42. časť
7. 7. 2014
MICHELLE
„Nikdy som to neskúšala. Ako sa to robí?“
Uvoľnene sa zasmejem a vyzujem si vysokánske sandále, v ktorých ma bolia nohy.
Sedíme v prítmí baru Rickhouse v centre San Francisca už dve hodiny. Za ten čas som stihla vychladnúť, posťažovať sa a dokonca sme našli veľa spoločných tém k rozhovoru. Bol to môj nápad zájsť si na pohárik medzi bežných ľudí. Prvýkrát od svojho úrazu porušujem abstinenciu. Potrebovala som na chvíľu vypnúť, ujsť od svojho netradičného života, objektívov kamier a rozpletania zložitého klbka Michaelovej povahy. Tá protivná ignorácia z jeho strany bola tak nejako tá povestná posledná kvapka mojej trpezlivosti.
Možno si na mňa nespomenul doteraz. Nevadí, on je s Elizabeth, ja som s Mariom. Nemôže mi nič vyčítať. Sme si kvit.
Hrdlom mi prešli dohromady tri poháre skvelého červeného vína a teraz prišiel Mario s novou zábavkou. Musím ho pochváliť, tak veľmi sa snaží zlepšiť mi náladu. A celkom sa mu to darí.
„Nie je to žiadna veda, ukážem ti to.“
Zdvihnem si padnuté ramienko trblietavých šiat a zažmurkám, aby som zaostrila zrak. To víno robí divy. Sledujem ako si sype trochu soli na chrbát svalnatej ruky a na stotinu sekundy sa mi zatočí hlava.
„Tequila Gold je najpopulárnejší drink na západnom pobreží, určite si ju už videla piť v nejakom filme.“ Vysvetľuje mi mäkkým hlasom, ale dokonale sústredene. Na rozdiel odo mňa nemá v sebe ani kvapku alkoholu, pretože sme tu autom a ani policajný odznak by mu pri fúkaní nepomohol.
„Nepozerám mexické filmy.“ Podopriem si hlavu a poťapkám si po spánku. Nemôže mi z toho vína tak haluziť, alebo hej? Niežeby mi bolo zle, práve naopak. Moje zmysly sú vybičované na maximum, dokážem vnímať iba jeho fyzickú prítomnosť. Moje emócie dostávajú voľný priechod a to nie je dobre. Spod namaľovaných rias pozorujem jeho ústa a potom skĺznem nižšie k ohryzku na krku. Je taký mužný. Obťahujúc si ukazovákom kľúčnu kosť si tvrdo hryznem do pery.
„Tequila sa pije aj v amerických filmoch.“ Pobavene sa zasmeje a mne v tej chvíli jeho smiech pripadá ako tá najsexy vec na svete. Som nemožná. Nemožná ožratá ženská.
„Čo s tou soľou?“ Vyzvedám a ukážem na biele kryštáliky na jeho olivovej pokožke. Navlhčím si pery jazykom a užívam si ako mu neposedné oči občas zaletia do môjho výstrihu.
„Teraz ju zlizneš a-“ Nečakám a jazykom pomaly zliznem soľ z jeho ruky ako mi káže. Má jemnú a horúcu pokožku.
„Čo?“ Nerozumiem jeho ohromenému výrazu, keď sa napriamim.
„Zliznúť si si to mala zo svojej ruky.“ Kútiky úst sa mu roztiahnu do hriešneho úsmevu.
„Ou.“ Líca sa mi rozpália ako horúce kachle. Vážne som mu práve lízala ruku? Zbláznila som sa, či čo?
„Ale teraz je to jedno.“ Podá mi pohár s Tequilou, keď spozoruje ako prskám kvôli soli v ústach. „Rýchlo to zapi.“
Zaklopím si pohár nad hlavu a kopnem do seba polovicu. Slanú príchuť doplní ostrá chuť exotického alkoholu. Je to akoby som chlípala alkohol z niekoho, kto práve vyšiel z mora na Bora Bora. Tresnem poloprázdny pohár na pult. Tequila ma páli v hrdle, sprudka vydýchnem.
„Šikovná, na záver si odhryzneš z tohto.“ Nastaví mi pred ústa kúsok šťavnatej limetky. Pohľady sa nám stretnú, keď sa zubami zaryjem do kyslého plátku. Je to strašne intímne. Schválne si dávam na čas a zakusujem sa znovu. Šťava mi tečie po brade, cítim ako si razí cestu po mojom krku a aj on vzrušene sleduje jej dráhu, kým mi nezapadne do medzierky medzi prsiami.
Panebože. Nedokážem... nemôžem odolať. Je tak blízko, že sa takmer dotýkame kolenami. Uvedomuje si to?
„Tak čo, chutí?“ Oprie sa lakťami o stôl a skúma moju tvár.
„Je to silné. Nie som si istá, či sa dokážem postaviť zo stoličky.“ Napol zavtipkujem, ale v podstate je to pravda. Preložím si nohu cez nohu a neúmyselne tak v širokom rozparku odhalím stehno.
„Tak nevstávaj.“ Oči sa mu usmejú. Prevráti do seba Virgin verziu svojej Tequily, ale limetku si nedáva.
„A čo limetka?“
„Dávam prednosť sladkým veciam.“ Čakám, že to je priamy dvojzmysel, ale on pokračuje ďalej konverzačným tónom. „To ti dal on?“ Naráža na náhrdelník okolo môjho krku.
„Áno.“ Inštinktívne sa ho dotknem. Sexuálna bublina razom spľasne.
„Pekný.“ Uznanlivo kývne hlavou a prižmúri. „Vieš o tom, že sú to pravé brúsené diamanty? Majú hodnotu niekoľko stotisíc dolárov.“
„Čože?“ Preglgnem a stlačím ho bruškami prstov. Ja toho Michaela fakt zabijem. Nemôže na mňa míňať také donebavolajúce sumy. Zrazu spozorniem. „Prečo mi to vravíš?“
Pokrčí plecami a odpije si z kávy, ktorú nám práve priniesla čašníčka (mimochodom, pri pohľade naňho slintala ako bernardín).
„Myslíš si o mne, že som zlatokopka.“ Zhodnotím jeho mlčanie žmúriac oči do šálky posiatej srdiečkami, rovnakej ako má aj on. Dali nám ich úmyselne? Myslia si o nás, že sme pár? Nemám to s kým porovnať, okrem nás sedí o takomto čase v podniku len pár osamelých ľudí, aj to ďaleko od nás.
„To som nepovedal.“ Ohradí sa rýchlo.
„Ale myslíš si to. Naozaj ti tak pripadám?“
„Práveže nie. Preto tomu nechápem.“ Zakrúži lyžičkou v šálke. Má na mysli môj vzťah s Michaelom.
„Čo presne ťa štve?“ Zamračím sa trochu rozhodená.
„Že som ťa nestretol skôr ako on.“
Zamrvím sa. Čo môžem na to povedať?
„Viem, že ťa takmer nepoznám a že ma dvakrát nemusíš a to všetko. Ale je v tebe niečo, čo ma fascinuje.“ Prejde si rukou vo vlasoch. „Dočerta, nechajme to.“
„Vieš, za iných okolností...“ Nechcem to vysloviť nahlas. „Nie je to tak ako si myslíš. Nemám proti tebe nič, iba... otravovalo ma to tvoje arogantné správanie. Ale teraz... Všetko čo ti môžem ponúknuť je priateľstvo. Aj to si ale budeš musieť najskôr zaslúžiť.“ Potuteľne sa naňho usmejem spoza okraja šálky.
„Napríklad ako?“ Obočie mu vyskočí do vlasov a výraz jeho tváre hovorí ale-nevrav.
„Niečo sa už nájde.“ Látkou šiat si zakryjem odhalené stehno a dopijem kávu. „Mali by sme ísť, už som ho podusila dosť dlho.“
„Zaplatím.“ Zdvihne na prechádzajúceho čašníka dva prsty a v podšívke saka našmátra čiernu buksu. Nemám pri sebe ani cent, preto ho obdarím vďačným pohľadom. Pri vyťahovaní bankoviek mu z jedného priečinka vykukne fotka. Nazriem mu cez rameno. Je to rodinný portrét, na ktorom je on a jeho bývalá manželka. A malé dievčatko.
„Máš dcéru?“ Neveriaco ho oslovím, keď čašník odíde so slušným prepitným, a začnem si nazúvať sandále. Potom si to rozmyslím a vezmem ich do ruky. Nebudem v tých chodúľoch riskovať švacnutie na zem.
„Mám.“ Zaklapne peňaženku. „Vídam ju len zriedka, Melissa ju má v starostlivosti.“
Téme »jeho exmanželka« som sa zámerne vyhýbala. Ale keď už som videla jej fotografiu (predstavovala som si ju ako štíhlu modelku a ona pritom vyzerá akoby si odskočila od sporáka, láska je čudná čarodejka), nedá mi nedozvedieť sa viac.
„Ako sa volá?“
„Ella.“ Odpovie stroho a podráždene si prehrabne vlasy na spánkoch. Všimla som si, že to robí vždy, keď sa o niečom nechce baviť, preto neochotne zmením tému.
„Budú ešte v kostole?“ Zdvíham sa ťarbavo zo stoličky a pritom prevrátim prázdny pohár. Sklo zaštrngoce na stole, ale inak sa mu nič nestane.
„Ou-ou, dávaj pozor!“ Priskočí ku mne a podoprie ma. Miestnosť sa so mnou zľahka zhupne. „Vravel som ti, že to s tým vínom preháňaš. Nemal som ti dovoliť objednať tú Tequilu.“
„Nepoučuj ma!“ Zašermujem rukami. „Mám právo si aspoň jediný raz vyhodiť z kopýtka.“
„Ako myslíš.“ Zachechce sa posmešne. „Si dospelá. Môžeš si robiť čo chceš.“
„Presne tak!“
„Takže ťa teraz môžem pustiť. Vieš, lebo obmedzujem tvoju osobnú slobodu.“ Strieľa si zo mňa. Pako.
„Uhm, áno, pusť ma, zvládnem to aj sama.“ Vyškriabem sa mu z rúk a tvrdohlavo cupkám k východu s bosými nohami. Potácam sa, vnímam to aj ja sama. Zdvihnem si sukňu vyššie, aby som sa na nej nepotkla a paradoxne zakopnem o hrb na koberci. Pár tvári sa za mnou obzrie.
„Stačilo, nemôžem sa na to pozerať!“ Zavrčí Mario so zadržiavaným smiechom a zdvihne ma na ruky ako keby som vážila dva gramy. Nesie ma na parkovisko a ľudia sa zvedavo pozastavujú, aby prišli na to čo sa deje. Schúlim si hlavu k jeho hrudi, aby ma niekto nespoznal. To by som ťažko vysvetľovala.
„Kvôli mne sa ešte nikto neopil.“ Komentuje, keď ma pokladá na sedadlo spolujazdca a zapína mi bezpečnostný pás. Nechce sa mi protestovať, silou vôle sa pokúšam odbúrať alkohol z hlavy. Zavriem oči a počujem zavŕzganie sedadla, keď si sadne za volant.
Stisnem si brucho. Sčista-jasna ma napne.
„Počkaj!“ Kvíknem, vykloním sa z auta a hodím šabľu do trávy. Okamžite sa mi uľaví. Bez slova si utriem ústa servítkou, ktorú mi Mario vrazí do ruky.
„Lepšie?“
„Je mi trápne.“ Zabručím cez servítku. „Nikdy som takto nevracala.“
„Aj to sa stáva obyčajným smrteľníkom. Chcela si zapadnúť a podarilo sa ti to. A to si dopadla ešte dosť elegantne, na to, že si nič nepila... koľko? Dva roky?“ Z palubnej dosky vytiahne fľašu nejakého zeleného nápoja. „Daj si, bude ti ešte lepšie.“
„Čo je to? Nejaká nepovolená látka z Európy?“ Okúňavo si odpijem, má to zvláštnu horkú chuť. Ale má pravdu, podvedome si dám ďalší hlt, lebo cítim, že mi to robí dobre.
„Recept mojej mamy proti opici. Len bylinky, nechcem ťa nadrogovať, neboj sa.“
„A v aute máš toho zásobu, lebo to na počkanie ponúkaš opitým ženským, ktoré si vodíš domov?“ Krútim fľašou medzi prstami a spýtavo naňho hľadím.
„Som až taký priehľadný?“ Oprie sa rukami o volant a prevráti oči. „Ty o mne extra mienku nemáš, čo?“
„No,“ prižmúrim oči akože tuho premýšľam. „Odhadujem ťa na skrytého sukničkára, ktorý láka baby na milý ksichtík. Niečo ako mäsožravá rastlina - navonok pekná, ale stačí sa priblížiť a chňap!“ Spľasnem dlane a naraz sa zasmejeme.
„Konečne úprimnosť.“ Veselo si odfrkne. Naštartuje a ja si spomeniem na tie nespočetné jazdy, ktoré som absolvovala s Michaelom za volantom.
Michael... Čo asi robíš.
„Môžem ťa už odviesť späť, zvládneš to? Keď zistia, že som ťa opil, tak ma tvoj frajer vykopne ako handru.“ Usmeje sa, ale iba spolovice žartovne.
„Ty si ma predsa neopil.“ Capnem ho po ramene, aby netrepal kraviny.
„To máš jedno. Bola si so mnou.“
„Ja mu to vysvetlím, kvôli mne určite padáka nedostaneš, to ti prisahám.“ Poviem vážne a zatočím vrchnákom na fľaši. „Kam ideme?“ Uvedomím si, že o tomto čase už musia byť všetci na oslave a ja ani len netuším kde to je.
„Majú to v Carltone na opačnom konci mesta.“
„Tam bývame!“ Ožijem.
„Viem.“ Sucho podotkne a s ohlušujúcim revom motora vletí na cestu. Takto by Michael nikdy nejazdil. Napadne mi ako veľmi podobní a zároveň odlišní sú títo dvaja muži.
Zaradíme sa do hustej premávky a zakrátko sa ocitneme v kolóne na červenej. Toto bude nadlho. Opriem sa o sedadlo a zavriem oči. Doslova vycítim ako využíva moju nepozornosť a merkuje si ma pohľadom.
„Čo je?“ Neisto sa naňho osopím cez zatvorené oči.
„Čo čo je?“ Počujem jeho pokojný hlas.
„Zízaš na mňa.“
„Ako vieš?“
„Ženský inštinkt. Tak čo je?“
„Nič, čo by bolo? Nevidím ti na čele ochrannú známku, tak sa snáď môžem pozrieť?“
„Pozeraj sa na cestu, dobre?“ Prikážem mu a sama sa začudujem koľko si k nemu dovolím.
„Som policajt, mám špeciálne skúšky a jazdím bez nehody už trinásť rokov. Nemyslíš, že by si mi mohla trochu dôverovať?“ Zabubnuje prstami o volant.
„Trinásť rokov?“ Otvorím oči. „Koľko máš rokov?“
„31, prečo?“
„Žartuješ? Tipovala som ti najviac 26!“ Vytreštím oči a sadnem si tak, aby som bola otočená kolenami k nemu. Teraz si získal moju plnú pozornosť.
„Máme to v rodine. Môj otec má 57 a vyzerá na 45. Dorseyovskí chlapi sú večne mladí.“ Zachechce sa s očami prilepenými na predné sklo.
„A Dorseyovské ženy?“
„Mama je o desať rokov staršia ako otec.“ Zachytí môj pohľad. „Rád by som povedal, že sa to týka aj jej, ale to by som klamal.“
Z hrdla sa mi vyderie chrčiaci zvuk ako sa snažím potlačiť smiech. Na sekundu laškovne naježí obočie a potom sa vráti k sledovaniu vozovky.
Po polhodine skúsene zaparkuje pred hotelom Ritz Carlton, z ktorého som ráno odchádzala limuzínou a srdce mi vzrušene búchalo z očakávania, že budem po prvé oficiálne na verejnosti s Michaelom. Všetko sa však zomlelo trochu inak.
Mario vypne motor a odopne si pás. Dlho sa na mňa zadíva a zapne vysielačku. Priloží si ju k ústam a bez toho, aby pretrhol náš očný kontakt, zachraptí. „Som tu so slečnou Nelsonovou.“
Prepne spojenie a vysielačka sa ihneď preberie k životu. Otravne v nej zašuští. Jeho kolegovia musia byť blízko, inak by spojenie nefungovalo.
Vtom z nej vyštekne jedovatý neznámy hlas.
„Dorsey, kurva, čo sa stalo?!“
Okolo auta sa zhŕknu čierno odetí chlapi so smrteľne vážnymi ksichtami. Mario udrie rukou do volantu a nespokojne pokrúti hlavou na jedného chlapa vonku.
„Zostaň v aute.“
Sám vystúpi a pred kapotou sa začne dohadovať s dvoma nabúchancami, ale nerozumiem im. Štekajú po sebe mexické nadávky. Aspoň tak mi to pripadá. Za opaskami majú všetci zbrane a sú poriadne nasratí. Naháňa mi to strach, aj keď sa jedná o jeho kolegov. Ak som ešte pred chvíľou mohla povedať, že mám v sebe nejaké promile, teraz mi ho adrenalín vyhnal z obehu rýchlosťou newyorského metra.
Chcem vystúpiť a obhájiť ho, ale niekto ma predbehne. Rozrazí dvere na mojej strane a vytiahne ma von.
„Bill!“ Zvolám automaticky a narovnám si pokrčenú spodničku.
„Mám ju.“ Namosúrene prehodí do vysielačky. Chytí ma za rameno akoby sa bál, že mu znova zdrhnem. „Kde si bola?“
„Kde je Michael?“ Odpoviem mu protiotázkou.
„Už je tu.“ Nasledujem jeho pohľad zapichnutý za mojim chrbtom. Blíži sa k nám veľké terénne auto s tmavými sklami. Prekrížim si ruky na prsiach a keď cvaknú zadné dvere, trucovito sa odvrátim. Keby som ho uvidela, zmäkla by som a nedokázala sa naňho hnevať. A tak ľahko mu to prejsť nesmie.
Rozoznám súmerné kroky Michaelových mokasín. Jeho chôdzu by som spoznala kedykoľvek.
„Kde si bola?!“ V ušiach mi zazvoní jeho vyčítavý hlas. Skutočný hlboký hlas vo svojej najdrsnejšej podobe. Dokonca nehrá pred ostatnými ani svoju obvyklú hru s umelo nadsadeným tenkým hláskom. Mario sa zamračí a jeho kolegovia sa šokovane postrkávajú. Nikto z nich niečo také nečakal.
Chce to rozoberať pred všetkými? Dobre, nech sa páči!
„Teraz ťa zaujíma kde som bola? Prepáč, nechcelo sa mi odstrčene stáť v rohu a pozerať na to ako zo mňa robíš idiota. Nevedela som, že ma budeš zháňať, keď si o mňa celý deň ani nezakopol.“ Na protest postúpim o dva kroky dopredu, ďalej od neho.
„Myslíš, že som nemal prehľad kde si? Videl som, že stojíš pod stĺpom za poslednou lavicou. S tým policajtom.“ Nevidím naňho, ale predstavujem si ako ukazuje na Maria opierajúceho sa o svoje auto.
„Mala som každého odohnať, len aby si mal pokoj na duši a mohol sa ďalej zabávať so svojou kamarátkou, to mi chceš naznačiť?“ Zvyšujem hlas.
„Pozri sa na mňa.“ Požiada ma zmierlivejšie.
Myknem hlavou. Neustúpim.
„Prosím.“ Zašepká dôraznejšie a pristúpi ku mne.
Pohodím vzdorovito plecom.
Vzdychne. „Ako myslíš.“ Jeho hnedé prsty sa mi zovrú okolo bokov a v ďalšej sekunde mu už visím prehodená cez rameno ako kus dreva. Dnes už druhýkrát.
„Pusť ma!“ Trepocem nohami vo vzduchu. Sandále vyletia do výšky a Bill ich za nami zbiera. Vlečie ma do otvorených dverí tereňáku. „Okamžite ma pusť!“ Tak sebou hádžem, že mi musí stiahnuť sukňu naspäť dolu, aby mi nevyliezol zadok. Nežne ma pohodí do plyšových sedadiel, sadne si vedľa mňa a zavrie. V aute nie je nikto, okrem Bubblesa ležiaceho na zadnom skle. Náš homo opicus vydáva zo spánku zvuky ako zaseknutá kosačka na trávu.
„Počúvaj ma.“ Chytí ma za bradu a natočí k sebe. Vtedy sa zarazí a obhliadne si moje šaty. „Vyzeráš nádherne.“
„Čo mi chceš povedať?“ Srdce mi nadskočí, ale zostávam neoblomná.
„Nečakane prišla Elizabeth a vieš aká je. Musel som sa jej venovať, inak by mi nikdy neodpustila.“
Pohŕdavo si odfrknem. „A že ti ja nemusím odpustiť, to ťa nezaujíma.“
„To ale nie je hlavný dôvod prečo som za tebou neprišiel. Rozmyslel som si to na poslednú chvíľu, keď som videl to množstvo ľudí. Nechcel som, aby si bola pri mne stredobodom pozornosti a... a niečo by sa stalo. Nechcel som riskovať. Polícia stále nevypátrala strelca, je to šialená neistota. Bolo rozumnejšie, keď si sa odo mňa držala ďalej. Chápeš ma?“
Pohrávam sa s diamantíkom na šatách. „Zabilo by ťa, keby si ma o tom informoval?!“ Poposadnem si tak, aby som naňho mala pohodlnejší výhľad. „Už ma unavuje, že ma zo všetkého vynechávaš. Nehovoríš mi podstatné veci, zatajuješ ich predo mnou akoby som bola nesvojprávna. Rozhoduješ za mňa bez toho, aby som si to priala alebo sa k tomu mohla aspoň vyjadriť. Michael, ja som dospelá. Ja pred tebou nemám žiadne tajomstvá, všetko o mne vieš. Ale ako vidno, nie je to obojstranné.“
„Môj život je zložitejší.“ Začne otrepanou frázou, ktorú som od neho počula už mnohokrát.
„Nie, toto na mňa neplatí. Nemá to so štýlom tvojho života nič spoločné.“ Pomasírujem si koreň nosa. „Je to jednoduché. Buď mi veríš alebo nie. Buď so mnou rátaš ako s rovnocennou partnerkou alebo nie. Vážne nechápem prečo s tým máš taký problém. Veď nám všetko tak krásne klape. Nechcem, aby sa to pokazilo na takýchto banalitách.“
Nervózne si navlhčí jazykom pery. „Podľa teba ťa neberiem ako rovnocennú partnerku?“ Vyzerá dotknuto. Možno zranene.
„Nie.“ Odpoviem stroho a vyzriem von oknom. Všetci agenti sa niekam odpratali, zmizlo aj Mariove auto.
„Si pre mňa viac ako len rovnocenná partnerka. Ako ti to mám dokázať?“ Zovrie mi ramienko šiat. „Dám ti čokoľvek čo len chceš. Stačí povedať a máš to mať.“
„Preboha, Michael, ja nie som Elizabeth Taylor ani Brooke Shields! Mňa si žiadnymi darmi nekúpiš, ani mi tým nezalepíš ústa. A to najhlavnejšie – nemôžeš mi tým dokázať svoju lásku.“ Skepticky sa zasmejem nad jeho pomýlenou predstavou.
Na podobných veciach je tak veľmi vidieť, že Michael nemá žiadne spojenie s reálnym svetom. Žije v tej svojej rozprávkovej bubline prakticky od narodenia a často nevie ako reagovať na situácie, s ktorými sa bežne stretávajú obyčajní ľudia. Pretože nikdy ako obyčajný človek nežil, to dá rozum. Stále ma však dokáže zaskočiť jeho naivita a skreslené vnímanie okolitého sveta. Napríklad jedna z tém, pri ktorej si vždy skočíme do vlasov je zlo vo svete. Michael verí, že po planéte chodia iba dobrí ľudia. Zlo je podľa neho niečo vzdialené, nejaká vzácna chyba v systéme, ktorá nastane zhodou náhod. Nič na svete ho nedokáže presvedčiť o opaku. Dajte na mňa, skúšala som to. Hoci som vyrástla v obyčajnom svete a rozprávala som mu množstvo historiek o závisti, chamtivosti a nenávisti v ľuďoch, iba prevrátil očami a zasmial sa. Pripomínala som mu otravných novinárov. Zlodejov. Násilníkov. Vrahov. Človeka, ktorý ma postrelil. Na všetko mal svojrázne vysvetlenie ako „Nevedia čo robia. Potrebujú lásku. Zle sa s nimi zaobchádzalo. Zúfalí ľudia robia zúfalé činy.“ Blah blah.
„Prepáč, tak som to nemyslel.“ Ruky mu nešťastne klesnú z mojich pliec. „Skús ma pochopiť. Prvýkrát zažívam niečo... niečo také vážne. Nikdy predtým som nechodil so žiadnym dievčaťom. Je to pre mňa stále nové. Bol som zvyknutý žiť celý život sám a spoliehať sa iba na seba. Život so mnou je ťažký, ja to dobre viem. A keď ti niečo nepoviem, neznamená to, že si ťa nevážim. Niekedy je lepšie vedieť menej. A niekedy je bezpečnejšie vedieť menej.“
„Ak ide o to, nemusíš ma šetriť alebo chrániť. Chcem ti byť bližšie ako ti nebol nikto predo mnou, ale ty mi nedávaš šancu.“ Posťažujem sa a vyhnem sa jeho pohľadu.
„Sľubujem, že sa polepším.“ Pritiahne si ma k sebe a pobozká do vlasov. „Len to so mnou, prosím, vydrž.“
„Ešte si to rozmyslím.“ Pichnem mu ukazovák do pevného brucha. „Kvôli tebe ma pozná celý svet, uvedomuješ si aké hrozné následky to pre mňa má? Keby som ťa opustila, do konca života nebudem mať pokoj. Tým pádom sa mi asi viac oplatí zostať s tebou.“ Kalkulujem nahlas, len s ťažkým sebazaprením sa mi podarí udržať si vážnu tvár.
„Praktické rozhodnutie.“ Pery sa mu bezradne roztiahnu od ucha k uchu ako po každé, keď si z neho niekto robí prču. „Nič iné ti vlastne nezostáva. To je smola, čo?“
Nakloní sa, aby ma pobozkal. Avšak rozmyslí si to skôr ako stihnem zatvoriť viečka.
„Povieš mi kde si bola s tým policajtom?“ Naliehavosť v jeho hlase je priam hmatateľná.
„Sedeli sme v bare v centre mesta.“
„Postarám sa, aby ešte dnes dostal padáka. Mal ťa strážiť a nie utiecť s tebou bez hlásenia do baru.“
„Nie, to nemôžeš!“ Vymaním sa z jeho zovretia. Nechápavo na mňa pozrie.
„To ja som ho prinútila, aby nikomu nič nepovedal a zobral ma preč. Nemôže za to. Sľúbila som mu, že ho nevyrazíš.“
„Bolo to vrcholne neprofesionálne. Nemám rád ľudí, ktorí porušujú pracovnú morálku. Je to tajný agent, Michelle. Musí vedieť čo si môže dovoliť a čo nie.“
„Nie, prosím, nerob to. Práve som ti odpustila a ty si to chceš u mňa znova pokaziť?“ Zahrám mu na citlivú strunku.
„Pili ste?“ Nasadí otázku ťažkého kalibru. Túto kapitolu som nechcela rozoberať. Ale práve som ho zvozila za to, že mi nehovorí všetko, takže mu nemôžem nič zatajovať.
„Mala som víno a jednu Tequilu, on nepil.“
„On ťa opil?“ Tvárou mu preletí záblesk hnevu. Podozrievavo si ma premeria, hľadá náznak opitosti.
„Oh, to nie! Vlastne som ho tam zatiahla ja, potrebovala som sa uvoľniť.“
„Uvoľniť?“ Vytiahne jedno slovo z kontextu a obočie sa mu narovná do priamky.
„Nemysli na prasačinky!“ Udriem ho bosou nohou do kolena. Mala som na jazyku aj príbeh o tom ako sa o mňa pekne postaral a dal mi bylinkový „vyprošťovák“, ale už vidím ako by to celé otočil proti mne. Niekedy je vážne bezpečnejšie hovoriť menej.
„A kde si bol ty?“ Chopím sa znova slova. „V hoteli je predsa oslava, nie?“
„Hľadali sme ťa. Nevieš si predstaviť aký som mal strach. Mysleli sme, že ťa uniesli. Potom sme zistili, že chýba aj agent Dorsey a nevedeli sme či ho uniesli s tebou alebo ťa uniesol on. Chvalabohu, ani jedna teória nebola správna.“
„To ste kvôli mne vyhlásili poplach?“ Začínajú mi horieť líca. V záchvate hnevu som zabudla na Michaelovu paranoju pokiaľ ide o našu bezpečnosť.
„Čo sme mohli robiť? Vyparila si sa spolu s hlavným agentom a nikto o vás nič nevedel. Čo by si robila na mojom mieste?“
Keď tak nad tým premýšľam, ja by som asi zburcovala záchranné komando.
Pošúcham si prstom suché pery. „Nechcela som vyvolať takú paniku.“ Pípnem previnilo. „Môžeme už ísť na tú oslavu?“
***
O polnoci sa rozlúčime so zostávajúcim osadenstvom, zaželáme novomanželom veľa šťastia do spoločného života a v sprievode ochranky sa vyvezieme výťahom na naše poschodie. V náručí rozpačito zvieram ozrutnú bielu kyticu. Michael po mne jednostaj hádže významné grimasy a trúsi uštipačné komentáre.
„No čo! Môžem ja za to, že ju nevesta naschvál hodila na mňa?“ Zašomrem cez jeho výbuchy smiechu, keď kartou odomyká dvere od apartmánu.
„To nič, povedz si dátum a miesto.“ Navrhne mi s vážnou tvárou. A hneď nato sa znova začne rehotať. Darebák.
Kyticu pokladiem na ručne vyrezávaný bielizník v spálni. Niekto nám na posteli s baldachýnom nechal labute z ručníkov a červené ruže. Závesy sú napoly zatiahnuté a izba odrazu získala nádych romantiky. Skopnem si topánky z nôh, z vlasov si vytiahnem brošňu a nechám ich spadnúť v jemných vlnách dolu.
„Na toto som čakal celý deň.“ Trýznivo pomaly mi odhrnie vlasy z jedného ramena a pobozká ma naň.
„Na čo?“ Slastne privriem oči.
„Na to ako ti pomôžem z týchto neodolateľných šiat.“ Zahlaholí mi sotva počuteľne do ucha a jemne mi stisne boky.
„Počkaj, niečo chcem skúsiť.“ Odtrhnem sa od neho a otvorím zásuvku na bielizníku.
„Zavri oči.“ Vyslovím pokojným hlasom plným očakávania.
Bez odvrávania poslúchne. Vau, to šlo rýchlo.
„Nepodvádzaj.“ Zo šuplíka vyberiem hodvábnu čiernu šatku a hravo si ju omotávam cez zápästie, kým krúžim okolo neho ako hladná šelma. Zastavím sa mu za chrbtom a napevno mu ju previažem cez oči. Prikvačím mu tým dva spustené lesklé pramienky na čele. Ucítim ako sa mu napli svaly na krku. „Veríš mi?“
Pohýbe hlavou hore a dolu. Všimnem si nenápadný prázdny hlt v jeho hrdle. Nie je zvyknutý niekomu sa podriaďovať. Dobre to viem, preto si ho chcem otestovať ako ďaleko siaha jeho dôvera voči mne.
„To nebolo príliš presvedčivé.“ Neodpustím si malé rypnutie a bacnem ho po zadku až nadskočí.
„Verím ti.“ Odpovie, tento krát s väčšou istotou. Zašmátra rukami po mne, ale uhnem sa.
„Nehýb sa.“ Nespokojne cmuknem a zmyselne mu prejdem dlaňou po chrbte. Jeho telo na moje dotyky zareaguje. Presuniem sa dopredu a uvoľním mu čiernu kravatu, ale nechám mu ju visieť na krku. Vyfúknem mu teplý vzduch do ucha a stratím sa mu z dosahu. Užívam si jeho plytké dýchanie. Čo najpomalšie mu rozopnem pár gombíkov na čiernom saku a vsuniem mu ruky pod neho. Stlačím mu svaly na prsiach a vzdychnem. Zavetrím Black Orchid, jeho favorita medzi vôňami. Keď sa ma chystá dotknúť, utečiem.
„Toto dlho nevydržím.“ Zazubí sa spod šatky na tvári a jeho perfektný chrup v kontraste s čiernou látkou ešte viac vynikne. Vyzerá nenormálne dobre. Líca má jemne začervenané a jazykom si jednostaj prechádza po zuboch. Podarilo sa mi ho poriadne rozdráždiť.
Škodoradostne sa usmejem a on to nemôže vidieť. Je to super zábavka. Môžem si s ním robiť čo chcem. Mám ho plne vo svojej moci.
„Čo nevydržíš, Michael?“ Pokračujem v jeho mučení. Priblížim sa k nemu a jediným pohybom mu strhnem sako. Spontánne sa obráti čelom ku mne a vytasí ďalší nevinný úsmev zo zásoby. „Nepáči sa mi to.“
„Čo sa ti nepáči, Michael?“ Robím mu napriek, naťahujem jeho meno na jazyku. Zhrniem si jeho husté brčkavé vlasy do rúk a vtisnem mu vlhký bozk na zadnú časť rozpáleného krku. Ramená sa mu nádychom prudko zodvihnú.
„To čo so mnou robíš.“ Sykne vzrušene.
„To prežiješ.“ Fúknem mu na miesto, kde som ho pobozkala a on sa zachveje ako ratlík v zime. Nechtami mu obehnem okolo lopatiek, ťahám ich dole po jeho chrbtici, okolo bokov a brucha až k pracke jeho opasku. Rozopnem ju a vyvlečiem mu ju z pútok.
„Zostaň tak ako si.“ Zašepkám mu do voňavých vlasov. Musím sa veľmi krotiť, aby som sa naňho hneď teraz nevrhla. Vytiahnem mu fialovú košeľu z nohavíc, opatrne si ho otočím k sebe a dovtedy naňho tlačím, kým nenarazí do matraca a nespadne na posteľ. Obkročmo sa naňho posadím a jeho ruky okamžite vyletia k mojim nahým stehnám vytŕčajúcim spod dlhého rázporku šiat.
„Nie!“ Zatlačím mu ich do matraca, i keď moje telo po jeho dotykoch baží ako nikdy v živote. Do podbruška ma tlačí jeho erekcia. Skloním sa k jeho tvári a začnem ho temperamentne bozkávať. Pohrávam sa s jeho perami, vkĺznem mu do úst jazykom a občas ho zľahka hryznem do kútika. Maska na jeho očiach sa zavlní, keď zaklipká očami. Prispôsobí sa môjmu tempu a ja ho v tom najlepšom od seba neľútostne odstrčím. Dám sa do rozopínania košele. Povolím mu vrchný gombík a vybozkávam mu odhalenú pokožku, rozopnem ďalší a urobím to isté o kúsok nižšie, a tak pokračujem až po posledný gombík.
Michael je už ako odtrhnutý z reťaze, ale ja som ešte neskončila. Dodáva mi odvahu, že na mňa nevidí.
Roztiahnem mu košeľu a uložím sa medzi jeho roztvorené nohy. Podopriem sa lakťami o jeho paže, aby nemal nutkanie sa ma chytiť. Jeho pokožka je vrelá ako radiátor a hruď sa mu dvíha čoraz rýchlejšie.
Keď mu prevliekam kravatu cez hlavu a on ju musí nadvihnúť, ústami hľadá moje ruky a snaží sa perami pritisnúť k mojej pokožke. Nedovolím mu to. Prejdem mu zubami od ušného lalôčika ku krku.
„Už dosť.“ Bezradne zastoná. „Prosím.“
Sám veľký Michael Jackson mi práve, obrazne povedané, leží pri nohách. Tento moment treba vytesať do kameňa.
„Mám prestať?“ Prekrútim jeho slová a prestanem mu láskať hranu hebkej čeľuste.
„Nie!“ Zaskučí a zatne zuby do spodnej pery. „Chcem sa ťa dotýkať.“
„Ešte nie.“ Tíšim ho kladúc prst cez jeho ústa. Poposadnem si nižšie a rozopnem mu rázporok na nohaviciach, ktoré sú vyplnené do posledného centimetra.
Božičku, ten o chvíľu exploduje.
Presuniem sa k jeho topánkam a po jednej mu ich vyzujem. So žuchnutím dopadnú na mramorové dlaždice. Zamrví sa, keď mu zrolujem fialové ponožky a slimačím tempom mu stiahnem nohavice. Keď padnú k mokasínam, obzriem si ho. Fľaky má prekryté profesionálnym make-upom, jeho pokožka má preto jednotný odtieň a pôsobí zdravo. Moje skúsené oko však už pozná mapu jeho Vitiliga, viem rozlíšiť na ktorých miestach má biele fliačky a kde má biele celé partie tela.
„Čo robíš?“ Nepokojne skrúca ruky po plachte a otáča zaviazanou tvárou sprava doľava.
„Kochám sa.“
„Znervózňuje ma to.“
„To vidím.“
„Už stačilo, nie?“
„Áno, už stačilo.“ Usmejem sa, hoci ma nevidí a vyleziem hore. Zbavím ho šatky a nechám ho prispôsobiť sa šeru v izbe. Stretneme sa očami. Tmavohnedé verzus šedé.
„Vyzleč si ma.“ Ponúknem sa mu a on neotáľa. Zdvihnem ruky a on mi vysúka šaty cez hlavu. Zostanem nad ním len v podprsenke bez ramienok, nohavičkách a samodržiacich pančuchách.
„Užila si si to?“ Spýta sa s iróniou a posadí sa, aby sa tvárou mohol obtrieť o moju.
„Viac ako si myslíš.“ Zaborím mu prsty do vlasov a dovolím mu rozopnúť mi podprsenku. Už to zvláda za dve sekundy.
Spraví jeden rýchly manéver a odrazu sa ocitnem pod ním. Rukou mi zájde pod jednu pančušku. „Teraz budeme hrať podľa mojich pravidiel.“
MICHAEL
Na druhý deň krátko popoludní sedíme v lietadle mojej spoločnosti MJJ Productions a mierime do Kansasu, kde začínam druhú polovicu svetového turné. Prehrabávame sa vo fotkách zo včerajšej svadby, ktoré sme nafotili najnovším Polaroidom. Kŕmime sa teplými croissantmi, Michelle má pred sebou nedopité kokosové mlieko a ja si upíjam z plechovky od Fanty. Nikto okrem nás dvoch netuší, že v nej v skutočnosti mám preliate prvotriedne biele víno. Nechcem, aby niekto vedel, že si občas doprajem alkohol. Médiá by zo mňa urobili alkoholika.
„Pozri na túto!“ Smeje sa s prstom prilepeným na jednu z fotiek. Už na sebe nemá trblietavé šaty, vymenila ich za pohodlnú mikinu a roztrhané rifle. Je čerstvá ako rybička, vlasy má roztomilo rozcuchané a jej pleť žiari. Ani náznak po tom, že by bola niekedy v kóme.
„Tu tancuješ s podväzkom za opaskom, ktoré ti tam strčila nevesta a ani si si to nevšimol!“
„A ty máš na hlave ženíchovu kravatu!“ Pripomeniem jej a pohladím jej predlaktie.
Po troch hodinách pristaneme na Medzinárodnom letisku v Kansas City a zadným vchodom sa naložíme so všetkou batožinou (moja je štyrikrát väčšia ako jej) do pristavenej čiernej dodávky. Nahodíme bundy, v Kansase je v podvečer o desať stupňov menej ako na západnom pobreží.
Po ubytovaní sa v Plaze odchádzam na posledný nácvik pred zajtrajším otváracím koncertom, Michelle zostáva s Bubblesom a polovicou ochranky v apartmáne.
„Mike, máš telefón. Kenneth Choi.“ Bill mi preruší prúd myšlienok, keď si vychutnávam večernú jazdu centrom mesta. Podá mi čiernu tehlu s káblom pripevneným k panelu. Najmodernejšia vychytávka vo svete vynálezov, telefón v aute.
Zamračím sa naňho a nahnevane šepnem. „Zase on?“
„Haló, Michael Jackson.“ Predstavím sa do slúchadla a pretočím oči stĺpkom, keď na mňa prehovorí silný kórejský prízvuk. „Majkeľ Ďekson, dobrý den. Tu Kenneth Choi.“
„Áno, spoznávam vás.“
„Chteľ som vám oznámiť, že zvyťujem svoju ponuku. 30 milióňov ďolárov. Musím vás ťam mať.“
„Už som vám povedal, že nemám záujem. Peniaze ma nepresvedčia, nechcem vystupovať so svojimi bratmi. Mám vlastnú kariéru.“
„Ale vaťi bratia súhlasia. Prosím, zvážte eťe moju ponuku. Moja krajina vás poťrebuje, pán Ďekson.“
Vložím si tvár do dlaní.
Kenneth Choi je kórejský biznismen pracujúci pre vplyvných ľudí, ktorí ma chcú získať na sériu koncertov s mojimi bratmi. Už niekoľko týždňov sa ku mne dobíja cez môj manažment, každý z mojich ľudí mu už povedal jasné nie a raz bol dokonca z mojej kancelárie vyhodený. Nedávno mi poslal originálnu maľbu za niekoľko miliónov ako darček, ale poslali sme ju späť. Podpláca ľudí okolo mňa, len aby sa ku mne dostal. Dokonca aj moju rodinu. Joseph od neho dostal nový Mercedes, lebo mu sľúbil, že ma presvedčí, čo sa nestalo. Odmieta ho však vrátiť, lebo verí, že ten projekt sa uskutoční.
Kenneth je proste typ človeka, ktorý sa nevzdáva, kým nedosiahne svoje. Ale ja som tvrdohlavejší. Nemám najmenší záujem pracovať na niečom so svojou rodinou.
„Nepresvedčíte ma. Neurobím to, pán Choi.“
„Váť otec ma ubezpeťoval, že do toho pôjdete.“
„Joseph nemá právo rozhodovať za mňa. Prosím, netlačte ma do toho.“ Ruka na slúchadle sa mi začína potiť.
„Pán Ďekson, prosím, moja krajina chce, aby ste prišiel a vystúpil. Prosím, ak to neurobíte, budem sa musieť zabiť. Nebudem mať na výber. Myťlím to vážne, urobím to.“ Hlas na druhej strane sa nekontrolovane roztrasie.
„Prosím?“ Zhorkne mi v ústach.
„Mojou misiou je priviesť vás, úžasného Majkeľa Ďeksona, do Kórei, aby ste vystúpil pre všetkých našich ľudí. Musíme vás vidieť. Prosím, žiadam vás, Michael. Prosím. Ak ja zlyhať, budem sa musieť zabiť.“ Poťahuje nosom a potom sa rozplače.
„Ach môj... V poriadku!“ Preruším jeho nariekanie. Dostal ma. „Súhlasím so stretnutím, ale nič vám nesľubujem!“
„Majkeľ Ďekson, bozkávam vám ruky! Som vašim doživoťným dlžníkom, pane!!“
Rozlúčime sa, ešte desaťkrát mi poďakuje a vrátim telefón Billovi s nazlosteným výrazom. Aby unikol môjmu hnevu, radšej sa skrčí za sedadlo.
Existujú dve veci, ktorým sa nedokážem ubrániť.
Citové vydieranie. A slzy.
MICHELLE
„Nie!“ Pustím ceruzku a vystrelím z podušky ako tryskáč, aby som v poslednej sekunde zachránila mozaikovú vázu pred pádom na zem. Odkedy mi Michael nechal na krku Bubblesa, lietam za ním po celom štvorizbovom apartmáne ako za hyperaktívnym batoľaťom. Myslím, že trucuje, lebo jeho milovaný pán ho nevzal so sebou. A odnášam si to ja.
„To nesmieš!“ Pohrozím mu prstom ako dieťaťu alebo psovi, neviem ako sa má rozprávať s opicami. Nikdy som sa správne nenaučila tú znakovú reč, ktorú naňho Michael používa.
„Uuu-uuu-uu!“ Zavrieska a postaví sa na zadné nohy. Nenapadne mi nič iné ako z baru vybrať banán a podať mu ho. Pes sa vždy chytí na jedlo, prečo nie opica?
Vyšklbne mi ho z ruky a vopchá si ho do papule aj so šupou. Fajn, aspoň sklapol.
Vrátim sa na orientálny vankúš na podlahe a vyrovnám výkres na nízkom stolčeku pres sebou. Bude to znieť akože som Michaelom posadnutá, ale pustila som sa do kreslenia jeho portrétu. V jednom ženskom magazíne som narazila na fotku, pri ktorej som sa skoro rozpustila pýchou. Ani neviem ako a už som fascinovane obťahovala kontúry jeho tváre.
Ono sa to nezdá, ale človek si pri takom kreslení začne zákonite všímať nevýznamné drobnôstky, ktoré dovtedy nebral na vedomie. Predtým som napríklad nepostrehla, že má po plastike trošičku krivú nosnú prepážku. Asi som naozaj zamilovaná, ale ani najmenej to nevnímam ako chybičku krásy. Zdá sa mi to strašne roztomilé.
Niekto zaklope. Neochotne opustím rysujúce sa Michaelove obočie. Dvere nie sú zamknuté, lebo pred nimi stojí armáda ochrankárov. Nezaskočí ma, keď dnu natiahne krk Mario.
„Môžem?“ Ponúkne mi rezervovaný úsmev. Výkres chvatne prikryjem novinami.
„Poď ďalej.“
Vkročí dnu s košom plným žltých ruží. „Toto ti priniesol poslíček.“
Pri bližšom preskúmaní zistím, že nie sú žlté. Vyhúkane sa jednej dotknem.
„Čo to má byť?“
„Vyzerá to na zlaté ruže.“ Položí ich predo mňa na zem a založí si ruky na prsiach.
„Od koho?“
„Chcel by som povedať, že odo mňa, ale nie.“ Maskuje smiech. „Pozri sa.“
Vyberiem z nich kartičku. Čakám tam Michaelov škrabopis, ale darcom tentoraz nie je.
„Najkrajšej žene kráľa popu. Kenneth Choi. Kto to je?“
„Mňa sa nepýtaj.“ Poškriabe si čelo. „Michelle, som tu ale kvôli niečomu inému. Chcem byť prvý, kto ti to povie. Každú chvíľu sa to odvysiela naživo a tipujem, že sa neodtrhneš od telefónu.“
Nestačí to ani dopovedať a telefón naliehavo zadrnčí. Ignorujem ho.
„Nenapínaj ma toľko! O čo ide?“ Vyzvem ho. Vnútornosti sa mi skrútia do uzlu. Neviem čo mám čakať. Dobrú alebo zlú správu?
„Dostali sme strelca.“
Náhľad fotografií zo zložky Fotografie k 42. časti
Komentáre
Prehľad komentárov
Ani neviem kde začať ;-)
Každou kapitolou je to lepšie a môjmu srdcu bližšie, žeriem tvoje detailné opisy, myšlienkové pochody, všetky tie zvraty...inšpiratívne
Otázkou však ostáva, prečo si prerušila moje sexuálne fantázie a prestala si písať ďalej o hrátkach Michelle a Michaela ? Vieš ako som sa premáhala, aby som tiež nevybuchla ako takmer Michael ? A ty si mi uštedrila studenú sprchu vetou, Teraz hráme podľa mojich pravidiel a koniec :-D :-D tak to nebolo pekné :-D My sme chceli čítať ďalej :-P
Ten kórejský či jaký to bol magor, je zas čo za postavu ? akože dosť mi tam vadí, vôbec sa mi to nepáči !!! A ako donútil MJ ku stretnutiu, no horor...to bude ešte šarvátka...
Teším sa, že dolapili strelca, veľmi ma zaujíma, kto je ten najdúch, dozviem sa to v ďalšej kapitole, uvidíme čo si si pre mňa prichystala :-)
:OO
(Kajuš, 9. 7. 2014 16:34)
Po prvé-
Som v šoku! (Len v miernom, na infarkt to nie je...) Znova sa potvrdila moja nesmierne"načasovaná" smola- jeden deň to tu neprídem skontrolovať a hľa! Ďalšia kapitola je na svete! A presne s týmto súvisí aj moje jemné znepokojenie: Čo sa stalo? Čakacia lehota je - väčšinou - tri mesiace a už som sa tomuto času pomaly začala prispôsobovať, keď vtom... Hmmm...
Po druhé-
Každopádne, najlepšia veta celej story bola "Do podbruška ma tlačí jeho erekcia." Tak toto si zaslúži Oscara! :D Len čo som to prečítala, nebola som schopná myslieť na nič iné a ďalej som to skoro už ani nevnímala. Fúú- ha. Dostala si ma, dievča. Klobúk dole. :DD
Po tretie-
Samozrejme, centrom pozornosti je Michael a Michelle. Michael a Michelle. Michael a Michelle... a Mário NeviemAký (zisťujem, že jeho pravé meno je Dorsey, alebo nejak tak :P). Nechcem to zakríknuť, ale... mám taký zvláštny pocit. Z neho. Z Mária. Veľmi zvláštny. Asi som sa zamilovala do jeho povahy, proste taký sarkasticko-ZVLÁŠTNE-príťažlivý. Mário poplietol hlavu nie len Michelle, ale asi aj mne.. :3 (Pokúsim sa zostať verná Michaelovi. ;))
Po štvrté-
Späť k najnáruživejšej časti celého príbehu...
´„Už dosť.“ Bezradne zastoná. „Prosím.“
Sám veľký Michael Jackson mi práve, obrazne povedané, leží pri nohách. Tento moment treba vytesať do kameňa.
„Mám prestať?“ Prekrútim jeho slová a prestanem mu láskať hranu hebkej čeľuste.
„Nie!“ Zaskučí a zatne zuby do spodnej pery. „Chcem sa ťa dotýkať.“´
Takto ho naťahovať- to si vyžaduje skutočné cvičenie... ;D
Najlepšie však bolo, že som si to dokázala predstaviť, živo predstaviť.
Po piate-
Michelle vs. Michael
Z tejto časti som trochu... ani to neviem poriadne nazvať. Snáď zmätená. Vyskytli sa isté veci, ktoré sú dosť podstatné a ktoré mi tu tak trochu, úprimne povedané nesedia. Viď príklad veľmi zložitého a "prekoumaného" myslenia nášho Mikea.
´„To ale nie je hlavný dôvod prečo som za tebou neprišiel. Rozmyslel som si to na poslednú chvíľu, keď som videl to množstvo ľudí. Nechcel som, aby si bola pri mne stredobodom pozornosti a... a niečo by sa stalo. Nechcel som riskovať. Polícia stále nevypátrala strelca, je to šialená neistota. Bolo rozumnejšie, keď si sa odo mňa držala ďalej. Chápeš ma?“´- Chápem, že jeho život je "veľmi zložitý", ale ani vo sne by ma nenapadlo to, čo napadlo jeho (zvlášť, keď vieme, že strelec nemal s Michelle nič spoločné a pokiaľ pamätám, tak ani s MJJ).
Po šieste-
Vzrušujúce, sarkastické - zo strany Mária :3 - a veľké plus je pre rýchlosť, ktorou si ma doslova očarila. Palec hore! ;)
Kajuš
Reakcia :-)
(Autorka, 9. 7. 2014 17:21)
- Ďakujem veľmi pekne za postrehy, znova si ma dostala svojou všímavosťou a to ako analyzuješ každý detail sa mi veľmi páči. Dievča, ty sa v živote nestratíš :D
- V živote by som nečakala až taký dojem, ktorý Mario spôsobil :D
- Chcem reagovať na tvoju poznámku v piatom bode, že si zmätená z Michelle vs. Michael a strelca, ktorý sa netýkal ani jedného. To si trošku pletieš. Just to make it clear:-) Úryvok z 38. kapitoly:
<„Nestrelil ťa človek, ktorý písal ten list.“ Vezme ma za obe ruky s výrazom ranenej srnky. „Bola to zhoda náhod.“
„Ako to vieš??“ Našponujem obočie. V očakávaní pointy mu visím na perách.
„Chytili ho. Bol to nejaký beloch zo South Central a s New Yorkom nemal nič spoločné, iba sa mi vyhrážal.“
„South Central? Najchudobnejšia štvrť Los Angeles. To by dávalo zmysel. Jeden problém sa teda vyriešil...“
„Strelca stále nemajú. Mal by hniť v base a nie sa potulovať po vonku!“ V záchvate zúrivosti kopne do dreveného obloženia. Vidno, že obaja máme temperamentnú povahu. „Z tej bezmocnosti ma ide roztrhnúť!“>
______________________________________
ĎAKUJEM VŠETKÝM ZA KOMENTÁRE! POMÁHAJÚ MI VIDIEŤ PRÍBEH INÝMI OČAMI.
Re: Reakcia :-)
(Kajuš, 9. 7. 2014 18:03)
AHA!
Ďakujem, tak teraz mi to už je úplne jasné. Dokonca vidím aj pár pekných odbočiek, ktorými by mohol príbeh pokračovať- dúfam, že ťa napadne len tá najlepšia časť, už sa nemôžem dočkať na čo prídeš ! ! ! ;)
-Ďakujem za pochvalu, osobne skutočne dúfam, že sa v tom živote nestratím...... :P :)
P.S.:
K Michellinej maľbe na fotografii, ktorú si pridala je napísané niečo ako (čistá parafráza): že je to tvoja skutočná kresba, ktorú si kreslila. "Vlastnícke právo", tuším... Si fakt talent ! ^^
***
(Stanča, 7. 7. 2014 19:54)
No kde by som len začala?
--„Teraz ju zlizneš a-“ Nečakám a jazykom pomaly zliznem soľ z jeho ruky ako mi káže. Má jemnú a horúcu pokožku.-- :D :D :D Michelle, Michelle!!! Dobre, pokiaľ lízala len ruku božskému Adonisovi, to sa dá ešte prekusnúť. A dokonca aj pobavilo.
--„Pekný.“ Uznanlivo kývne hlavou a prižmúri. „Vieš o tom, že sú to pravé brúsené diamanty? Majú hodnotu niekoľko stotisíc dolárov.“—To musel byť teda šutre diamanty.
--„Čo presne ťa štve?“ Zamračím sa trochu rozhodená.
„Že som ťa nestretol skôr ako on.“
Zamrvím sa. Čo môžem na to povedať?--No čo môžem na to povedať ja? Čo sme to vymysleli na tie ženské?!
--„No čo! Môžem ja za to, že ju nevesta naschvál hodila na mňa?“ Zašomrem cez jeho výbuchy smiechu, keď kartou odomyká dvere od apartmánu.
„To nič, povedz si dátum a miesto.“ Navrhne mi s vážnou tvárou. A hneď nato sa znova začne rehotať. Darebák.—No sranda, sranda. Len aby sa to potom nestalo skutočnosťou
--Do podbruška ma tlačí jeho EREKCIA.-- To slovo som si musela desať krát prečítať, kým som si uvedomila, že si ho fakt použila. Moje predstavy rozvádzať nebudem. Náhodou sa sme dostane neplnoletá osoba a mňa obvinia z ohrozovania mravného vývinu mládeže.
No a čo pokračovalo potom. Treba k tomu nejaký komentár?
Predstava bezmocného Michaela v rukách takej dominy ako je Michelle. No keby som chlap, mám tú erekciu ja.
--Nikto okrem nás dvoch netuší, že v nej v skutočnosti mám preliate prvotriedne biele víno. Nechcem, aby niekto vedel, že si občas doprajem alkohol. Médiá by zo mňa urobili alkoholika.—Jo, jo..... I on zhrešil. A keby len jednou plechovkou Fanty
No a koniec? Neuveríš, ale som naozaj zvedavá, kto má prsty v atentáte na hlavnú hrdinku (Najskôr som napísala miesto hrdinky, myšlienku )
Dobre, tak šup šup za ntb a nech je nová časť tak rýchlo ako táto.
Neskutočné !!
(adulienka303, 28. 7. 2014 22:06)