, predsudky!“ Vysmievam sa mu a brnknem mu po nose.
„Keď myslíš.“ Pobozká mi chrbát ruky a odvádza ma na prízemie.
„Pozrime sa kto sa nám to zobudil!“ Zvolá na nás Jermaine od chladničky, z ktorej práve vyťahuje chladenú citronádu. „Posteľ ešte drží pokope?“ Zarehoce sa ako kôň, načo dostane od Katherine statočný búchanec po hlave. Len to tak pleskne. Cha!
„Drahá, ako sa cítiš?“ Potľapká ma Katherine po ruke, zatiaľ čo za jej chrbtom sa odohráva predstierané klbčenie medzi Michaelom a Jermainom.
„Lepšie to byť nemôže.“ Odvetím popravde a vykrivím ústa, aby som sa nerozosmiala, keď mu Michael vhodí kocku ľadu do nohavíc a zatvári sa ako stelesnené neviniatko.
„Ahoj, Mi!“ Osloví ma spevavý hlas Janet a vzápätí mi kamarátsky stisne plece. Usmejem sa na ňu a obe sa automaticky pripojíme ku Katherine, aby sme jej pomohli s poslednými prípravami obeda – pečenými rebierkami so zemiakovou kašou, zeleninovým šalátom a pastierskym koláčom. Rebbie vyťahuje z rúry horúci koláč a odháňa od neho deti, ktoré sa nám motajú pod nohami a strkajú svoje prstíky do všetkého čo je na dosah.
„Kde sú ostatní?“ Vystrelím do éteru otázku.
„V záhrade. Joseph odišiel do Las Vegas za biznisom.“ Odpovie mi Rebbie.
Janet ma drgne a nenápadne stíši hlas. „Čo znamená, že nás mal už plné zuby po včerajšom Rodinnom dni a musel vypadnúť.“
Práve prekladám šalát do sklenenej misy a Michael ma rozptyľuje rukami na bokoch, keď buchnú vstupné dvere a začujeme LaToyin nosový hlas.
Jej silný parfum sem dorazí ešte skôr ako ona sama. Ucítim, že Michaelove ruky na mojom tele ochabnú.
„Nazdar vospolok!“
Ako prvý vstúpi do kuchyne nízky plešivejúci muž v obleku oceľovej farby a sebavedomo sa na nás usmeje. Svojim zjavom mi pripomína starého Francúza z čiernobielych filmov.
„Všetky Jacksonove ženské pokope, to je milé!“
Nie som si istá, či oslovenie „ženské“ patrí do bežného slovníka slušného správania. Trochu mi to zdvihne žlč.
Spoza neho konečne vykukne LaToya a kývne hlavou na pozdrav. Je silne nalíčená, vlasy má vyčesané vysoko, v ušiach obrovské náušnice, na sebe má kožené sako a pod ním... iba perlovú podprsenku. Napadne mi, že včera ako jediná nebola na Rodinnom dni a ani som si to nevšimla. Vlastne som jej nevenovala pozornosť vôbec. Až doteraz. Nemôžem odtrhnúť oči od jej oblečenia. Toto je LaToya? Skade sa zobrala táto... dračica?
„A kedy príde ten jej priateľ?“ Šepnem diskrétne smerom k Michaelovi. Pozrie na mňa zmäteným pohľadom.
„To je on.“ Pohodí zovretou čeľusťou smerom k chlapovi vedľa jeho sestry a ja sa zdesene obrátim na podpätku. Kriste, veď by mohol byť jej otcom!
„Koľko má rokov?“ Vyzvedám, kým prebieha vlažné privítanie medzi zúčastnenými a cinkot porcelánu prehlušuje môj hlas.
„Skoro päťdesiat.“ Zaregistrujem ako sa mu napína sánka. „Poď, musím predstaviť aj teba.“
„Pozrime sa, aká pipka!“ Premeria si ma ten chlap chlipným pohľadom a nachvíľu sa zastaví na mojich prsiach. LaToya mu jemne šklbne rukou a nervózne sa na mňa usmeje. Je mi to trápne aj za ňu. Očkom zavadím o jeho roletu z vrások na čele a natiahnem ruku. „Teší ma.“ Nejde mi to od srdca.
„Som Jack Gordon, pre teba Jack.“ Obráti moju ruku a pobozká mi ju. Uch, fuuuj. A kedy sme si potykali?!
„Ku komu patrí táto kočka?“ Rozhliadne sa po miestnosti, ale nikto sa nemá k slovu. Všetci akoby zamrzli na svojich miestach, vrátane mňa.
„Ku mne.“ Z ničoho nič pri mne vyrastie Michael a stisne ma v obrannom geste okolo ramien, akoby celé jeho telo kričalo opováž-sa-jej-ešte-raz-dotknúť-je-moja.
„K tebe? Nehovor!“ Zachechce sa a chlapsky ho postrčí. Teda, to si myslí iba on, v skutočnosti ho skôr sotil.
Začínam vystrkovať pazúriky.
Situáciu zachráni Katherine prichádzajúca z jedálne, ktorá našťastie nebola svedkom toho čo sa tu dialo. „Všetci k stolu, obed je nachystaný!“
V rodine Jacksonovcov to musí byť magická formulka, pretože ako náhle ju Katherine použije, zo všetkých strán sa zhŕknu aj ostatní členovia rodiny ako hladné supy. Nasleduje ďalšie povinné, ale rozpačité privítanie sa s LaToyou a jej priateľom a mohutné rachotanie so stoličkami ako sa každý usadzuje na svoje obľúbené miesto. Dokážete si predstaviť tak veľký jedálenský stôl, pri ktorom by sme sa všetci pomestili? Ani ja nie. Myslím, že takú dĺžku ani nevyrábajú. Preto tu majú pospájaných niekoľko stolov do seba. Permanentne.
Počas celého stolovania si s Michaelom vymieňame pohľady. Jackovi Gordonovi sa huba nezavrie ani na nadýchnutie, stále rozpráva o sebe, o svojej kariére, svojej rodine, svojom dome, svojom psovi... a popri tom bubnuje LaToyi po zadku akoby bola jeho majetkom. Ona sa však neprestáva sladko usmievať a presviedčať nás, že je dokonale šťastná a zamilovaná.
A predsa mi tu niečo nehrá.
„Ako dlho ste vy dvaja spolu?“ Využijem vzácnu sekundu ticha, kedy sa Jackovi medzi zubami omieľajú kusiská mäsa ako v miešačke. Odložím vidličku na tanier a pomasírujem si brucho. Moja váha sa neodškriepiteľne zdvíha smerom nahor, už som nabrala späť dve kilá a to som v ich dome iba zopár dní.
„Ja to...“ Začne LaToya, ale Jack jej nedá šancu.
„Bude to niečo cez štyri mesiace, však zlato?“ Obráti sa na ňu a stisne jej stehno. Síce skôr by sa dalo hovoriť o rozkroku. A nie som jediná čo som si to všimla – Michael s kamennou tvárou sleduje jeho ruku ako dravá šelma pripravená zaútočiť. Popudzuje ho to rovnako ako mňa alebo sa v ňom ozýva aj ochranársky súrodenecký pud? Zľahka mu pohladím lakeť, aby som ho upokojila. Mdlo sa na mňa usmeje a aby sa zamestnal, rozhodne sa priložiť mi kôpku zemiakovej kaše do takmer plného taniera. Nechám to byť, očividne nie je vo svojej koži.
„A ako dlho ste jej manažérom?“ Pokračujem v rozhovore berúc do ruky príbor pripravená dobojovať to do prázdneho taniera.
„Zajtra to je presne rok čo mi Joe prenechal jej manažment. Jediný správny krok, ktorý behom jej kariéry urobil.“ Povýšenecky sa poškriabe na dvojdňovom strnisku a v tej chvíli mi zabehne. Rýchlo si odpijem z pohára a ponad okraj vidím ako ma Janet pozoruje.
„Takže podľa vás Joseph neurobil pre LaToyu nič prospešné?“ Snažím sa o neutrálny tón, jednak aby mala Katherine pocit, že obhajujem jej manžela, a jednak aby mi Michael to isté nezazlieval.
„Jeho primitívne zastarané názory do biznisu dnešnej doby nepatria. Starký sa snažil, ale výsledky žiadne. Moje vedenie prinieslo vietor do plachiet, oživil som jej mediálny imidž a najväčšie bomby ešte len chystáme.“ Vycerí zažltnuté zuboradie.
Katherine je príliš láskavá, aby zasiahla, a neozve sa ani jedno z Josephových detí. Mám taký pocit, že s ním hlboko vnútri súhlasia. Možno Joe naozaj nepatrí do biznisu, ale to ešte neznamená, že tento nafúkanec môže bez štipky úcty urážať človeka, ktorý mu dal najlepšiu prácu v jeho živote! V jeho vlastnom dome. Za jeho stolom a pred jeho rodinou.
„Možno som to zle pochopila, ale nie je Joseph váš priateľ?“ Žmolím v ruke vidličku a prebodávam ho ostrým pohľadom. Stojí ma nemalé úsilie zostať iba pri jednej slušnej otázke.
„Prečo sa pýtaš?“ Zakontruje mi otázkou s plnými ústami.
On si vážne so mnou tyká. Zdám sa mu pod hranicou zákona alebo čo?
Na kolene pod stolom sa mi ocitne Michaelova ruka, ale on sám na mňa nepozerá. Pokúša sa ma utíšiť, lebo vidí ako to vo mne začína vrieť. Odtisnem mu ju nabok. Teraz nie.
„Lebo mi pripadá, že si vôbec nevážite čo vám ponúkol.“ Šprihnem mu do tváre. Celá miestnosť stíchne a dusno by sa dalo krájať nie nožom, ale sekerou. Kútikom oka zahliadnem ako na mňa Michaelovi bratia zízajú s otvorenou sánkou. Ešte ma nevideli vytočenú.
„Čože?!“ Vrásky na Gordonovom čele sa znovu stiahnu do škaredej priamky a ruka s vidličkou mu zastane v polceste do úst. Začujem sotva počuteľný chichot, ktorý tlmene prejde do zdvorilého odkašlania si. Michael si drží pred tvárou dlaň akoby si šúchal čelo, ale pritom s pobavením hľadí na mňa ako na svätý obrázok. Pokrčím plecami. No čo, musel mu to niekto už povedať.
„Počuli ste – proste si v jeho neprítomnosti a pred jeho rodinou dovoľujete priveľa, nezdá sa vám? Máte predsa vek na to, aby ste vedeli ako sa správať na návšteve.“
Netuším odkiaľ sa vo mne berie taká guráž. Možno to bude tým, že mi na tomto človeku absolútne nezáleží a teda je mi úplne ukradnuté čo si bude o mne myslieť. Hlúpe mi to je jedine pred LaToyou. Bude ma za toto nenávidieť? Mrknem na ňu. Na tvári má nepreniknuteľný výraz, nedá sa z neho vyčítať nič.
„Čo... čo si to ku mne dovoľuješ, ty sopľaňa?!“ Gordon treskne päsťami do stola, až sa na ňom porcelán zlostne zatrasie. Jeden prázdny pohár sa prevrhne. Preboha. „Ty ma budeš poučovať ako sa mám chovať?? Ty... ty zlatokopka, obyčajná nula, ktorá nič vo svojom krátkom živote nedokázala??!“
Ejha, tuším mu povolili nervy.
Jack Gordon dopálene odrazí stoličku od stola a tá okamžite letí k zemi. LaToyinou tvárou preletí zdesenie. Inštinktívne sa natiahne za rukávom jeho saka, ale on sa jej vyšmykne a ako Boh pomsty sa rúti k môjmu miestu.
„Takto sa so mnou, kurva, nikto nebude rozprávať!!“
Žalúdok sa mi stiahne. Všetko sa odohrá maximálne v troch sekundách. Chlapi v miestnosti sa simultánne zdvihnú zo stoličiek a zaujmú výstražné postoje. Katherine niečo zakričí a v poslednej chvíli zachytí vázu pred pádom na zem. LaToya skočí pred Gordona, ktorý ju sotí nabok. Mňa niekto odhodí dozadu, oškriem si chrbát ruky, ani neviem na čom. Výhľad mi zacloní temeno hlavy s čiernymi kučerami.
„Čo to dofrasa robíš, Gordon?“ Zháči sa Tito a spolu s Jackiem ho schmatnú za paže. V jednej nestráženej chvíli však Gordonovi vyletí päsť a zasiahne Tita do tváre. Spustí sa panika. Rebbie odvádza deti preč a Janet odťahuje mňa. Krvácajúcu ruku si držím na ústach, nemôžem si pomôcť. Šokovane sledujem tú scénu a bránim sa pred Janet, nechcem tu nechať Michaela ani ostatných s tým cvokom samých. Zvlášť, keď za to vyhrotenie môžem ja.
„Upokoj sa človeče!“ Zreve Marlon, kým sa im besný Gordon snaží vymaniť. Katherine je odrazu pri mne a ťahá ma s Titom do vedľajšej miestnosti, kým ja kňučím v nesúhlase.
„To nič, drahá, o nich sa neboj. Upokoja ho a vyhodia z nášho domu.“ Zo skrinky vytiahne lekárničku a posadí nás za stôl. Pôsobí, že má všetko pevne v rukách, ale viem, že vnútri je vystrašená rovnako ako ja. Janet prikladá Titovi na napuchnutú lícnu kosť nejakú smradľavú mastičku a Katherine mi oblepuje ruku leukoplastom a bezradne krúti hlavou. „Si zlatá, že si sa zastala našej rodiny. Ale to ako reagoval on – to je neodpustiteľné. Ako mohol čo i len pomyslieť na to, že by na teba vztiahol ruku?!“ Za okuliarmi sa jej zalesknú oči.
„Katherine, ja... je mi to ľúto. Nedokázala som to počúvať. LaToya...“ Zlomí sa mi hlas. Neviem sformulovať presnú myšlienku. Z jedálne počujeme neidentifikovateľný zvuk, krik a nadávky, ktoré sa vzďaľujú. „Čo je to za človeka? Veď som sa snažila len jemne podotknúť, že...“ Tlak v hrudníku mi znemožní odpovedať. Som v post traumatickom šoku. Bol to strach vo svojej najčistejšej podobe. Sekunda strachu, kedy som nevedela čo mi urobí. Nikdy som v ľudských očiach nevidela takú nenávisť. Čo to malo dočerta znamenať? Ten chlap sa musí liečiť!
„Ja viem, drahá. Netráp sa tým, ty za to nemôžeš. On je neuveriteľne výbušný typ. Nikomu z nás sa to nepáči. Ale LaToya...“ Tentoraz sa zasekne Katherine.
„Katherine, preto tu LaToya nebýva? Kvôli nemu? Pohádali ste sa?“
Odpoveď sa však nedozviem. Ozvú sa kroky a dnu vstúpi Michael so zvesenými ramenami. Košeľu má nápadne pokrčenú a v strede má rozopnutý gombík.
„Môžete nás nechať osamote?“
Katherine mi uhladí leukoplast, objíme ma, perami naznačím poďakovanie a s Janet a Titom opustí kuchyňu. Zostaneme v celej obrovskej miestnosti sami. Srdce mi splašene búcha. Hľadím si na špičky topánok. Zahanbene.
Vidím ako sa jeho topánky presunú predo mňa a odrazu mi prstami zdvíha bradu, aby som naňho vzhliadla. Kľakne si predo mňa a vezme moju poranenú ruku do svojej. Priloží si ju k perám a jemne ju pobozká. „Bolí?“
Pokrútim hlavou. Nadychujem sa, aby som prehovorila, ale on mi miesto toho vezme tvár do dlaní. „Prečo sa ty musíš vždy dostať do nejakého problému?“ Jeho pohľad je vrelý, vôbec nie vyčítavý.
„Mali by ste prepustiť ochranku, pán Jackson. Očividne vám postačím ja.“ Krivo sa zaškerím. „Aspoň čo sa týka slovnej prestrelky.“
So smiechom si povzdychne. „Mrzí ma to.“ Pohodí hlavou k môjmu leukoplastu.
„Veď si ma chránil. To tá moja neohrabanosť.“ Usmejem sa a priložím mu obviazanú ruku na hruď. „A čo on?“
„Najbližších tritisíc rokov ho nechcem vidieť na tomto pozemku. LaToya je stále v podmienke.“
„Ako to myslíš?“
„Sama vidí, že to je idiot, ale nechce sa ho vzdať. Neviem čo na ňom vidí. Oddnes sem môže prísť len bez neho.“ Hryzne si do spodnej pery. „Nevravel som, že z otcovej iniciatívy nič dobré prísť nemôže?“
„Mal si pravdu. Ako vždy.“ Štuchnem ho plecom a ospravedlňujúco sa usmejem. Zrazu zvážniem. „Povedal, že som zlatokopka.“
„Samozrejme, že si. Moja zlatokopka.“ Obtrie sa nosom o môj. Robí si zo mňa srandu. Ale ja sa cez to nedokážem len tak preniesť.
„To si každý na tejto planéte myslí, že som s tebou len kvôli peniazom? Čo je s týmto svetom? Nikto už neverí na normálny vzťah?“
„Nie v našom svete.“ Uštedrí mi tvrdý bozk na ústa. „Všetko je to o pretvárke, peniazoch, sexe a moci. Musíš sa naučiť od toho odpútať, zlato.“
Vykrútim pery a zamrvím sa. „Zlato?“
Zablyští na mňa bielymi zubami a pomôže mi vstať. „Teraz poď, ak chceš vidieť pred odletom Nicole, je čas vyraziť.“
„Ale musím sa ešte pobaliť a nemám ani nič nakúpené na svadbu.“
„Netreba, už si pobalená a zajtra ráno pred svadbou na teba v San Franciscu budú čakať šaty, topánky aj spodné prádlo.“ Zahojdá obočím a ja sa mu zasmejem do hrudi. „Večer odlietame do San Francisca na zajtrajšiu svadbu a odtiaľ letíme rovnou čiarou do Kansasu na turné, súhlasíš?“
„S tebou aj do pekla.“ Zatiahnem ho za límec a pritisnem sa mu na pery. „Ďakujem.“
***
„Malibu Road 24031.“ Zahundre šofér z predného sedadla a ja sprudka otvorím oči. Ležím s hlavou v Michaelovom lone a on má ruku prehodenú cezo mňa. Spravila som mu na nohaviciach menší fľak od púdru, ale k tomu sa nepriznávam.
„Čo si večer robila, že si taká nevyspatá?“ Michael mi založí pramienok vlasov za ucho a vykriví ústa do posmešku.
Cítim ako sa červenám. Tomu chlapovi nejako vyrástli rožky. Za odplatu mu postrapatím vlasy a tak mu pokazím dokonalý účes. Schňapne mi ruky a hlasito sa zasmeje. „Mala by si ísť, lebo to nedopadne... nevinne.“ Posledné slovo mi zašepká pri uchu a mnou prejde triaška. Poslúchnem a vystúpim.
„Budem tu čakať.“ Zodpovie nevyslovenú otázku a ja sa poberiem k veľkým vrátam natretým nabielo. Prvýkrát sa poriadne rozhliadnem vôkol seba. Sme na správnej adrese?
Za vrátami sa rozprestiera rozľahlé sídlo v starobylom štýle s ozdobnými stĺpikmi, veľkou okrasnou záhradou s fontánami a pávmi. Za domom sa leskne krásny čistý oceán so súkromnou plážou, nad ktorou poletujú tucty vypasených čajok.
Zmätene sa obrátim k autu a šofér prikývne. Takže adresa sedí? Hm. Pristúpim k bráne a zazvoním. Z blízkeho prístrešku vystrčí hlavu vysoký ochrankár. Premeria si ma od hlavy po päty. „Čo si želáte?“
„Hľadám Nicole Floresovú, teda po novom... Harrisovú. Býva tu?“ Pípnem neisto.
Ochrankár si všimne za mnou stojace auto, preskenuje poznávaciu značku a zameria sa na posádku auta. „Kto ste?“
„Michelle Nelsonová, jej kamarátka a bývalá kolegyňa.“
„Moment.“ Zalezie do búdy a počujem jeho hlas, s niekým telefonuje. Potom vyjde von a bez slov začne odomykať bránu.
Zrazu z hlavných dverí vyletí von... ona.
Čím je bližšie k bráne, tým ju spoznávam menej. Nakoniec dobehne vo chvíli, keď mi ochrankár otvorí, a vpadne mi do náručia plnou rýchlosťou.
„Krista Boha, Michelle! Ty žiješ!! Nemôžem tomu uveriť!“ Stisne ma zápasníckym štýlom. „Myslela som si, že si Charlie robí prdel!!“ Šľahne po ňom pohľadom a odstúpi odo mňa. „Vyzeráš stále rovnako, kamoška. Panebože, sú to naozaj už dva roky?! Myslela som, že ťa už nikdy neuvidím!“ Znovu ma tuho objíme.
Konečne prehovorím. „Vyzerám rovnako? Si prvá, kto mi to povedal. Ale o tebe sa to nedá povedať! Čo to má byť?“ Rozhodím ruky. Mám tým na mysli jej predĺžené vlasy po zadok, dlhé gélové nechty, oblečenie PRADA, topánky Manolo Blahnik a profesionálny make-up. Zrakom sa zastavím pri prsteni veľkom ako granátové jablko.
„Si vydatá? To myslíš vážne? Kedy si to stihla?“
Skromne sa usmeje. „Nedávno. Ale poznáme sa dlho, stretli sme sa na jednom večierku.“
Spomeniem si na niečo konkrétne. „Tá značková kabelka. Prišla si s ňou raz do práce a baby ju obdivovali. Takže, keď si vravela, že si si ju kúpila...“
„Kúpila, ale nie za vlastné prachy.“ Smiechom sa prehne dopredu a tým mi poskytne náhľad do svojho výstrihu. Do oveľa väčšieho výstrihu ako predtým.
„To si neurobila! Ty máš silikóny?!“ Vyšteknem, ale rýchlo sa spamätám a stíšim hlas.
„Prečo nie, keď mi to manžel zacvakal?“ Odhalí zuby a ja znovu zalovím v pamäti. Predtým nosila na zuboch strojček a ich farba nebola práve najbelšia. Teraz jej zuby svietia takmer ako Michaelove. A keď už sme pri tom... pleť má ako bábätko, ani jedna vyrážka alebo nedokonalosť.
Zrazu ma udrie tá skutočnosť. Nicole sa necháva sakramentsky vydržiavať.
„A čo tvoj starý byt? A leguán?“
Mávne pohŕdavo rukou. „Všetko preč. Toto je teraz môj život.“
„Páni, poriadne si sa zmenila.“
„K lepšiemu.“ Hrdo sa zhodnotí sama.
To práve nemôžem potvrdiť. Mám zmiešané pocity.
„Predstavím ti Henryho, poď dnu.“ Ťahá ma nadšene za ruku. Vstúpime do obrovskej mramorovej haly s vysokým stropom a pobehujúcim služobníctvom. „Vybaľujú.“ Stručne pohodí ramenami Nicole pri mojom spýtavom pohľade. „Dnes sme sa vrátili zo Sicílie. Svadobná cesta, vieš. Lietadlo malo meškanie, museli sme dve hodiny trčať v tej hale plnej smradľavých ľudí. Nechutné! Neznášam tieto komerčné lety!“ Klopoce po vyleštenej dlážke v topánkach s minimálne 12 centimetrovými podpätkami k schodisku. „Henry! Kde si? Už aj poď dolu!“
Jej hlas mi v ušiach znie ako hlas namyslenej predmestskej paničky. Takto som si naše stretnutie nepredstavovala.
„Ach, ten chlap musí byť stále niekde zalezený!“ Posťažuje sa a pery vykrúti do malého O. Nemá náhodou aj botox?
Zo zásuvky príručného bieleho stolíka vytiahne škatuľku Marlboro Light a pripáli si. „Fajčíš?“ Pri pohľade na môj výraz si odfrkne. „Že sa pýtam.“
Ticho z mojej strany sa predlžuje. Akosi sa nezvládam napojiť na jej vlnovú frekvenciu. Márne sa snažím nájsť niečo z mojej starej kamarátky. Skromnej, úsmevnej a láskavej. Čo s ňou spravila táto osoba? Môže sa človek za dva roky tak radikálne zmeniť?
Očividne môže, tu je dôkaz.
„Á, Henry, konečne!“ Nicole vyfúkne dym a lakeť si oprie o rebro. „Michelle, zoznám sa s mojim manželom Henrym Harrisom.“
Pozbieram sa a zaostrím na koniec schodiska, z ktorého zostupuje Henry Harris. Okamžite si spomeniem. Ten Henry Harris! Miliardár. Majiteľ siete reštaurácií.
Dopekla.
A takisto 67-ročný starec!
MICHAEL
Po hodine sa dvere na limuzíne otvoria a Michelle vkĺzne dnu. Je bledá ako stena, nikdy som u nej nevidel taký strnulý výraz.
„Frank, vodu!“ Rozkážem rýchlo a on mi podá fľašu minerálky Evian. Otvorím ju a postrčím Michelle. „Čo sa stalo? Je ti zle?“
„Pamätáš sa ako sme sa dnes bavili o zlatokopkách?“ Duchom neprítomne hľadí pred seba. Prikývnem.
„Práve som jednu ukážkovú stretla.“ Zatrasie hlavou akoby sa snažila niečo vypudiť z mysle.
„Koho?“
„Nicole. Ja ju nespoznávam, Michael.“ Zamračí sa a odpije si poriadny dúšok z vody. Oprie si hlavu o koženú opierku a zavrie oči. „Mám z toho strašne zlý pocit.“
„Rozprávaj.“ Stisnem tlačidlo a stena medzi nami a prednými sedadlami sa zatiahne. Máme súkromie.
Vyrozpráva mi celý priebeh ich stretnutia, opíše mi každučký detail, ktorý jej utkvel v pamäti a monológ ukončí Nicoliným manželom.
„Vieš, najhoršie na tom všetkom je, že sa ani raz nespýtala na mňa.“ Z vlhkých kútikov očí jej vypadnú drobné slzy.
„Pššš, neplač.“ Priviniem si ju do náručia a kĺžem jej perami po vlasoch. „Prestaneš sa s ňou stýkať a ona si to možno uvedomí. A ak nie, tak tieto slzy padajú zbytočne.“ Palcom jej utriem mokré líca a odhrniem prilepené vlasy.
„Neviem čo si mám myslieť. Závidela mi, že mám teba? Preto si vzala miliardára, aby ma tromfla?“ Prstami naznačí zajačie uši a zaborí si nos do mojej košele.
Prehodím si jej nohy cez kolená.
„Nemám nikoho, okrem teba. Moje dve najlepšie kamarátky sú mimo hru. Jedna je na liečení, druhá žije v zlatej klietke. Ty si moja jediná výhra po tej kóme. Stále si tu.“
Naše oči sa stretnú.
„A nezbavíš sa ma najbližších pár mesiacov. Každý deň spolu na turné, prežiješ to?“ Zavtipkujem v snahe zlepšiť jej náladu.
„To turné nemohlo prísť v lepší čas.“ Na tvári sa jej zjaví náznak úsmevu. Sklopí oči, pootvorí ústa a zhlboka dýchajúc na mňa znovu pozrie. Ale celkom inak.
Hmatom nájde lem svojho svetra a pomaly si ho aj s tričkom pretiahne cez hlavu. Odhalí svoju dokonalú pokožku a bielu čipkovú podprsenku. „Dotýkaj sa ma, prosím.“
Ako by som ju mohol odmietnuť?
***
Po horúcej hodinke v aute sa zastavíme v Encine, aby sme si vyzdvihli batožinu a rozlúčili sa s rodinou. Nie je to však dlhé lúčenie, pretože sa s nimi čoskoro vidíme v New Yorku.
Cesta na letisko ubehne ako voda, spoločne vymýšľame slová a rôzne prešmyčky do mojich pripravovaných piesní. O piesni Who Is It sa dohadujeme ešte pri nastupovaní do súkromného lietadla. Michelle má pocit, že ten text budú brať fanúšikovia príliš vážne a ona sa stane terčom nenávisti. Chápem jej obavy, ale dohováram jej, že to nebudú brať tak doslovne.
„Ale keď ty vždy všetko zaspievaš tak presvedčivo, že každý je v tom, že to skutočne zažívaš!“ Trucovito našpúli pusu a potom sa rozosmeje. „Ale nie, urob čo uznáš za vhodné. Nebudem sa ti do toho miešať ako nejaká rozkazovačná pani manželka.“
„Chcela by si byť?“ Zdvihnem provokačne obočie a uškrniem sa.
„Ani za milión rokov, pán Jackson.“ Priblíži sa s beťárskym úsmevom až celkom k mojej tvári a potom sa usalaší na sedadle pri okne a nechá ma rozbabraného stáť. Zastrčím batožinu do priestoru nad hlavou a kľaknem si pred jej sedadlo.
„Milión rokov je trošku veľa aj na mňa.“ Položím si ruky na jej kolená. „Premýšľaj o tom, dievča.“
Zvyšok hodinového letu prevláda téma číslo jedna – Johnova svadba. V jednom okamihu si oprie hlavu o moje rameno a o niekoľko minút mi už neodpovedá. Nechám ju spať, čítam si posledné výtlačky novín a sem-tam si niečo zapisujem na papier, až nakoniec pristaneme v San Franciscu odkiaľ nás ochranka ihneď eskortuje do prezidentského apartmánu v hoteli Ritz Carlton. Je niečo po deviatej večer, za oknami sa tma strieda s februárovou hmlou.
„Parádny čas vyjsť si na prechádzku, nemyslíš?“ Podíde k oknu a oprie si čelo o môj krk.
„Bez ochranky?“
„Čítaš mi myšlienky?“ Vlepí mi pusu na kľúčnu kosť a moje telo zareaguje zachvením.
A tak vyjdeme pred hotel do tmavej chladnej noci, obaja máme na sebe rovnaké hrubé college mikiny a rifle. Mne nesmie chýbať povinná parochňa a falošná brada. Kým vyrazíme po ulici, obzriem sa do dverí a pokývnem na Billa Braya. Budú nás potajomky strážiť, Michelle o tom nemusí vedieť.
Vezmem ju okolo pliec a s dobre skrývaným napätím z nástrah veľkomesta si ju pritisnem bližšie. Rad za radom míňame malé obchodíky natlačené tesne na seba. Ulicu osvetľujú ich výklady a pouličné lampy, takže človek má takmer pocit akoby bolo poludnie a nie neskorý večer. Po vonku sa potuluje iba pár ľudí, nejakí oneskorenci sa ponáhľajú domov z práce, iní sa prechádzajú podobne ako my, ale na cestách je aj v túto hodinu stále viac áut ako ľudí. Hlavne tých zaparkovaných. Tak typické pre Ameriku! O pár metrov ďalej na nás z každého voľného miestočka vyskakujú čínske znaky a obrázky. Sme v čínskej štvrti. Po chodníku sa povaľujú zvyšky ovocia a zeleniny, lebo cez deň sú tu postavené stánky.
„Vieš mi to preložiť?“ Ukáže na jeden vysvietený pútač na druhej strane ulice a založí si ruku vbok.
„Autoopravovňa.“
„Ty vieš prečítať tie znaky??“ Rozšíria sa jej prekvapením zreničky.
„Nie, tipujem podľa toho obrázku auta a skrutkovača.“ Môj bláznivý smiech sa začne ozývať po celej ulici. „Ty si mi fakt na to skočila?“
„Nerob sa múdry!“ Chce ma štuchnúť do boku, ale ja jej zadržím ruku. „Máš poriadne rýchle reflexy!“
Iba sa usmejem, uvoľním zovretie a pobozkám jej chrbát ruky. Kým stačím niečo namietnuť, preruší nás akýsi tulák v zanedbaných handrách.
„Pane, nemáte nejaké drobné?“ Nastaví voči mne otvorenú dlaň. Nespozná ma. Samozrejme. Odkiaľ by mal? Páči sa mi to.
Siahnem do vrecka, vyberiem guču bankoviek a dám mu ich. Musí nastaviť obe dlane, aby mu nevypadli. Od prekvapenia zažmurká a začne sa mi klaňať. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem vám, pane! Nech vás Boh žehná!“
„Koľko si mu dal peňazí?“ Spýta sa ma Michelle, keď kráčame ďalej.
„Neviem. Dvetisíc dolárov?“ Mávnem rukou a pritiahnem jej mikinu k hrdlu. „Nie je ti zima?“
„Nezahováraj. Robíš to často?“ Obkrúti si ruku okolo môjho krku, aby som na ňu musel pozrieť.
„Načo by mi bolo toľko peňazí, keby som nemohol pomáhať iným?“
„A pre toto ťa žeriem.“ Skĺzne mi rukami po chrbte dolu až k môjmu zadku, kde mi vsunie prsty do vreciek džínsov. Nevydržím, vrhnem sa na jej pery, hoci sme na verejnosti. Keď sa odtiahnem, tvári sa tak znechutene až sa zľaknem.
„Čo sa stalo?“
„Mám v ústach polku tvojej brady.“ Prská na všetky strany.
MICHELLE
Nadránom ma prebudia hneď dve veci. Za prvé, budíček oznamujúci siedmu hodinu. A za druhé, šteklenie pod nosom. Neochotne sa posadím a nachvíľu sa mi zatmie pred očami. Prvú vec vybavím rýchlo, plesknem po budíku a ten sa vypne. Druhá je záhadnejšia, niečo si cítim pod nosom. Naslepo nahmatám niečo chlpaté a zistím, že ten prešibanec mi prilepil pod nos falošné fúzy! Hystericky sa zasmejem sama pre seba a odlepím si ich. Chcem si to s ním zrátať, ale zistím, že nie je ani v posteli, ani nikde v izbe. Na bielej plachte zostal iba lístok popísaný jeho škrabopisom.
Odišiel som vybaviť nejaké pracovné záležitosti, stretneme sa na svadbe. Pošlem po teba Billa o pol deviatej. Verím, že si sa vyspala doružova. Do krásy sa vyspať nepotrebuješ... :)
Neverím, on mi tam nakreslil smajlíka! Čo to s ním je v poslednej dobe, že je taký... romantický?
PS: V obývačke ťa čaká sľúbený darček, už sa teším, keď ťa v ňom uvidím. Michael xxx
Na stole v obývačke leží veľká strieborná škatuľa previazaná ružovou stužkou. Zvalím sa na nadýchané vankúše na pohovke a zapištím dychtivým očakávaním pubertiačky. Lebo sa tak cítim. Roztrhnem stužku aj škatuľu, nestrácam čas. Prehrabem sa hrsťou hodvábneho papiera a vyberiem von stoh trblietavej látky.
Sú to krásne dlhé šaty s hlbokým výstrihom vpredu aj vzadu. Museli stáť majland. Pošité sú malými bielymi guľôčkami, ktoré vo svetle žiaria. Na ľavej strane majú veľký rozparok odhaľujúci celé stehno. V škatuli nájdem v rovnakom odtieni aj podprsenku a nohavičky, a tiež nádherné vysoké sandále. Strhnem zo seba nočnú košeľu a rýchlo sa do všetkého nasúkam. Neuveriteľné, padnú mi ako uliate, dokonca aj spodné prádlo a topánky. Mám podozrenie, že mi určité partie meral v spánku. Inak to nedáva zmysel. Nikto predsa nemôže mať taký presný odhad, nie? Okolo zadku ma tesne obopínajú, čo predpokladám, že bol jeho zámer.
Vrtím sa pred zrkadlom a dívam sa na seba z každej strany a potom ich takmer s posvätnou úctou uložím na kraj postele a idem sa osprchovať a nalíčiť. Vlasy si vypnem do improvizovaného drdolu a zapichnem si doň striebornú brošňu. Tak, to by malo stačiť. Som zvedavá v čom bude oháknutý Michael.
Na izbu mi prinesú pravé americké raňajky, bez vyzvania. Palacinky s javorovým sirupom, opečené toasty s maslom a čerstvú pomarančovú šťavu. Michael asi chce, aby som neprešla cez dvere. Zjem – to je slabý výraz - zožeriem dve palacinky a zakážem si pokračovať, aby som sa vôbec nastrkala do tých bombastických šiat.
Presne o pol deviatej sedím v luxusnej bielej limuzíne a užívam si nerušenú vyhliadku na každodenný svet, plné ulice ľudí – pracujúcich, smejúcich sa, postávajúcich v skupinkách, zametajúcich pred svojimi malými obchodíkmi... Normálny svet. Patrím vôbec ešte doň? Pri pohľade na to, ako ohromene otáčajú krky našim smerom si uvedomujem tú stále sa zväčšujúcu priepasť medzi nimi a mnou. Viem, že po Michaelovom boku sa musím vzdať veľkej časti súkromia, na ulici ma spoznáva čím ďalej tým viac ľudí.
Je to frustrujúce, ale on za to stojí.
Zaparkujeme pred katedrálou Svätej Mary na neviemakejulici. Bill mi pomôže vystúpiť, za čo som mu vďačná, lebo na vysokých opätkoch sa mi rozchádzajú nohy. Prostredie je úžasné, vpredu je zeleň susediaca s mrakodrapom a najkrajšia je veža samotnej katedrály. Vo februárovom slnku sa hnedá pálená tehla leskne ako moje šaty. Je síce február, ale v San Franciscu je tak 20 stupňov, iba o trochu chladnejšie ako v slnečnom Los Angeles.
Nádherný klenutý vchod do katedrály zdobia biele ruže a všade sa tisne množstvo ľudí v perfektných oblekoch a šatách a v rukách držia uvítací drink. Nikde ani stopa po fanúšikoch alebo zvedavých ľuďoch, celá ulica je kvôli svadbe uzavretá.
Len čo Bill zabuchne dvere od limuzíny, polovica hláv sa otočí ku mne a zvedavo si ma obhliada. Tí, čo ma spoznávajú na mňa hľadia dlhšie. Utápam sa v rozpakoch, ich pohľady akoby ma vyzliekali donaha.
No tak, nebuď trasorítka. Zatnem päste a čo najprirodzenejšími pohybmi stúpam po schodíkoch hore ku vchodu. A ako tak pátram v dave po Michaelovi, spoznávam rôzne známe tváre. Vidím svetoznámeho politika s manželkou, dvoch hercov, ktorých orientácia je diskutabilná už dlhú dobu, o kus ďalej si narovnáva výstrih Whoopi Goldbergová, júú! Tak sa na ňu sústredím, že sa takmer potknem o vlastné šaty, ale stačím to vybalansovať. Na druhej strane zase osamotene stojí sám veľký režisér Woody Allen a v hlúčiku pred ním rozpráva niečo smiešne Paul McCartney Priscille Presleyovej, ale Michael pri nich nie je. Vystúpim na posledný schod a moju pozornosť upúta záblesk povedomých blond vlasov. Keď sa dotyčná obráti, moje tušenie sa potvrdí.
Anita Davisová. Modrooká playmate.
Sestra chlapca, ktorý mal leukémiu. Ktovie ako je na tom.
Čo tu tá robí? John ju pozná alebo sa prisala na nejakého pozvaného hosťa? Napríklad ropného magnáta alebo finančníka z Wall Street.
Ako tak nad tým uvažujem, v diaľke sa mihne ďalšia známa tvár, ale zmizne skôr ako ju stačím identifikovať. Nebol to...? Nie, určite nie.
Prejdem cez hlavný vstup do obrovskej vyzdobenej sály s maľbami na strope. Aj tu uvoľnene postáva pár ľudí, kým medzi nimi pobehujú asistentky a organizujú zasadací poriadok. Organistka na pódiu sa rozohráva a okolo nej sa rozostupujú asi tridsiati chóroví speváci. Predné lavice sú už plné, ale stále sa čaká na príchod kľúčových postáv – reverenda, ženícha, nevestu a ich rodiny. A svedka. Svadby známych osôb vyžadujú trošku iné opatrenia ako je zvykom.
Prechádzam sa okolo posledných lavíc a obdivujem krásne maľby staré stovky rokov. Zdá sa, že si ma nikto nevšíma, tak sa postavím do tmavého kúta pod jeden vyzdobený stĺp a usilujem sa vytiahnuť si nohavičky zarezané v zadku, ktoré mi žerú nervy, odkedy som vystúpila z auta.
„Vy ste teda nemravná.“ Pokarhá ma tichý mužský hlas za chrbtom.
Nemusím sa ani otočiť, viem komu patrí. Mariovi Dorseymu. Pod vrstvou make-upu som červená ako rak. Zo všetkých príležitostí ma musí pristihnúť akurát keď si lovím nohavičky zo zadku.
„Čo tu robíte?“ Rozčarovane upriem zrak na neurčitý bod pred sebou, schválne ignorujem jeho poznámku a ani sa k nemu neotáčam.
„Sme tu na žiadosť pána Jacksona. Máme zaistený celý objekt, vidíte?“ Ukáže na nenápadných chlapíkov rozostavaných po balkónikoch s vysielačkami a pritom sa lakťom obtrie o moje nahé plece. Zacítim jeho kolínsku. Stojí tesne za mnou.
„Prečo?“ Zvedavosť ma prinúti otočiť sa na opätku, ale hneď to oľutujem. Sandále prestanú spolupracovať s mojim telom. Musím sa zachytiť prvej veci poruke, aby som sa neprevážila dozadu – jeho predlaktia. Zľahka sa zapotáca a postaví ma na rovné nohy.
Prečo musím pred ním vždy vyzerať ako debil?!
„Občas je dobré ma mať poruke, nie?“ Díva sa na mňa z výšky takým pohľadom, ktorý by roztopil celý Severný pól.
Má na sebe čierny smoking, svetlomodrú košeľu a čierneho motýlika. Zdá sa mi, že od nášho posledného stretnutia nabral na svaloch, ale to si asi len domýšľam.
„Prečo ste tu? Hrozí nejaké nebezpečenstvo, o ktorom neviem?“ Rozviniem svoju otázku naštvaná, že mi o tom Michael nepovedal. Prečo má stále to chorobné nutkanie zatajovať predo mnou určité veci?
„Nebojte sa, je to iba poistka pre každý prípad. Pán Jackson má strach, že by sa mohla zopakovať situácia spred dvoch rokov. Preto si vydobyl ochranu počas verejných akcií.“ Urobí významnú pauzu. „Aj na turné.“
„Čože? Budete s nami počas celého turné?“ Iba zázrakom sa udržím na nohách. Ako si ho budem držať od tela, keď bude ako môj tieň?!
„Iba pokiaľ budete na americkom území.“ Upraví si manžetu na rukáve. „Chcel som sa vám ospravedlniť za to posledné stretnutie. Bol som... neodbytný. Nechal som sa uniesť.“
„Myslíš to vážne alebo si chceš iba udržať lukratívny flek?“ Mozog mi signál vyšle príliš neskoro. Ty kača, práve si mu tykala!
„To tykanie beriem ako prejav odpustenia.“ Váhavo sa na mňa usmeje.
„Ach... uhm, no tak...“ Prešľapujem z nohy na nohu. „Dobre. Vlastne prečo nie? Ak mi to zaručí, že mi dáš pokoj.“
Od srdca sa zasmeje a chce niečo dodať, ale obaja vycítime, že v sále sa zmení atmosféra. Medzi ľuďmi to vzrušene šumí. Takéto správanie som už zažila. Prišiel Michael. A vzápätí ho už vidím, vedie za ruku Elizabeth Taylor a obaja smerujú k oltáru, kde sa usadia do prvých miest. Má na sebe slušivý oblek a fialovú košeľu, dlhé vlasy má rozkošne upravené a vôbec nevyzerá na 29. Ľudia sa tiež usádzajú akoby prišiel vodca, na ktorého doteraz čakali. Sedadiel nie je dosť, takže polovica ľudí musí zostať stáť vzadu. Keďže si ma Michael nevšíma, rozhodnem sa zostať tam kde som.
„Nejdeš si sadnúť?“ Spýta sa Mario, keď sa odtrhne od vysielačky.
„Nie, očividne má lepšiu spoločnosť.“ Sledujem ako sa nenútene nakláňa k Elizabeth a pokladá jej ruku na pažu. Ani sa neráči po mne obhliadnuť, úplne na mňa kašle. Vyzerajú spolu tak diskrétne, že nemám proste gule ich vyrušiť.
Chór začne spievať a dnu pochoduje zástup ľudí. Zopnem ruky a trochu cúvnem, aby som mala lepší výhľad k oltáru, pred ktorý sa postavil reverend, ženích a svedkovia. Prichádza nevesta Julia McArthurová.
Obrad je, ako inak, megalomanský a veľmi elegantný. Všetko prebieha v poriadku, ženích a nevesta prednášajú svadobné sľuby a nakoniec si vymenia prstene. Každú tretiu sekundu roztržito špehujem Michaela, ale ten už opäť sedí s Elizabeth a počas ceremoniálu si na mňa nespomenul ani raz. Nerozumiem tomu. Som pekne vytočená. Zase sa usmieva na všetky strany a objíma sa s ľuďmi, ktorých nepoznám. Akoby som neexistovala. Načo som vôbec tu? Sklamanie mi sťahuje žalúdok. To na mňa zabudol alebo mu vôbec nechýbam? Mám chuť naňho skríknuť cez celý kostol, ale pravdaže to neurobím.
Fajn, chce hrať takúto hru, má ju mať.
„Musím ísť na vzduch.“ Hlesnem a ako predpokladám, Mario ide za mnou. Musí ma predsa strážiť. Vyjdem bočnými dverami do záhrady za katedrálou a on sa už-už chystá informovať o mojom presune cez vysielačku, ale v poslednej chvíli mu to zatrhnem.
„Nie, prosím. Nech si pán Jackson trhne nohou. Prečo by mal vedieť kam idem, keď na mňa doteraz zvysoka sral?“
Zaváha, ale vysielačku napokon založí do vrecka. „Uvedomuješ si, že z toho budem mať problémy?“
„Všetko beriem na seba.“ Precedím pomedzi zuby.
Mám potrebu urobiť mu napriek. Som rozladená a dopálená a práve teraz mi je všetko jedno. Keby ho takto drzo ignorujem ja, na dva týždne by sa vyparil a trucoval.
On môže robiť scény a ja nie? Na to sa pozriem! Nenechám ho, aby si so mnou robil čo sa mu zachce.
„Odvez ma preč.“ Impulzívne si prehrabávam vlasy. „Potrebujem niekam vypadnúť.“
Náhľad fotografií zo zložky Fotografie k 41. časti
Komentáre
Prehľad komentárov
Tak.
Keďže dnes mám slzy len pre plač - fakt ich mám od rána akési zaslzené... -, nebola som schopná dočítať túto časť.
Prepáč.
Každopádne, pre môj zahmlený zrak je toho trocha priveľa, no dočítam si to neskôr, prisahám! ;)
Zhrniem zatiaľ to, čo som zistila/vytušila/prečítala doteraz:
Začnem s Gordonom:
Úchylák jeden! Sviniar! Debil! Viem, že Gardon s Ly Toyou v skutočnosti pravdepodobne nechodil, no aj tak som viac ako len rozhorčená nad týmto absolútne nezmyselným vzťahom. Sama by som si netrúfla nič povedať na Joea, a už dvojnásobne by som neotvárala tú svoju odpornú hubu v ich dome- na jeho mieste. Skutočne. Ako si to mohol dovoliť? A ešte k tomu pred rodinou? Asshole. Nothing else I can´t say. Musím sa akýmsi spôsobom odbiť od tejto témy, takže pokračujem s ÚchylákomPrvejTriedy- najhoršia časť bola, keď som čítala, že každý bol ticho, aj keď Gordnom urážal ich otca (manžela). Vždy som si priala niekoho takto zachrániť a Michelle sa to bravúrne podarilo, aj keď sa celá situácia takto nepríjemne zvrtla. Michael ju zachránil. Napäto som čakala, čo jej povie, keď jej pobozkal chrbát ruka s obväzom, ale on sa len opýtal, či to bolí. Sklamalo ma, že sa k tomu nevyjadroval nejako viac "svižnejšia", chcem povedať "prudšie", ale rozumiem, že najväčšiu starosť mal predsa o Michelle.
Ak hovorím o Michelle, najlepšia časť bol hneď začiatok, ktorý ma úprimne dostal:
"Včera večer som mala najlepší sex vo svojom živote."
Nečakala som takú rýchlu "akciu" (:D), no bolo to skvelé, myslím - neviem ale, či mi to došlo správne :D -, že táto kapitola priamo nadväzuje na predošlú (čiže štyridsiatu) časť.
Už sa teším, kedy budem mať "tú česť" a budem pokračovať vo svojom komentovaní- možno to bude ešte dnes! :O Dúfam, tak dlho to asi nevydržím...
Anyway:
Dovolím si napísať krátky príhovor, teda- nie príhovor, ale úryvok z biografie Michaela Jacksona od spisovateľa Jasona Kinga.
"NA ROHU 23. ZÁPADNEJ AVENUE, NA JACKSON STREET 2300, V SCHUDOBNENOM, spustnutom mestečku Gary v Indiane stojí malý jednoposchodový bungalov s bielou fasádou a hnedým tehlovým obložením. Ulica dostala svoje meno podľa amerického prezidenta z 19. stočoia- vôbec nie, akoby sa mohlo zdať, podľa popovej hviezdy, ktorá tu strávila roky svojho dozrievania. Dom na 2300 Jackson má dve okná ako očí, tehlový komín ako klobúk a čierne železné dvere, ktoré majú odradzovať nechcených návštevníkov, ako ústa.
Jedného letného odpoludnia, týždeň po tom, čo 25. júna Michael Jackson nečakala zomrel na zástavu srdca, jasne žltá policajná páska ohradzuje vonkajšie priestory domu na Jackson Street 2300. Vypchané zvieratá, vypálené sviečky staré sedem dní a ručne robené koláže prieznivcov tvoria meter hlbokú priekopu. Na trávniku sa zhromaždili tí, čo trúchlia nad Jacksonom a túlajú sa po okolí ako šokované mátohy. Bielovlasá žena oduševnene, trasľavo mumle. Mladé dievča drží plagát Michaela Jacksona a raní slzy na hrdu svojej matky. Dvaja teenegeri v bejzbalových čiapkách sa s vyvalenými očami rozprávajú s televíznym reportérom. O ničo ďalej zosilňuje autorádio a z neho hrmí Jacksonova klasika z roku 1983, "P.Y.T. (Pretty Young Thing)". Ako rýchlo sa zvuk vyroní, rovnako rýchlo opäť zaniká...
***
Pred vysokými sklnenými dverami divadla Apollo na 125. ulici v Harmele - známeho divadla, kam Joe prvýkrát v roku 1967 priviedol chlapcov na Večer amatérov, ich šťastného prielomu - ľudia tancovali moonwalk, skákali, kričali a spievali "Billie Jean" a "Wanna be Startin´ Somethin´". Na rohoch ulíc, všade, kam sa človek pohol burúcalo rádio milované piesne - "Remember The Time", "Billie Jean", "Dancing Machinne" - alebo pieseň Michaela Jacksona, ktorú už dlho nebolo počuť. Možno skladbu "Stranger in Moscow" či "Another part of Me".
***
Nikdy nebude ďalší Michael Jackson.
Ďakujem. Kajuš. ;)
reakcia
(ivan, 20. 11. 2024 19:06)Neviem či ide o fikciu, alebo nejakú autobiografiu, ale samotný úryvok začína úboho... Najlepší sex v živote, trápne, takto primitívne nezačína ani najružovejší Harlequin...hoci potom s to slušne rozbieha, neviem kto je autor, ale komentujúce sa práve nadchýnajú tou prvou vetou, to hovorí samo za seba...
reakcia
(ivan, 20. 11. 2024 19:06)Neviem či ide o fikciu, alebo nejakú autobiografiu, ale samotný úryvok začína úboho... Najlepší sex v živote, trápne, takto primitívne nezačína ani najružovejší Harlequin...hoci potom s to slušne rozbieha, neviem kto je autor, ale komentujúce sa práve nadchýnajú tou prvou vetou, to hovorí samo za seba...
Horúce chvíle
(adulienka303, 28. 7. 2014 20:09)
Vŕŕŕŕ !!!!
Asi takto vyjadrím celú kapitolu, ale samozrejme pôjdem po poriadku :-D
Neviem čím to je, ale táto kapitola na mňa urobila dojem že bola viac erotická ako u teba býva zvykom ??? Riadny skok, vážne a hlavne ako si opisovala, že MJ začína byť romantický, akože sánka dole až niekam do pekla :-D :-D to si ma teda dobre utĺmila :-D
Ten výstup toho Jacka Gordona bol ako z filmu, takých týpkov ukazujú takmer v každom romantickom filme, takže tú scénku som mala priamo pred očami :-D a ako môžete vidieť v mojej story, ja rada opisujem takéto scény :-D kde je agresia a takéto veci ;-)
Časť kde sa Michelle stretla s kolegyňou bola ozaj brutálna a aj nechutná, zabila si to tou poznámkou o 67 ročnom starcovi....
Posledná scénka ma zarazila asi najviac, pretože Michelle urobila blbosť ak nešla za MJ, potom urazené ženské robia kraviny tak ako ona, že natrafila na Mária a teraz bude z toho guľáš :-D ja na jej mieste idem k MJ a dám mu najavo, že nejavil o mňa záujem, no ona trucovala :-D som zvedavá čo si vykúzlila ďalej, idem sa do toho zahryznúť cica ;-)
***
(Stanča, 25. 6. 2014 19:40)
Ja viem, začnem ako tá najväčšia sexistická čitateľka, ale veta: - Včera večer som mala najlepší sex vo svojom živote - Ma dostala.
Prečo som ti to hneď predstavila? A pomyslela som si, že mať tak sex s ním muselo byť niešo nadpozemské a už vtedy by jedna ženská vedela, že ten nasledujúci bude ešte lepší!!!!!!!!! No lebo som nadržané, chlípne prasa :D
Ako dala si mi zabrať s počtom strán. Je to makačka prečítať na jeden šup. Ale so sklenenými očami som to zvládla. Dobre vymyslené pravidlo 12 a dosť!!!
Téma Mario: Ten chlapec ešte riadne zamieša karty. Až sa toho bojím.
LaToya a jej BF: Jeho despotické chovanie perfektne napísané. Človeku až mráz behal po chrbte.
Neskutočne mi imponuje Michellino správanie. Ako si zastala Jacksonovic famíliu. Ach jaj. Keď neustále premýšľam nad MJ a tým, čím si musel prejsť. Tak veľmi by som chcela aby to bolo inak. Vedieť, ako by žil, ako by to nakoniec dopadlo, keby mal vedľa seba niekoho, koho tak veľmi potreboval - Skutočnú oporu.
Samozrejme, že po pochmúrnych častiach prišli v story aj momenty, kedy som sa musela, pravda, hlasnejšie zasmiať... Viď. Gaťkový incident :D :D :D
No a potom to zase prišlo. Záver kapitoly. Opäť sa o slovo prihlásil môj miláčik Mario. Len aby Michelle neurobila niečo, čo bude potom ľutovať!!!!!!!!!!!!!!!!!!
A na koniec: Šup, šup s novou kapitolou. Máme po útrapach v škole konečne voľno. Takže výhovorky typu učenie na mňa nezaberú.
A ešte jedno PS: Gratulujem kolegyňa k Bc. Už len úspešne a bez trapasu spromuj a zarámuj si diplom.
PS nabr túú: Michael, je to neuveriteľných 5 rokov, čo si tvoj hlas, prekrásny ako škovránok a ladný tanec ako trepot motýlich krídiel užívajú tam, kde ti je teraz najlepšie. Veľmi dobre viem, že vieš, čo k tebe cítime no i tak Ti to tu teraz poviem/napíšem. Neprejde deň, hodina, aby som aspoň na malý moment na Teba nepomyslela. Tak ako mne, tak aj svetu chýbaš. My - tvoji fanúšikovia - sa budeme snažiť, aby tvoje posolstvo ostalo večne živé. A budeme sa snažiť rozdávať lásku do celého sveta, tak ako si to robil TY. O to nemaj strach. WLY :*
:"(
(Kajuš, 25. 6. 2014 15:10)