43. časť
22. 7. 2014
MICHELLE
Sedím v prítmí čiernej dodávky obklopenej ochrankou a snívam s otvorenými očami. Z gigantickej budovy Kemper Areny sa ozýva už druhú noc za sebou nepredstaviteľný hukot a potlesk ako odmena za najúžasnejšie vystúpenie, akého boli tí ľudia vnútri svedkami. Jedného dňa budú na staré kolená s láskou spomínať na dobrodružstvo, ktoré Michael prepracoval do posledného detailu. Nie kvôli peniazom. Kvôli nim.
Celkom tú psychózu chápem. Mňa svojím vystúpením takisto rozbesnel, aj keď s ním na rozdiel od fanúšikov žijem a odpadávam z neho iba v posteli, a nie pri každom jeho nádychu.
Koncert sa oficiálne skončil pred dvadsiatimi minútami, ochranka ma ihneď odviedla do dodávky pripravenej pri zaistenom zadnom východe, aby sme tu počkali na Michaela, ktorého fanúšikovia stále nenechali odísť a tak sa už po štvrtý krát vrátil s kapelou na pódium. Nemusím tam byť ani prítomná, tie ovácie a Michaelov mikrofónom zosilnený hlas je počuť na sto kilometrov ďaleko.
Zaškľabím sa, keď očkom nazriem cez okno na davy ľudí stojace za zátarasami a rozpaženými ochrankármi. Teraz sú všetci pokojní a tichí... a normálni. Ale Michaelov príchod čoskoro zapáli rozbušku a nastane peklo. Všade je to rovnaké.
„Nepotrebuješ niečo?“ Odsunie posuvné dvere Mario a prejde po mne kontrolným pohľadom. „Môžem pre teba niečo urobiť?“
Odkedy za mnou prišiel s tou poslednou správou, chová sa ku mne formálnejšie. Mám dojem, že dostal poriadny pucung za náš neohlásený výlet do baru a teraz seká dobrotu, aby si udobril svojho zamestnávateľa. Presvedčiť Michaela, aby ho nedal vyhodiť bolo to najmenej, čo som preňho mohla urobiť.
„Môžeš. Dovleč sem toho exhibicionistu v jednom kuse!“ Humorne-zúfalo odpoviem a napravím si VIP kartičku zavesenú na krku.
Moja požiadavka je oprávnená, lebo ako náhle dopoviem, z tmy zadného východu sa vynorí skupina ľudí obiehajúca okolo spotenej postavy v striebornej kombinéze.
Tikajúca bomba vybuchne.
Zúfalo skríknem. Jačiace ženy a dievčatá prevalcujú ochrankárov a vyrútia sa priamo proti Michaelovi ako besné psy za kusom mäsa. Chcem vyskočiť z auta, ale drsná ruka ma zatlačí späť na sedadlo.
„Nie, zostaň tu!“ Rozkáže mi Mario a hneď nato sa rozbehne s ostatnými na pomoc. Rozmiestnia sa do strategického kruhu okolo Michaela utierajúceho si čelo do uteráka na krku, a dostanú tie ženské pod prijateľnú kontrolu. Michael nevyzerá vyplašene ani nervózne, usmieva sa na všetky strany svojimi krásnymi rovnými zubami. Je to jasné, zapracovali na ňom endorfíny z dvojhodinového cvičenia na pódiu. Dokonca sa cestou k autu začne s pokojnejšími fanúšikmi veselo zdraviť a podpisovať pamätníky. Niekto mu cez ochrankárov prehodí veľkého plyšového medveďa. Vidím ako čiernovlasé dievča využije šancu a podlezie pod kamennou rukou bodyguarda, aby mohla Michaela prekvapiť bozkom na mokré líce.
Odkašlem si. Na toto si nikdy nezvyknem.
Môj strieborný darebák sa so svojou skupinou pristaví pri mužovi s malým dievčatkom na rukách a prehodí s ním pár slov. Vzápätí si ho zoberie do náručia a nadšene ním zahojdá. Zdvihne hlavu, rozhliadne sa po mne a keď zbadá ako ho sledujem z dverí auta, rozžiarene sa na mňa usmeje ako stowattová žiarovka.
Ejha. Nechce mi tým niečo naznačiť, že nie?
Nálada mi však klesne, keď sa k nemu prebije nápadne pekná černoška, s prosebnou grimasou si priloží päsť k uchu a vopchá mu papierik do rozopnutej kombinézy. Telefónne číslo!
Na spánku mi zapulzuje žilka.
Michael s rozpačitým smiechom kývne karhavo hlavou a potrasie si rukou s ďalšími ľuďmi. Jeden z ochrankárov zastaví ženu v strednom veku pred skokom naňho a Mario rozoženie ľudí vpredu, aby mohol hladko naskočiť do auta a sadnúť si oproti mne.
„Ahoj.“ Zadychčane sa na mňa usmeje a prejde si uterákom po vlasoch. Celé telo sa mu leskne od potu. Niekto zatvorí dvere a dodávka sa za stáleho trúbenia pohne cez kričiaci dav na cestu.
„Tak za prvé,“ nafučane mu siahnem pod kombinézu a vytiahnem lístoček vlhký od potu. „Toto tu nemá čo robiť.“ Pokrkvem ho a založím do vrecka za sprievodu jeho polichoteného pohľadu.
„Spokojná?“ Dráždivo sa zasmeje a vyzlečie si striebornú kombinézu.
„Už áno.“ Vyplazím jazyk a pozriem na hodinky pretočené na stredoamerický čas. „Práve ti začína voľno!“
O tri hodiny sa končí 24. február a s ním aj naša zastávka v Kansase. Michael má najbližšie vystupovať až za poldruha týždňa v Madison Square Garden, čo dokonale zapadá do našich plánov, lebo druhého marca sa máme v New Yorku dostaviť k súdu.
„Presne tak, ale dnes je ešte tá after-party.“ Prisadne si ku mne a vytiahne nohy na sedadlo. „Chceš ísť?“
„Že váhaš!“
Na after-party som úplne zabudla. Koná sa vraj v posledný večer v každom meste, toto bude moja prvá after-party, nemôžem si ju nechať ujsť!
Prepletiem si s ním prsty. „A zvládaš to? Nie si unavený? Fakt by som sa ti nečudovala. Po tom, čo si tam predviedol...“
„Ani náhodou, ide sa!“ Žeriem mu to aj s navijakom, vážne vyzerá čulý ako rybička. Načiahne sa po obrom plyšovom medveďovi. „Pre teba.“
„Veď to si dostal ty.“ Tlačím mu ho späť.
„Nie, je pre teba, vidíš?“ Ukáže na prívesok na krku medveďa. Michelle. Hm. „Zdá sa, že tvoj fanklub sa zväčšuje.“
„To je... milé.“ Zmätene si ho položím na koleno. Je to nepochopiteľné. Nikdy som nič výnimočné neurobila. Nie som speváčka ani herečka a nemám žiadny talent. Tak prečo mi ľudia posielajú darčeky iba preto, že chodím s Michaelom? Som vďačná, že si na mňa jeho fanúšikovia zvykli a majú ma radi, ale ich dary si nezaslúžim.
„Páčil sa ti koncert?“ Odrazu zmení tému rozhovoru. Čakala som, kedy to príde. Včera vydržal oveľa kratšie.
„Zbytočná otázka.“ Premietnem si v hlave dve hodiny utrpenia, kedy som ho pozorovala z bočnej strany zákulisia a so zatajeným dychom si tisla dlaň do lona zakaždým, keď zakrútil bokmi alebo zaklonil hlavu v extáze. Raz či dva razy som mala chuť priskočiť k nemu a strhnúť ho na seba.
„A ďalej?“ Nedočkavo ma zatrasie.
„Baví ťa ešte počúvať tie pochvaly?“ Založím si ruku vbok.
„Nemám s nimi problém.“ Obtrie sa nosom o môj. „Ale tvoj názor je pre mňa zo všetkých najdôležitejší.“
„Bolo to neskutočné...“
„Ale?“ Vytuší moje zaváhanie.
„Ale ako sa volá tá žena, čo si ju tak nažhavene naháňal po pódiu? Tá z videoklipu.“
„Tatiana. Prečo?“
„Páni, si snáď slepý? Tá ženská ťa vyzliekala očami!“ Zdrapnem ho jemne za tričko.
„Ale Michelle, veď to všetko bolo hrané. Je to kamarátka.“ Zachichoce sa tým nákazlivým smiechom nevinného človiečika.
„Ona pre teba je možno kamarátka, ale ty pre ňu...“ Nechám vetu vyznieť dostratena, pointa je jasná.
„Zbytočne si s tým lámeš svoju peknú hlavičku. Sedí vedľa mňa ona alebo ty?“ Upokojí ma vynachádzavou otázkou. Rozviaže si uzol spotených vlasov a v nozdrách ma pošteklí jeho pot.
„Nezistil si kto to je?“ Atakujem ho otázkou, ktorá prevráti našu podpichovačnú debatu hore nohami. Vie na čo narážam. Pred koncertom mal dôverný rozhovor s členmi policajnej ochranky.
Jeho tmavé oči sa široko roztiahnu, z pier zmizne uvoľnený úsmev ako zakaždým, keď zavediem reč týmto smerom.
„Nie.“ Zasipí krátku odpoveď a zavrtí hlavou. „Vraj sa to dozvieme až na súde. Bezpečnostné dôvody a právnické kľučky...“ Nejasne pohodí rukou. Začne si okusovať spodnú peru a mne je pri pohľade na tento drobný zlozvyk jasné, že predsa len niečo vie.
„Ale niečo ti povedali.“ Nie je to otázka, konštatujem holý fakt. „Viem, že ti nerobí dobre, keď sa o tom bavíme, ale povedz mi to.“
Doslova vidím ako mu v hlave rotujú kolieska. Zažmurká a prázdny pohľad na jeho tvári nahradí číra bolesť.
„Chcem to vedieť, týka sa ma to. Prosím.“ Žobroním ďalej. Už ho takmer mám.
Zatrasie hlavou akoby sa chcel zbaviť nepríjemných myšlienok a pozrie na mňa. „Bola to žena. Bolo mi povedané, že ju stopercentne ani jeden z nás nepozná.“ Začne mi palcami krúžiť po zápästiach a jeho zuby sa znova pustia do boja so spodnou perou.
„Oh, žena?“ Vyhŕknem šokovane. Ako by niečoho takého bola schopná žena? V mysli mi vyskočí obrázok imaginárneho dievčaťa skrčeného v tmavej lóži so zbraňou namierenou na mňa. Tragicky sa zasmejem. Nie, to je nemožné. Je to ako zlá kriminálka. „Prečo by to robila žena, ktorú podľa všetkého nepoznám?“
„Nechápeš to, Michelle?“ Michael sa so smrteľne vážnym výrazom nakloní ku mne a chytí mi hlavu medzi dlane. „Ak je to cudzia žena, ktorá išla po tebe, môže to znamenať iba jedno. Groupies.“
„Čo je to?“ Čelo mi znetvoria hlboké vrásky.
„Groupies je skupina mojich fanúšičiek, ktoré nepoznajú hranice. Prenasledovateľky, fanatičky a psychicky choré ženy, ktoré si myslia, že im patrím.“ Zavrie oči v náhlom zúfalstve, pritisne sa spoteným čelom o moje a nešťastne vzdychne.
„Moment.“ Surovo sa odtiahnem a jeho ruky spadnú dolu. „Ty si to dávaš za vinu.“ Obviním ho.
Svaly na jeho čeľusti sa napnú. Jeho mlčanie mi dáva za pravdu.
„Ani náhodou! Nebudeš sa zožierať za niečo, za čo vôbec nemôžeš! A ani ešte nevieš či to tak naozaj je!“ Vybehnem naňho prudšie ako som zamýšľala a hneď ma zamrzí, že som pokazila jeho blaženú pokoncertovú náladu. Ale keď inokedy by som to z neho nevytiahla.
„Určite to tak je.“ Odpovie neoblomne. Jeho hlas je chrapľavý. „Prišli sme o dva roky života, a to len kvôli mojej prekliatej sláve, uvedomuješ si to?“ Vypustí zo seba dlho zadržiavanú paru. Neujde mi, že použil množné číslo. „Ako mám predstierať, že nie som za to sčasti zodpovedný? Dočerta!“ Udrie hánkou do koženého obloženia dverí až to zaduní. Trhnem sebou, takéhoto ho nespoznávam.
„Nie je to tvoja chyba. Prestaň.“ Priložím si dlane k jeho lícam a pevne mu stisnem tvár. Jeho hruď sa zdvíha hore a dolu v rýchlom tempe. Zľahka mi nadvihne tričko a prstami sa dotkne jazvy na mieste, kde som kedysi mávala obličku. Nesúhlasne zastoná.
„Myslím to vážne. Ako by si mohol za to niesť zodpovednosť? Nemôžeš za to, že po tebe túži každá ženská, vrátane krvilačných psychopatiek.“ Prevrátim otrávene oči.
Ústa sa mu vykrivia do sotva postrehnuteľného úškrnu.
„A stále nemáš isté, či to je naozaj žena z Groupies. Rovnako to môže byť taká celkom bežná psychopatka akých po tejto krajine behajú milióny a náhodou som jej vošla do rany.“ Presviedčam ho, aj keď obaja vieme, že tento argument je smiešny. Pravdepodobnosť tohto scenára je zrejme jedna k miliónu.
„Nemysli už na to. Ty sám si mi to pred časom hovoril, pamätáš?“ Vtisnem mu tvrdý bozk na spánok. Zvesí porazenecky plecia a pritlačí si k hrudi môjho plyšového medveďa. Proti tomu nemôže nič namietať.
***
Po návrate do hotela sa po desaťminútovom prehováraní spoločne ponoríme do obrovskej vane so zlatými kohútikmi. Predstava toho, že z neho zmyjem všetok make-up a jeho nezamaskované telo bude vystavené mojim očiam v ňom stále vzbudzuje strach, preto sme uzavreli dohodu – nedotknem sa jeho tváre. Aj tak je to však pokrok.
„Nad niečím som premýšľala.“ Prehodím s tajuplným úsmevom, keď mu špongiou prechádzam po nahom chrbte. Srdce mi bije rýchlejšie ako zvyčajne, toto mi nikdy predtým nedovolil. Stále tomu nemôžem uveriť.
„Nad čím?“ Slastne zapradie a vykriví hlavu nabok. Moja masáž sa mu očividne páči.
„No vieš, keď som teraz bez práce a stále pracovať ani nemôžem, napadlo mi, že by som skúsila univerzitu.“ Jednou rukou prejdem pod jeho pažou dopredu a zatlačím ho na hrudi, aby sa o mňa oprel. Hlavu si položí na moje prsia tak, že sa ich sotva dotýka vlasmi, aby ma príliš netlačil. Má ma za sklenenú bábiku.
„Medicínu samozrejme, a mohla by som sa špecializovať na dermatológiu, stala by som sa lekárkou v obore. Prihlášku si ešte stíham poslať a na test by som sa do leta stačila pripraviť. Čo si myslíš?“
„Vážne?“ Divokou otočkou prevráti celé svoje telo tvárou ku mne. Zapištím, keď sa voda preleje cez okraj vane a odtiahnem mu mokrý pramienok z čela.
„Beriem to ako súhlas.“ Ticho sa zasmejem a špongiou ho ťuknem po nose.
„Ani nevieš ako si ma potešila. Páčilo by sa mi, keby si pokračovala v štúdiu. Aspoň jeden z nás by mal titul.“ Vyškerený sa uloží medzi moje nohy a oprie si bradu o jamku pod mojim krkom.
„Tak o to ti ide? Aby si sa mnou mohol chváliť?“ Prižmúrim oči a s úsmevom ho zdrapnem za rozkrok ako to s obľubou robieva on na pódiu.
„Tebou sa môžem chváliť aj bez titulu.“ Cez ústa lenivo zamumle lichôtku, ktorú chcú moje uši počuť. „Ak je to naozaj to čo chceš, choď do toho. Vzdelanie je najlepšia investícia akú si môžeš dopriať. Nad akou školou si rozmýšľala?“
„Geffenova univerzita.“ Vyhŕknem a dopredu viem aká otázka bude nasledovať.
„To nie je súkromná škola, že?“ Skúma pozorne moju tvár. Stisk jeho dlaní na mojich bokoch zosilnie.
„Nie. Nechcem ísť na súkromnú.“ Ukazovákom obťahujem líniu jeho plných pier.
„Prečo nie?“ Nadvihne sa na rukách, aby na mňa lepšie videl. Keď sa jeho teplé telo odtiahne od môjho, uvedomím si, že voda vo vani začína chladnúť.
„Jednoducho nechcem. Chcem byť medzi obyčajnými ľuďmi.“ Zahryznem sa rozpačito do zelenej špongie a vyhnem sa jeho pohľadu.
„Chýba ti to, však?“ Jeho hlas znežnie, keď sa opäť privinie ku mne.
„Čo?“ Robím sa hlúpa, dobre viem čo.
„Tá obyčajnosť a normálnosť v ich svete.“ Zdôrazní to slovo akoby hovoril o vzdialenej mimozemskej rase a nie o ľuďoch kráčajúcich ulicami dolu za oknom. Ale preňho to také naozaj je. A pre mňa to začína byť rovnaké.
„Jediné čo mi chýba je sloboda.“ Poviem popravde. „Na svete je miliarda miest kam by som s tebou chcela zájsť a nemôžem. Aj keby to mal byť iba mizerný supermarket cez ulicu. Neuskutočniteľné. Bez otravných masiek, vypchávok, parochní a ochranky je to čistá samovražda.“
„Bejby, to je jediná vec, ktorú ti nemôžem dať.“ Objíme ma okolo studených ramien vytŕčajúcich z vody, druhou rukou si zdvihne moju dlaň pred ústa a pobozká mi zvráskavené brušká prstov. „Myslím, že je načase ísť von.“
„Vieš, že Geffenova univerzita je blízko Bexinho bytu?“ Našponujem obočie, keď ma balí do bieleho uteráka.
„Ešte jej patrí?“ Nakloní hlavu ustarostene nabok. Jeho dobročinné sklony dostali poriadnu nakladačku, keď Bex hrdo odmietla jeho pomoc.
„Zatiaľ áno, ale banka jej už hrozí exekúciou, ručila ním pri hypotéke a už nezaplatila tri splátky.“ Precedím cez zuby pri utieraní mokrej dlážky a pozorujem ako si navlieka čistú bielu košeľu cez vymydlené ramená. Pod bielu látku si nemôže dať telový make-up, takže jeho ľavé plece vyzerá ako keby naňho niekto vyprskol čiernu kávu. Jeho Vitiligo je však slabý odvar tých, ktoré som už v práci mala možnosť vidieť.
„Michael, musíme jej pomôcť. Je to moja najlepšia kamarátka a bývala som u nej rok prakticky zadarmo. Nemôžem to nechať len tak, aj keď je tvrdohlavá ako baran.“
„Ja viem. Ani ja to nemôžem pustiť z hlavy.“ Vezme mi z rúk mokrú handru a pomôže mi vstať. Neznesie pohľad na to ako sa krčím na kolenách na zemi. „Uvidím, čo sa dá robiť.“ Nahne sa, aby ma pobozkal, ale klzká dlážka sa mu odrazu stratí pod nohami a spadne rovno na zadok.
„You knock me off of my feet now, baby! Whooooooo!“ Zakričí svoju úvodnú hlášku z videoklipu a ja sa nad ním prehýbam smiechom.
S týmto chlapom zažívam každý deň emocionálny kolotoč.
***
Na after-party dorazíme s hodinovým meškaním, keď je zábava už v plnom prúde. Sú tu všetci a každý každého pozná. Členovia kapely, manažment, ľudia zo štábu a zákulisia, štylistky, predskokani, tanečníci a ochrankári. Chlapi v ležérnych oblekoch a ženy v jednoduchých šatách postávajú v hlúčikoch pri stoloch s občerstvením alebo popíjajú pri bare, tí aktívnejší veselo nadskakujú na osvetlenom parkete. Vidím Karen Faye, Michaelovu štylistku, ktorá ma maskovala na American Music Awards a takisto Franka Dilea s dlhou cigarou medzi tučnými prstami. Naňho mám ťažké srdce odkedy som čítala maily od Nicka. Neviem čo si mám o ňom myslieť, mám z neho zmiešané pocity, ale Michael ho stále obhajuje, preto do toho nechcem pchať nos viac ako je treba.
„Začali bez teba?“ Stlačím mu lakeť zízajúc na sebavedomú brunetku v najtesnejších šatách na svete obklopenú mužmi súťažiacimi o jej pozornosť. Tatiana.
„Nečakali, že prídem. Som tu takisto po prvé ako ty. Predtým som nemal dôvod žúrovať.“
Zaborím si tvár hlboko do jeho červeného saka a vdýchnem jeho vôňu.
„Žil si vôbec?“
„Nie. Pracoval som.“
Zo súkromnej bubliny nás vytrhne významné odkašľanie. Obaja súčasne obrátime hlavu k nášmu večnému poskokovi Billovi netrpezlivo stepujúcemu pred nami.
„Nechcem vás rušiť, ale je tu Kenneth Choi. Nepustili sme ho dnu, ale nechce odísť, kým s tebou neprehovorí.“ Palcom zamieri na Michaela.
„Ten chlap si zo mňa snáď strieľa!?“ Michael ma chvatne pustí a podráždene si pomasíruje spánky. „Kde je?“
„Čaká v šatni.“
Mrzuto si povzdychne a zvrtne sa ku mne. „Prepáč, musím to vybaviť. Neuteč mi.“ Vtisne mi ospravedlňujúci bozk na chrbát ruky a nechá ma stáť uprostred miestnosti.
Čert to ber. Pohnem sa k bufetovému stolu, čo najďalej od Tatiany, a natiahnem sa po pohár šampanského, ale vzápätí si to rozmyslím a nalejem si džús. Netreba to preháňať.
„Dobrá hudba, však?“ Prehodí konverzačným tónom muž v pestrofarebnej košeli nakladajúci si na tanier šunkový chlebíček. Zdá sa mi, že som ho videla behať počas koncertu v zákulisí. Zvukár.
„Ešte vám nelezie na nervy?“ Zaškľabím sa pri refréne Bad rinúcej sa zo všadeprítomných reproduktorov. Ten úbožiak si jeho hudbu musí dennodenne vypočuť prinajmenšom tisíc krát.
„Nie tomu, kto svoju prácu berie ako hobby.“ Žmurkne a s plnou pusou odíde, aby urobil miesto ďalším hladošom.
Niekto okolo mňa prehodí ruku. „Michelle, ty si tu? A kde máš Michaela?“ Blysne po mne priateľským úsmevom Jennifer Batten, gitaristka z kapely. Na hlave má svoj bláznivý blond výbuch, ktorý priťahuje pohľady ako magnet. Už sme sa predtým stretli a hoci Michael nemá s nikým z kapely bližší vzťah, Jennifer mi ako človek sadla.
„Prekvapenie, čo? Išiel niečo vybaviť.“ Vrátim jej úsmev a nechám sa zatiahnuť k baru, kde kostymérky a dievčatá zo zákulisia veselo štebocú nad pohárikmi miešaných drinkov. Všetky sú natlačené k sebe na barových stoličkách. Jennifer sa otočí a začne diktovať barmanovi svoju objednávku a ja si prisadnem k nim.
„Nepiješ alkohol?“ Žmurkne na môj džús červenovlasá kostymérka a jej zrak skĺzne na moje brucho. Hneď som v obraze.
„Nie som tehotná!“ Zajačím a ruka mi vystrelí na ploché brucho. Vyzerám ako tehotná? Veď ešte ani nie som na svojej pôvodnej váhe.
„Nemusíš zatĺkať.“ Sarkasticky mávne rukou nakrátko ostrihaná žena v čiernych šatách veľkosti XXL. „Bolo to v Cosmopolitane. V ktorom si týždni?“
Aha, tak odtiaľto nám fúka vietor. Novinári zase raz odviedli perfektnú prácu, aby zvýšili predajnosť tých sračiek. Ale toto už prepískli.
„O tom by som musela niečo vedieť, nemyslíš?“ Spražím ju nesúhlasnou grimasou.
„Ale písali tam, že máš...“ Červenovláska na mňa neisto namieri umelý necht, ale jej slová zaniknú v mojom hurónskom rehote.
„Kedy by som to stihla?!“ Od smiechu mi vyhŕknu slzy nad tou absurdnosťou. Každému človeku s priemerne vyvinutým mozgom musí byť jasné, že tehotná by som mohla byť iba v tom prípade, keby ma niekto nabúchal v kómatickom stave bez môjho vedomia. Zohnem sa, aby som si slamkou potiahla z Mojita za sprievodu sklamaných pohľadov.
„Mne to bolo hneď podozrivé.“ Moletka s krátkymi vlasmi vševediaco mykne hlavou a ja nasadím poker-face. Iste, doteraz sa nad Cosmopolitanom modlila.
„Dajte si pohov a radšej sa pozrite na koniec baru!“ Vnorí sa medzi nás Jenniferina vzrušená tvár s padnutou sánkou. Ten výraz poznám.
V mexickej vlne natiahneme krky na miesto určenia a všetky okrem mňa vypustia zasnený ston.
Sedí tam hnedooký Adonis. Svetlomodrú obtiahnutú košeľu má vyhrnutú na svalnatých predlaktiach nenútene vystavených na pulte. V ruke krúti širokým pohárom so žltou tekutinou, najskôr s Whiskey. Bezducho hľadí pred seba a nemá ani potuchy, že nad jeho existenciou slintá partia potrhlých ženských.
„Za noc s takým chlapom by som aj vraždila!“ Oblizne si pery kostymérka s ohnivými vlasmi a ostatné zamumlú na súhlas.
„Ja ho poznám.“ Vyletí mi z úst skôr ako pochopím následky svojho priznania.
„Ty ho poznáš? Kto to je?“ Štuchne ma Jennifer okrajom svojho pohára.
„Mario Dorsey. Vedúci policajnej ochranky. Vidím, že si voľný večer patrične užíva.“
„On je policajt? Čo tu ešte robíš?! Choď za ním a priveď nám ho predstaviť!“ Červenovláska sa ani nesnaží predstierať, že by ho najradšej nepretiahla v najbližšom kúte.
„Blázniš? Nemôžem ísť len tak za ním!“
„Čo by nie! Zdvihni ten svoj chudý zadok a nenechaj ho tam sedieť samého!“ Žobroní a zatrasie mi plecom, aby som vstala. Prekrížim si trucovito ruky na prsiach. Ani ma nehne.
„Neskoro, už ho uchmatla iná.“ Sucho nás preruší Jennifer. Znovu vykrútime krky.
K Mariovi si počas nášho doťahovania prisadla latinskoamerická kráska s po pás dlhými lokňami vlasov. Jej ruka nevinne spočíva na jeho ramene, kým sa spolu dôverne rozprávajú.
Akoby sme sa dohodli, všetky naraz do seba hodíme svoj drink.
„Kto to je?“ Počujem sa zamumlať.
„Rita Greyová, hlava marketingu.“ Odfrkne si cosmopolitanová moletka. „Vydatá.“ Vyhláskuje s dvoma oblúkmi namiesto obočia.
„Nehovor.“ Opovržlivo prepálim pohľadom jej profil, keď mu začne šepkať čosi do ucha a jej dlaň sa bez hanby premiestni na jeho koleno. A on nič. Odpije si z pohára, ale nezastaví ju.
„Ten sa jej tak ľahko nezbaví.“ Vrhne na nich hodnotiaci pohľad červenovláska a div jej pohár nepraskne medzi prstami, čo doňho tak zúrivo zatína nechty. „Štetka!“
„To nemá žiadnu chrbtovú kosť?“ Hryznem si do vnútornej strany líca.
„To myslíš vážne? Nechaj ma popremýšľať.“ Červenovlasá divoška si založí ruku vbok a začne vyratúvať na prstoch. „Prešukala sa k miestu vedúcej marketingu... povráva sa, že jej manžel nie je otcom ich decka...“
„Ani nepokračuj.“ Strčím si prst do pusy a naznačím vracanie.
„Ten chlap je dosť pod parou, to bude ľahká korisť.“ Podotkne moletka, ktorej meno nepoznám, čím ma prinúti očekovať situáciu.
Je to tak. Mariove nekoordinované pohyby a padajúce viečka jednoznačne svedčia o nadbytku alkoholu, čo tú ženskú vôbec neodpudzuje, skôr naopak. To by ho bola schopná pretiahnuť aj keby bol v bezvedomí?
„Musím si odskočiť.“ Prehodím nevýrazne smerom k Jennifer a položím pohár na bar. Zoskočím zo stoličky a vystrelím vpred. Presvištím okolo koketujúcej Rity ako neriadená strela a Mariova hlava sa odrazu zdvihne. Naše oči sa na jednu mučivú sekundu stretnú. Bezmyšlienkovite sa zamračím a stratím sa v mase tiel, kým sa neprederiem na chodbu a nezapadnem do kabínky na toaletách. Posadím sa na zakrytú misu, nepotrebujem ju použiť.
Dvere sa otvoria a ja začujem útržok z prebiehajúceho rozhovoru medzi dvoma ženskými hlasmi. „Na jej mieste by som urobila to isté.“ Ozve sa mľaskavý zvuk našpúlených pier.
„Nechala by si sa ním nabúchať a pokaziť si túto úžasnú figúru?“
„Prečo nie? Je to rafinovaný ťah ako si ho udržať. Každý vie, že Michael miluje deti.“
Pri Michaelovom mene sa preberiem z mrákot a vyskočím na podpätky. Kto to o ňom hovorí? Tie hlasy nespoznávam.
„Ale ty si modelka!“ Rozhorčuje sa prvý hlas.
Druhý hlas vyprskne. „Zlato, pri jeho bankovom účte by som do konca života nepohla prstom.“
Už mám toho akurát tak dosť. Šklbnem splachovacou retiazkou a rozrazím dvere. Spred zrkadla sa ku mne šokovane obrátia dva ksichty. Jeden patrí Tatiane.
„NIE SOM NABÚCHANÁ!“ Zvriesknem a vyletím dverami ako tasmánsky diabol. Neprejdem ďaleko a čelom vrazím rovno do tvrdej mužskej hrude.
„Čo tu chceš?“ Zadýchane sa oborím na Maria. Takmer som ho svojim náletom zhodila z vratkých nôh. „Máš tam spoločnosť, nenechaj ju dlho čakať.“
Chcem ho obísť, ale nemotorne ma chytí za zápästie. „Ona pre mňa nič neznamená.“
„Načo mi to vysvetľuješ?“
„Lebo vidím, že ťa to štve.“ Namieri na mňa nejasný pohľad a ja sa mu vysmejem.
„To čo robíš je tvoja vec, je mi to jedno.“
Jeho stisk zosilnie. „Pozri sa na mňa a zopakuj to.“
Zapichnem doňho svoje modré oči. „Je mi jedno čo a s kým robíš.“
„Klameš.“
„Mario, si opitý. Prestaň.“
V jednom okamihu sa snažím vyslobodiť si ruku a v druhom som vyvlečená cez zadný východ na čerstvý nočný vzduch.
„Čo ešte chceš? Myslela som, že toto sme už uzavreli!“ Zašepkám čo najhlasnejšie a najzlostnejšie ako dokážem.
Na chvíľu zavrie oči a šklbne mu kútikom oka akoby nad niečím úporne premýšľal. Keď ich znovu otvorí, som priklincovaná o stenu. Zápästia mám nad hlavou znehybnené pod jeho pevným zovretím a jeho horúce pery sa vášnivo ponoria do mojich. Som v takom šoku, že sa nemôžem pohnúť. Mozog mi nepracuje, keď pootvorím ústa a dám mu tak jasné povolenie pokračovať. Je to tak živočíšny bozk, že kolená sa mi menia na rôsol. Keby ma nedržal, určite spadnem. Znova a znova hltá moje pery a ja mu v tom nebránim. V tom chvíľkovom skrate nemyslím na nič. Nemyslím na to, že som zadaná. Ani na to, že nás môže niekto vidieť. V hlave mám vzduchoprázdno. Kmasnem ho dezorientovane za košeľu a zovriem päste tak pevne, až mi na predlaktiach nabehnú žily. Práve prichádzam k rozumu, keď sa odo mňa definitívne odtrhne a ja sprudka zadychčím z nedostatku vzduchu. Oči mám stále zatvorené, tentoraz od rozpakov a hanby. Cítim nad sebou jeho kolínsku. Tá vôňa sa mi dostala príliš hlboko pod kožu.
„Toto mi povedalo všetko čo som chcel vedieť.“ Prejde mi palcom po spodnej pere a ja sa v tranze zachvejem. „Prisahám, že sa ťa viac nedotknem.“
Nevydám zo seba ani hláska, nie som toho schopná a aj tak neviem čo by som povedala. Mozog mám rozpustený na slizkú kašu.
Keď sa napokon odvážim otvoriť oči, je neskoro. Je preč.
Chrbtom sa zveziem po stene na zem a hlavu si zložím na kolená. Čo som to urobila?
Komentáre
Prehľad komentárov
Soooo...
Posledná časť ma tak ochromila, že nedokážem myslieť na nič iné. Nečakala som, že "milostný trojuholník", vo vnútri s Michelle, Máriom a Michaelom sa vyvinie práve takto. Najviac sa mi ale páčil útržok: "Je to tak živočíšny bozk, že kolená sa mi menia na rôsol."
Je to TAK ŽIVOČÍŠNY BOZK... A za touto vetou už nebolo nič, len moja fantázia (-v nej Michelle skutočne spadla na kolená, ruky oblapila okolo jeho /Máriovho/ mohutného krku a bozkávali sa do vtedy, dokým kovové dvere nerozrazil Michael, ktorého pohľad sa /ne/čakane zavesil na Michelle a ja, ako správny zamilovaný čitateľ, som sa išla potrhať nedočkavosťou /a žiarlivosťou- no dobree/, keď vtom... The end).
No prejdem aj k iným veciam a síce, k-
a) Michaelov úsmev v limuzíne, keď sa viezli zo štadiónu. Jedno slovo- cute. ^.^
b) Spoločné umývanie. Ooooooooooch! Ani neviem, čo by som za také dačo dala... <3
c) Znova tu je moja obľúbená časť, ktorú som pre svoj komentár trafne nazvala: ŽIVOČÍŠNY BOZK. Niečo ti poviem- sľúb, že sa nebudeš smiať! Fakt som sa do Mária buchla..... -_-
d) Nie. Michelle som za to určite neodsúdila, ani Teba, ani nikoho. Keby bolo na mne, súndam mu tu sprostú košeľu a kašlem na to, či je opitý, alebo v bezvedomí... :P
e) Keby bol v bezvedomí, myslím, že to už by menší problém bol. :D
f) Koniec tejto kapitolky je fakt... ani to neviem popísať. V hlave mám stále vynoreného spitého Mária, s telom ako z katalógu na mužskú bielizeň... :3
g) Ale za skvelé emócie Ti dávam 10 bodov! ;)
Kajuš
***
(Stanča, 23. 7. 2014 12:54)
No takže.........
Ako som si s chuťou začala čítať, tak ty by si si prosila jeden kopanec? No som z tých, čo rada privíta menší prievan - palec hore.
Spomínala si mi, že je to osem strán?
Neviem čím to bolo, že som ako vždy čítala pomaly, alebo máš vo worde nastavený malý typ písma, ale po prerolovaní koliečkom na myške mi to prišlo na pohľad viac ako osem strán.... Pche, asi strácam odhad.
No ale poďme k veci a to je obsah kapitoly:
-- Ako som už vyššie spomenula, prievan mi priam ulahodil. Môj miláčik Mário sa chopil príležitosti a okorenil nasledujúce pokračovanie príbehu. (inak ako Michelle hovorila, že už bola prilepená na stene, som sa bála, čo ten zvodník nakoniec urobí). Som len nesmierne zvedavá, ako túto zápletku nakoniec rozuzlíš, alebo ju ešte viac pritiahneš.
Dodatok: Ten kiss, niečo podobné som aj ja chystala - síce trošku inak...ale, teraz neviem čo urobím. No nejako to vykoumam. Inak je to strašné, keď už máš dačo prichystané a zrazu si to prečítať niekde inde.
-- Dobre, v minulej kapitole si končila vetou, že strelca majú. A ja samozrejme, tešila som sa jak malé decko, že už konečne spoznáme jeho meno. Ale to by si nebola ty, keby nás necháš aj ďalej v napätí.
-- Michelle a pokračovanie vzdelávania.... V skutoku zaujímavý nápad. ak sa jej plán uskutoční, môžu vďaka tomu vzniknúť nové zápletky - možno? A som prekvapená, že MJ súhlasil s verejnou školou.
-- Kúpeľ? Potrebuje vôbec tento part komentár :D
-- Nepravdivé tehotenstvo.... Slečna T je teda "pekný" kus hnusnej Lídlackej potvory. Tá si nezaslúži byť porovnávaná s Bomboškou Tatianou, ale len s lacným odvarom bomboniery z Lidla. Bleee.
Inak čo sa týka tehotenstva ako takého, tý dvaja sa budú ešte pekne doťahovať kvôli tomu. No čas ukáže, čo vlastne vymyslíš.
Musím ti na záver opäť poďakovať za skvelý čitateľský zážitok. Vážne, niekedy silno uvažujem, načo si ja trubka kupujem knihy (asi preto, že su jednoduho moja vášeň), keď čítam tvoju story.
Až sa ma raz niekto opýta, kto je môj obľúbený autor románov, tak tam zaradím aj teba, prisámbohu.
A nechu už je čoskoro na stránke nová kapitola!!!!!!!!
....ŽIVOČÍŠNY BOZK.....
(Kajuš, 23. 7. 2014 14:07)