KING OF POP MICHAEL JACKSON

MICHELLE

„Prichádza jeho ctihodnosť, sudca Ward.“
Poklepanie od môjho právneho zástupcu mi pripomenie, že mám svoj zadok vyšikovať z tvrdej lavice ako ostatní v súdnej sieni. Znechutene si uhladím škvrnku na bielom saku, ktorú som si predtým nevšimla, a vstanem, odolávajúc tomu, aby som nevystrúhala zlomyseľný „pukrlík“. Neznášam tieto trápne formality. 
Sudca sa uvelebí na svojom mieste a jeho kývnutie nasleduje hromadné vŕzganie dreva, keď sa znovu usadíme.
„Sústreďte sa.“ Dostanem jemné napomenutie, keď sa kútikom oka snažím nadviazať kontakt s hocikým v druhej rade po mojej pravici. Keby sme netrčali tu, určite by som pri tom pohľade blažene vzdychala. 
Je tu moja rodina. A Michael, ktorý zabezpečil ich prepravu sem do New Yorku, sedí medzi mojou mamou a otcom s Lissy na kolenách (tá by vôbec nemala mať vstup do súdnej siene povolený, ale Michael je Michael a v jeho prípade sa robia výnimky). Vycíti môj pohľad a jemne sa na mňa usmeje. Jeho oči pritom nenormálne zažiaria. To mi stačí, aby som sa upokojila. Vrátim sa späť k Benjaminovi, svojmu právnikovi, ktorého priezvisko je také dlhé, že si ho skrátka nepamätám.
„Pardon.“ Pípnem nesmelo a prekrížim si nohy. Sudca si mrmle popod nos úvodné slová, ale ja sa nemôžem prinútiť k plnej pozornosti. Moje myšlienky každú chvíľu zalietavajú k uplynulým dvom týždňom stráveným v Michaelovej spoločnosti. Iba my dvaja. My dvaja a bláznivé zážitky. No dobre, a ochranka, ale tá sa v tomto prípade neráta. 
Poškriabem si nos a spomeniem si na náš inkognito výlet do Las Vegas. Prvýkrát v živote som hrala ruletu. Vyhrala som 200 dolárov vsadením si na náš vek. 26 a 29. Michael je mizerný hazardný hráč, v priebehu hodiny všetky svoje žetóny prehral. Nakoniec ma musel odtiahnuť preč, pretože sa okolo mňa prítomní chlapi začali príliš krútiť. Nespájali si ma totiž dokopy so šedivým fúzatým gentlemanom s hrubými hranatými okuliarmi ako z čiernobieleho filmu, ktorý celý čas stál vedľa mňa. Ten Michaelov kostým ma rozosmieval celý večer, čkalo sa mi ešte aj na iluzionistickom predstavení Siegfrieda a Roya, dvoch nemeckých kúzelníkov, ktorých obaja žerieme. Ďalší deň sme doobeda zašli do ľudoprázdneho kina na premiéru filmu Veľký s úžasným Tomom Hanksom, o ktorom mi Michael rozprával historky z osobného stretnutia. Po tom, čo sme boli na dni otvorených dverí Geffenovej univerzity som si definitívne podala prihlášku. Na izbe v hoteli ma teraz čaká stoh kníh, cez ktoré sa musím do skúšok prehrýzť. Ale nemám strach, že by som to nezvládla, lebo Michael si moje prijatie stanovil ako misiu číslo jedna. Nenechal by ma zanedbať učenie, v tomto je veľmi striktný a už včera večer so mnou začal prelúskavať knihu z biológie. Hoci keď sme sa dostali k obrázkom ľudského tela, moja výučba bola predčasne ukončená... 
Preruším svoje snívanie a skontrolujem dianie naokolo. Ani som si nevšimla, že Benjamin sa postavil dopredu a teraz porotu oboznamuje s priebehom môjho prípadu. Všetky tie veci som počula už tisíckrát, preto mierne sklopím oči a urobím si v hlave rýchlu inventúru spomienok na víkend strávený u našich v Rosemeade. Žalúdok mi urobí radostné salto, keď si prehrám spoločnú večeru a ako sa Michael pred našimi zúfalo snažil ukázať v najlepšom svetle. Moja sestra sa od Michaela celý čas neodtrhla, aj keď má v susedstve veľa kamarátok. Otec sa nám veľmi nevenoval, väčšinou niečo kutil v kôlni v záhrade. 
Viem, že si pre mňa vždy predstavoval mužnejšieho chlapa, ktorého by mohol vziať do krčmy a s ktorým by majstroval vo svojej dielni. Ani náhodou si však nepredstavoval, že ak svojho potenciálneho zaťa bude chcieť vidieť, bude mu stačiť otvoriť noviny alebo zapnúť televízor. Jedno je však isté. Po tom, čo na vlastné oči videl ako sa Michael postavil k mojej kóme a že ma neodpísal, mu došlo, že to čo je medzi nami dvoma je skutočné. Odvtedy Michaela akceptuje, hoci viem, že keby sme sa rozišli, bol by to preňho dôvod otvoriť šampanské.
Ale vráťme sa späť. Napriek všetkému to bol nádherný víkend. Previedla som Michaela po celom Rosemeade, ukázala som mu svoje miestečko pri vodopáde, kde som zvykla sedávať, keď som trucovala ako malá. Vzali sme so sebou nášho labradora Bena, ktorý sa z nejakého záhadného dôvodu ani za svet nechcel nechať od Michaela pohladiť. Možno vycítil Michaelov rešpekt pred psami, neviem. V noci sme spali v mojej starej detskej izbe s ružovými stenami, ja vo svojej úzkej posteli a Michael na matraci. S Lissy pod pažou. Tej malej potvory sa nedalo nijako zbaviť. Pri našom odchode vyplakala asi štyri vedrá sĺz a Michael jej musel sľúbiť, že do New Yorku vezme aj ju, inak by sme ju neodlepili od kapoty auta. 
„Priveďte obžalovanú.“ 
Pri tých slovách sa automaticky vrátim do reálneho času a narovnám sa ako pravítko. Dych sa mi skráti, keď sa dvojité dvere otvoria a dnu vkročia dvaja zamračení policajti. Medzi sebou ťahajú uličkou tmavovlasú ženu. Všetka pozornosť je namierená na ňu, v miestnosti by bolo počuť padnúť aj vlas. Dovedú ju dopredu a usadia k svojmu advokátovi.
Nemám ani poňatia kto tá ženská je. Ako predpovedala polícia, naozaj som ju nikdy v živote nevidela. Nikdy, nikdy.
Akoby počula moje myšlienky, odrazu obráti hlavu ku mne a mne sa naskytne plný pohľad do jej tváre. Odhadujem ju tak na 35-40 rokov. Kvôli zlému make-upu má neprirodzenú oranžovú farbu pleti, vlasy má pri korienkoch mastné a má miernu nadváhu. Pod očami jej svietia zelené kruhy akoby nespala niekoľko mesiacov. 
Čo mi však zmrazí krv v žilách je jej pohľad. V jej tvári je čistá ne-ná-visť. Ak by sa dalo pohľadom vraždiť, prepálila by mi do lebky kráter. Nikdy na mňa nikto TAKTO nepozrel. Tie vytreštené oči sa mi zabodávajú do každého kúsočka tela ako ostré úlomky ľadu. Je mi na vracanie, ale zároveň z nej nedokážem spustiť zrak. Je to fascinácia zmiešaná s odporom. V tej chvíli som presvedčená, že ma chcela naozaj odstrániť z cesty. Žiadna náhoda, žiadna nehoda. Úmysel. Som jej nepriateľ a pritom ju vidím prvýkrát v živote.
Som jej nepriateľ, lebo chodím s Michaelom. Musí to byť cvok.
Keď už to viac nezvládam, uhnem pohľadom a niečo ťažké mi zovrie hruď. Strach? Zavriem oči, ale aj v tej tme stále vidím ten pohľad. Prsty na stole sa mi trasú a na celom chrbte mám husiu kožu. Priložím si ruku na brucho. Ak toto prežijem bez ujmy na zdraví, tak si pogratulujem. Dúfam, že ma tá ježibaba neuriekla. 
Nasledujúcu polhodinu so skleným pohľadom počúvam ako Benjamin podrobuje tú ženu krížovému výsluchu. Behom neho sa dozvedám jej meno. 
Margaret Carterová.
Ledva sa mi podarí prehltnúť sliny cez stiahnuté hrdlo. Predstavte si najhorší horor aký ste kedy videli a spomeňte si na pocit, ktorý ste z neho mali. No a ten vynásobte desiatimi. Asi tak sa cítim. Nikto si nevšíma, že ma tá ženská hypnotizuje pohľadom ako vystrihnutým z Vyháňača diabla? Bože, fakt sa jej bojím.
„Pred časom ste prišli na políciu a dobrovoľne sa priznali, že ste sa slečnu Nelsonovú pokúsili zastreliť. Mohli by ste to potvrdiť pred porotou?“ Zaznie tvrdý hlas môjho právnika a miestnosť vzrušene zašumí.
Čo?
Preskočím pohľadom naňho a potom na sudcu. Ona sa dobrovoľne priznala? Zarazene sa obrátim smerom k Michaelovi zvedavá ako sa tvári. Bez jediného pohybu si zamračene premeriava tú ženskú a keď sa otočím druhýkrát, s vážnou tvárou podáva zaspávajúcu Lissy mame, ktorá sa s ňou potichu vytratí von. Michael dodržal sľub, ktorý jej dal v Rosemeade, ale predtým ju prezieravo vyšťavil pri naháňačke a americkom futbale.
Vďaka, naznačím mu ústami a zvalím sa späť do operadla stoličky. 
„Námietka! Klientka bola donucovacími prostriedkami polície zahnaná do kúta!“ Zdvihne dlaň do vzduchu obhajca za druhým stolom a plešatá hlava sa mu zaleskne od potu.
„Tak už sa spochybňujú aj schopnosti polície? Chcete tým povedať, že si ju polícia náhodne vytipovala niekde vonku, pritiahla na stanicu a dohnala k priznaniu niečoho, čo nespáchala?“ Benjaminove obočie sa o milimeter našponuje, ale inak nedá najavo žiadne emócie. Nechápem ako môže udržať taký poker face. Je to tým, že už sa s podobnými prípadmi stretol alebo tým, že je najlepší a najdrahší právnik v Kalifornii? Pravdepodobne oboje. 
„Madam Carterová, vaše mlčanie beriem ako zmenu taktiky vášho právneho zástupcu. Ako myslíte, koniec koncov – vaše priznanie máme na papieri čierne na bielom. Ale pristúpme na vašu hru a predpokladajme, že s tým výstrelom nemáte nič spoločné a na polícii ste sa bola udať len z čistého rozmaru.“ Spojí si prsty na rukách a na moment sa obráti na porotu. „Pred dvoma rokmi, presne dva dni po tom incidente, ste však nahlásila krádež zbrane, na ktorú ste mali platný zbrojný pas. Zbavili ste sa dôkazov?“ Spýta sa takým konverzačným tónom akoby sa pýtal v obchode či majú rožky. Fakt profík. 
„Námietka! Obžaloba manipuluje s mojou klientkou!“ Opäť sa ozve právnik tej sliepky a utrie si vreckovkou kropaje potu z čela. Toto je silná groteska.
„Námietka sa zamieta. Obžalovaná odpovie.“ Rozhodne sudca a posunie si okuliare na špičku nosa.
Vstupné dvere za mojim chrbtom zavŕzgajú a do rohu miestnosti sa nenápadne postaví známa svalnatá postava v čiernom obleku s tmavými okuliarmi a niečo zamrmle do maličkého mikrofónu na hlave. Noha pod stolom mi začne divoko kmitať. 
Michaelova policajná ochranka je po dvoch týždňoch späť kvôli pokračovaniu turné. Ich náčelník stojí štyri metre odo mňa a ja veľmi dobre viem, že sa pozerá na mňa, aj keď mu do očí nevidno. Spustím si vlasy z jednej strany do tváre, aby ma nerozptyľoval. 
Musím sa priznať. O svojom chvíľkovom skrate na tej after-party som Michaelovi nepovedala ani muk. Nedokážem to, som príliš zbabelá. Predstavovala som si všetky možné scenáre toho rozhovoru a tým najpravdepodobnejším sa mi javil ten, v ktorom by som sa nestihla dostať po viac ako »Nechala som sa pobozkať od iného muža« a už by od samého sklamania a trucu sedel v lietadle na druhý koniec sveta, bez toho, aby mi dal šancu mu to nejako vysvetliť. Samu seba presviedčam, že to nebola nevera. Aspoň nie v pravom slova zmysle. Ale kedykoľvek na mňa Michael zaútočí tým svojim odzbrojujúcim nevinným úsmevom, mám chuť mu padnúť s plačom k nohám. Doriti, milujem svojho chlapa a nikdy by som mu vedome neublížila. Tak ako sa mi to mohlo stať?
„Zbraň mi ukradli.“ Prvýkrát odkedy tu sedím počujem hlas Margaret Carterovej. Znie hrubo a úplne nezainteresovane, akoby sa jej toto súdne jednanie ani netýkalo. 
„Naozaj? Nenahlásili ste žiadne iné straty, takže lupiči sa krvopotne dostali cez bezpečnostný systém na vašom dome iba kvôli tomu, aby ukradli zbraň s tlmičom? Bez toho, aby urobili akúkoľvek škodu na vašom dome, majetku a bez toho, aby vás prebudil alarm alebo váš pes?“ Sledujem ako sa Benjamin elegantným krokom prechádza hore dolu a môj obdiv k tomu chlapovi s každým vypusteným slovom rastie. Je špičkový.
„Navyše, guľka vybratá počas operácie slečny Nelsonovej bola vystrelená z rovnakého typu zbrane akú ste dovtedy vlastnili. Ďalšia zhoda náhod?“
„Námietka!“ Vyskočí plešatý obhajca. „Obžaloba obviňuje moju klientku bez akýchkoľvek priamych dôkazov!“
„Povoľuje sa.“ Prikývne unudene sudca a buchne kladivkom po stole. „Súdne jednanie sa pre dnešok končí.“

***

„Nemôžem uveriť tomu, že súd odročili o celé tri mesiace iba kvôli nedostatku dôkazov, keď majú jej priznanie! Mali jej dať do ruky zbraň a nechať ju na mňa znova vystreliť – to by ich snáď presvedčilo!“ Vylievam si zlosť na zemiakovej kaši, ktorá pred útokom mojej vidličky mala tvar hranolčekov. Pár hostí sa zamračene pozrie smerom k nášmu stolu a tentoraz som centrom ich pozornosti ja a môj malý hysterický záchvat ako fakt, že oproti mne sedí ten najúchvatnejší a najznámejší muž na planéte a to celkom bez preoblečenia. Na to existujú hneď dve vysvetlenia:
1)    V reštaurácii hotela Plaza sa to celebritami len tak hemží a tie sú natoľko hrdé, že sa neznížia k hysterickému lovu na Michaela.
2)    Najlacnejšia položka na jedálnom lístku stojí viac ako dva priemerné platy Američana, takže ak ten nevlastní zlatú Visa kartu, dnu sa ani neobťažuje.
„Možno to naozaj nebola ona.“ Zahundre si Michael popod nos a ja mu nad hlavou takmer vidím žiariť svätožiaru. Zahryznem si do pery. Tak veľmi chce v každom vidieť ľudské dobro, že občas sa nechá unášať svojim naivným pohľadom na svet. Mohla by som mu protirečiť a tým pádom by sme tu mohli trčať do rána, ale to nemá zmysel a navyše som príliš unavená na nejakú výmenu názorov.
„Zmeňme tému." Mávnem rukou a prinútim sa vopchať si do úst posledný kúsok predraženej večere. „Ďakujem ti, že si našich nechal priviezť do New Yorku. Som zvedavá čo povedia, keď ťa zajtra uvidia vystupovať. Ešte nevedia, že so mnou budú na boku pódia, Lissy asi odpadne...“
„Vlastne, keď ju spomínaš... napadlo mi, že by sa ku mne mohla pridať spolu s ostatnými deťmi na záver show. Čo myslíš?“ Vezme si moju ruku do dlaní a začne mi hravo rad za radom bozkávať brušká prstov.
Ako málo stačí, aby som sa roztopila ako zmrzlina na Sahare.
„Pripadám ti ako jej matka?“ S úsmevom sa nakloním ponad stôl a zaťahám ho za spustený pramienok. 
„No... možno nie jej.“ Nadvihne jedno obočie a pohladká ma... po bruchu. 
Ach nie.
„Že si zase čítal noviny?“ Prevrátim oči a s ironickým smiechom mu strasiem ruku zo svojho preplneného pupku. 
„Len som si to overoval.“ Pozrie na mňa s rozšírenými zreničkami a ja cítim, že humor v jeho hlase je spolovice predstieraný. Dobre viem, čo by chcel. Na túto tému počas našich dvoch týždňov zaviedol reč niekoľkokrát a zatiaľ sa mi vždy poradilo obrátiť jeho pozornosť iným smerom. Raz dokonca pomocou erotickej bielizne.
„Nepôjdeme hore?“ Roztržito si obrúskom utriem ústa. „Mala by som si ešte pozrieť chémiu a ty ideš o chvíľu na tréning.“
„Dobre.“ Sklamane vydýchne a privolá čašníka. „Ale nemysli si, že sme skončili.“ Podá mu zlatú kreditku a zúži oči do maličkých štrbiniek, čo znamená, že moju snahu o zmenu témy prekukol. Úprimne, pochybovala by som o výške jeho IQ, keby to nezaregistroval. Som preňho skrátka príliš priehľadná.
Prečo vlastne je on ten, kto presadzuje dieťa? Nemalo by to byť vo vzťahu naopak?
Asi nie v našom.
„Poď.“ Nastaví ruku a gentlemansky mi pomôže z dverí, za ktorými na nás čaká celý zástup bodyguardov a starý dobrý Bill Bray. Utvoria okolo nás tradičnú bariéru a dovolia nám dýchať, až keď zapadneme za dverami Michaelovho kráľovského apartmánu. 
„Ešte predtým ako sa začneš učiť, mám tu niečo čo by som ti chcel ukázať.“ Jemne sa pousmeje a kľakne si pred posteľ, na ktorej som s podopretými lakťami rozvalená medzi otvorenými knihami, popísanými zdrapmi papierov, perami a zvýrazňovačkami.
„Chvíľu trvalo všetko zariadiť, ale nakoniec sa to podarilo.“
Ako náhle sa mi do mozgového centra dostane obraz kľačiaceho Michaela a slová, ktoré mi práve povedal, zmrznem ako ľadová socha. Predstavujem si ako spoza chrbta vytiahne zamatovú škatuľku a čo mu na to asi odpoviem. Potom ale predo mňa položí nejaké papiere a ja si spomeniem, že by som mala dýchať.
„Čo je to?“ 
„Pamätáš ako sme sa dohodli, že Becky pomôžeme s jej situáciou bez toho, aby som porušil svoj sľub, ktorý som jej musel dať?“
„Myslíš vtedy, keď sa ti vyhrážala, že ak zistí, že si za ňu zaplatil dlh, tak si tvoju hlavu opečie na grile?“
„Presne ten. Prišiel som na spôsob, ako to obísť.“ Obráti prvú stránku papierov a ja si uvedomím, že ide o pracovnú zmluvu. „Ponúknem jej prácu. Keď za mesiac vyjde z liečebne, bude okamžite zamestnaná ako právnička v mojom tíme. John Branca sľúbil, že sa o ňu postará. A má za úlohu jej to čo najskôr oznámiť a hlavne tak, aby to vyzeralo, že my potrebujeme ju a nie naopak.“
„Michael, to je perfektný nápad! Prácou u teba bude mať dokonalé záruky voči banke a nemôže sa sťažovať, že jej dáš peniaze zadarmo!“ Radosťou sa mu vrhnem do náručia a skoro ho rozdrvím tuhým objatím. „Ďakujem! Veľmi veľmi ďakujem!“ Pustím sa do bezhlavého bozkávania jeho rozpustených havraních kučier, aby som mu dostatočne predviedla svoju úprimnú radosť, až sa mi nakoniec vymaní z objatia a vstane.
„Rád by som zostal a pokračoval, ale musím už ísť a...„
„...ja nikdy nemeškám.“ Dokončím zaňho jeho myšlienku. „Dávaj na seba pozor, dobre?“ Potiahnem ho za sveter, aby som ho prinútila skloniť sa a dočiahla ústami na tie jeho. 
„Aj ty.“ Cítim na perách jeho úsmev.
„Ja budem trčať v posteli nad knihami, na čo si mám dávať pozor?“ Zasmejem sa.
„Aby sa ti neprehrial mozog, budem ho ešte aj so zvyškom potrebovať.“ Pobozká ma na spánok a obaja sa zasmejeme, keď ho za odplatu capnem po zadku.

MICHAEL

„Nie, nie, nie, nie! To bolo celé zle! Znova!“ Zúfalo a zúrivo zároveň si pretriem mokrú tvár a zrak mi pritom padne na hodinky na zápästí. Takmer jedna hodina ráno. 
Prečo títo ľudia nevedia pochopiť, čo od nich chcem?
„Michael, to nemyslíš vážne! Sme tu už 5 hodín, všetci sa potrebujeme vyspať na zajtrajšiu show.“ Zaprotestuje Dominic, jeden z tanečníkov, a ja naňho nechápavo zagánim.
„Ešte sme neskončili. Stále to nie je také ako si predstavujem. Nie ste dostatočne prirodzení, musíme na tom zapracovať. Zajtra máme prvé vystúpenie tu v New Yorku – musí to byť dokonalé!“
„Sorry, ale dnes už odo mňa nečakajte zázraky.“ Zloží si blonďavú parochňu hlavná gitaristka Jennifer a sadne si na zem. „Už nevládzem.“
„Prosím, Michael, na dnes to zabaľme! Môžeme si to prejsť ešte zajtra pred vystúpením!“ Pridá sa k ostatným Greg, ktorý hrá na klávesy.
„No dobre teda! Čo mám s vami robiť, keď nespolupracujete? Končíme!“ Zdvihnem defenzívne ruky do vzduchu a miestnosť sa vyľudní skôr ako ich stihnem zložiť dolu. 
Padavky.
Zaleziem do svojej šatne a vyzlečiem si do nitky prepotenú modrú košeľu. Keby len tí vedeli ako na smrť som unavený ja, a sťažujem sa? Radšej zomriem vyčerpaním ako by som mal predviesť zlé vystúpenie. Okúpem sa a navlečiem si čisté biele tričko a čierne nohavice s pásikom. Vlasy si vysuším uterákom a upravím si spotenú tvár. 
Keď sa dostanem do hotela, sú dve hodiny a Michelle nájdem spať krížom cez posteľ a všetky svoje učebnice. Pár minút ju s úsmevom pozorujem – ako jej vlasy komicky zakrývajú tvár, ako má nos zarytý do obrázku ľudského embrya v knihe, ako jej tepláky visia tak nízko, že spod nich vykukujú nohavičky s obrázkom myšky Minie.
Nechcem ju zobudiť, tak si usteliem na zemi a prikryjem sa svojou kockovanou dekou. Čakám na spánok, lenže k tomu sa nepriblížim ani po polhodine snaženia. Mám v sebe z tréningu priveľa adrenalínu, ktorý mi nedovolí zaspať. A zajtra to bude ešte horšie. 
Pre toto nenávidím turné. Na pódiu je to ako v nebi, ale za to platím privysokú daň – v noci je to peklo.
Ďalšiu hodinu a pol trávim prehadzovaním sa zo strany na stranu, ale keď ani to nezaberá, zo zúfalstva začnem počítať ovečky. No spánok stále neprichádza. Všetko vo mne kričí POTREBUJEM SPAŤ! Odokryjem sa a vyčerpane vzdychnem. Po tridsiaty raz si zívnem a to už pri tom zatínam päste. 
Sú štyri hodiny a ja som ešte nespal ani sekundu. Mám toho dosť.
Postavím sa na vratké nohy a ako zombie obchádzam posteľ. Pozriem na Michelle a tentoraz sa strhne a preberie akoby ju zobudila sila môjho pohľadu. Bez toho, aby nejako zmenila svoju nepohodlnú polohu na mňa prehovorí chrapľavým hlasom.
„Kam ideš?“
„Na záchod, spi ďalej.“ Zašepkám a upokojujúco ju pohladím po chrbte, kým nezavrie oči a ja sa ticho nevytratím von.

MICHELLE

Au. Jau.
Zobudím sa s tvrdým rohom knihy zapichnutým v rebrách a oslintanou biológiou pod hlavou. Rýchlym preskúmaním miestnosti zistím, že je štvrť na jedenásť a Michael je preč. Plná energie poupratujem bordel na posteli a vleziem do kúpeľne, kde sa zmením z mimozemšťana na človeka. Na stolíku v obývačke si pri podnose s raňajkami a horúcou kávou všimnem lístok s Michaelovým škrabopisom. 

Pokrútim so smiechom hlavou nad jeho zvyčajnými machuľami, papierik z recesie pobozkám a vložím do cestovnej tašky medzi ostatné. Niekedy mám pocit, že tie machule robí naschvál.
Natiahnem na seba jeho parfumom nasiaknutú červenú college mikinu, ktorú nechal na pohovke a prejdem francúzskymi oknami na maličký balkónik do každodenného ruchu tejto metropoly. 
New York. Ah, ty jeden prekliaty New York.
Spomeniem si ako som si o ňom spievala Sinatrovu pesničku, keď som sem mierila naposledy a ešte som netušila, že o pár hodín neskôr to budú na ďalšie dva roky jedny z mojich posledných spomienok.
Ďaleko podo mnou sa niečo blysne. Inštinktívne nasledujem zdroj svetla a naraz si uvedomím, že som stredobodom pozornosti celého stáda novinárov. Za hromadného pokriku ubziknem dovnútra a paranoidne zatiahnem závesy. 
V tomto meste sa nedá bez povšimnutia ani uprdnúť.
Vlastne to nie je iba v tomto meste. Odkedy som sa prebrala z kómy, médiá po mne poľujú rovnako ako po Michaelovi, čo znamená, že som absolútne odizolovaná od vonkajšieho sveta a začína mi z toho kvapkať na karbid. Nechápem ako môže Michael žiť v tejto zlatej klietke bez toho, aby mu preplo. Zaslúžil by si medailu.
Práve keď v duchu premýšľam nad výstižným nápisom na ňu, zazvoní hotelový telefón. V domnienke, že volá Michael (aby skontroloval, či žijem) preskočím posteľ ako rodený atlét a chňapnem po ňom.
„Haló?“
„Dobrý deň, hovorím so slečnou Nelsonovou? Michelle Nelsonovou?“ Zarazí ma neznámy hlas.
„Áno, s kým hovorím?“
„Brandon Hughes, právnik zo spoločnosti Leon&Morgan. S poľutovaním vám chcem oznámiť, že pán Nick Harper včera v noci podľahol svojej chorobe.“
„Oh panebože.“ Prikryjem si dlaňou ústa. Vedela som, že to príde. Ale aj tak ma to zasiahlo. Zomrel človek, vďaka ktorému som spoznala Michaela.
Akoby to bolo včera čo sme spolu sedeli v čínskej reštaurácii Double Dragon a on mi pomedzi poháriky whisky a cigarety prezradil zákulisné hry okolo Michaela. Či pravdivé alebo nie, to sa stále nepotvrdilo.
„Nechcem vás zdržovať, ale mám jednu povinnosť, ktorú musím splniť. Pán Harper vás spomína vo svojom závete a...“
„Čože ma?“ Vyhláskujem nechápavo, lebo som zle počula.
„Pán Harper pridal vaše meno do svojej poslednej vôle, slečna. Mohli by ste sa budúci týždeň u nás zastaviť na čítanie závetu?“
„Uch ehm, ja-ja neviem či chcem. Ste si istý, že tam je moje meno?“
„Ste bývalá priateľka pána Harpera?“
„Áno, ale to je už niekoľko rokov a... a nevychádzali sme najlepšie.“
„Tak to som si stopercentne istý.“
„Neviem čo mám povedať.“ Prehrabávam si v pomykove vlasy. Nie som si istá čo mám od toho čakať a či mám byť potešená, že si na mňa spomenul alebo byť naopak zhrozená. Ten chlap ma aj po smrti dokáže vyviesť z rovnováhy.
„Nemusíte sa obávať, ste posledná z troch osôb spomenutých v závete. Okrem vás je tam už iba vzdialená príbuzná pána Harpera a jedna charitatívna organizácia.“
„No, hm, tak fajn. Budem tam.“ Preglgnem horké sliny.
„Pošlem vám faxom všetky potrebné informácie. Takže do skorého videnia!“
Aj minútu po tom ako linka onemie zvieram slúchadlo medzi studenými prstami a čumím do prázdna. Čo si to na mňa vymyslel, Nick?
V rovnakej chvíli sa s rachotom rozdrapia dvere. Stihnem akurát otočiť hlavu a zbadať ako sa dnu v panike valia ozbrojení ochrankári. Najsvalnatejší z nich si ma bleskurýchle prehodí cez rameno ako vrece zemiakov.
„Hej, čo sa deje? Čo robíte?“ Snažím sa mu s tlčúcim srdcom vytrhnúť zo železného zovretia.
„V hoteli bola nahlásená bomba! Musíme okamžite vypadnúť!!!“ Zreve na mňa bradatý terminátor a ďalej nikto nevenuje pozornosť mojim protestom, že utekať dokážem aj sama. Všetko čo vidím je zadok toho bodyguarda, ale okrem nás nepočujem nikoho iného, kto by v panike utekal zo svojej izby. Pokúsim sa na jeho chrbte nadvihnúť a keď sa mi to podarí, vidím, že chodby sú prázdne a pokojné. 
„Kde sú ostatní? Prečo nikto iní neuteká?!“
Nikto mi neodpovedá, preto môjho nosiča buchnem päsťou.
„Hej! Prečo nikto neuteká von?! Počujete ma?“
Znova sa nikto nenamáha reagovať. Navzájom na seba hučia bojové pokriky a rozkazy a v tom tichom prostredí to pôsobí groteskne, ako keby sme nakrúcali scénu z filmu. Tepnu na hrdle mi ide roztrhnúť od nervov a strachu.
Vlečú ma dole núdzovým schodiskom (z 10. poschodia!) a keď vyjdeme na čerstvý vzduch, stihnem si všimnúť, že novinári sú preč. Urýchlene ma naložia do pripraveného čierneho terénneho auta. Keď sa na sedadle narovnám, auto už je zaradené do premávky.
„Ospravedlňujem sa za svojich chlapov, vedia byť dosť drsní.“ Prehovorí hlas zo sedadla vodiča.
„Čo to malo znamenať, Mario?!“ Vypľujem bez dychu prvú otázku, hoci by si zaslúžil rovno facku - ešte za ten bozk, čo si dovolil naposledy. Ale minulé udalosti nechajme teraz stranou. „Prečo sme jediní, ktorí odtiaľ utiekli?!“
„Na to existuje jednoduché vysvetlenie. Ostatní o tom ešte nevedia.“
„Prečo nie? Veď to môže vyletieť do vzduchu, ak tam tá bomba naozaj je!“
„Moji chlapci sa o to už starajú. Museli sme odtiaľ dostať najskôr teba a to by sa nám nepodarilo cez davovú psychózu.“
„Takže tí ľudia tam môžu pokojne zomrieť? Iba kvôli tomu, aby sa jedna osoba dostala von?!“ Nazúrene vrazím päsťou do jeho sedadla, až nadskočí a zamračí sa na mňa, a odfúknem si prilepený vlas z tváre. „To určite nebol Michaelov nápad, že?“
„Bol to môj rozkaz. Nemali sme na výber.“ V spätnom zrkadielku sa nám stretnú pohľady. „Tipujem, že v tejto chvíli už začali všetkých hostí evakuovať a prezerajú to tam pyrotechnici. Ale ak chceš, overím to.“ Priloží si policajnú vysielačku k ústam bez toho, aby spúšťal oči z vozovky. „Hunt, ako to tam vyzerá? Všetko v poriadku?“ 
„Práve začali pyrotechnici. Zatiaľ žiadny nález.“
„Rozumiem. Aj tak ju ale veziem do Madison Square Garden, chce ju mať pri sebe. Odneste všetku ich batožinu na záložné miesto B a odhláste ich z hotela. Končím.“ Odloží vysielačku a pozrie do mojich vystrašených očí.
„Nemala tá falošná bomba so mnou nič spoločné, že nie??“ Pritiahnem k sebe kolená a až vtedy si uvedomím, že mám na nohách iba huňaté ponožky. Asi preto sa so mnou teperili na rukách.
„Podľa toho čo som sa dozvedel z histórie rodiny Jacksonovcov, nie je to prvýkrát kedy sa im niekto vyhrážal bombou alebo zastrelením, ale v hoteli boli aj iní prominentní hostia.“
„Toto ma už fakt nebaví.“ Pozriem von oknom na ulice plné zababušených nakupujúcich ľudí žijúcich svoje obyčajné životy bez stresu. Oči mi zvlhnú nahromadenou zúrivosťou a bezmocnosťou, ale slzy zatlačím späť a vložím si tvár do dlaní. Musím byť silná.
„Ja... dlžím ti ospravedlnenie.“ Pomaly zdvihnem hlavu naňho. „Bol som opitý, nemal som si to dovoliť.“
„Nehovorme o tom.“ 
Ani jeden sa na seba nepozeráme, on drží oči na vozovke a ja skúmam štruktúru svojich ponožiek.
„Aspoň mi, prosím, odpusť.“
„Budiš.“ Chladnejšie to už povedať nešlo.
Ďalej sa vezieme v úplnom tichu, až kým nedorazíme do cieľa. Mario zastaví pri zadnom vchode do obrovského kruhového komplexu. Otvorím dvere a zbadám, že sa ku mne rúti Michael v čiernom saténovom kimone a po boku má Billa. Vyzerá unavene a keď mi vletí priamo do náručia, cítim aký je prepotený a horúci. 
„Si celá??“ Zafuní mi do rozlietaných vlasov a dýcha tak rýchlo akoby práve odbehol maratón. S tými tréningami a generálkami to naozaj preháňa. 
„Ja som v pohode, ale čo ty?“
„Čo je so mnou?“ Spýta sa slabým hlasom.
„Pozri sa na mňa.“
Zdvihne tvár z môjho ramena a vzpriami sa predo mnou. Oči má začervenané a plecia neprirodzene zvesené. Niečo je zle.
„Nikdy som si nemyslela, že ti to poviem, ale vyzeráš hrozne.“
„Nič mi nie je. Len som sa o teba bál.“ Pohľadom zavadí o moje nohy bez topánok. „Odnesiem ťa dnu.“
„To prejdem aj sama, radšej mi zožeň topánky.“ Zaškerím sa naňho, ale vôbec sa nechytá.
„Chceš si teraz hneď obuť tie čo mám na sebe alebo sa radšej necháš odniesť?“
„Tak fajn, rob čo musíš.“ Rozpažím ruky a nechám sa zdvihnúť na jeho spotené telo. „Ahoj, Bill!“ Pozdravím nášho náhradného tatka a Michael pokrúti hlavou nad jeho návrhom, že ma ponesie on. 
„Michelle, všimla si si dnes niečo podozrivé?“ Začne si Bill hneď plniť svoju prácu.
„É, nič mi nenapadá. Celé je to čudné.“ 
„Ešteže si chcela, aby tvoji rodičia zostali v inom hoteli. To bol sakramentsky dobrý...“
Prestanem ho počúvať, pretože sa v Michaelovom náručí nebezpečne zakymácam a kým stačím zistiť čo sa deje, padám k zemi zarovno s ním. V poslednej sekunde sa zapriem rukami a nohami o zem a keď spomaleným pohybom dopadne na kolená, stihnem ho zachytiť. Zachránim ho tým pred škaredým pádom na hlavu, ale nie pred bezvedomím. 
„Preboha, Michael! Michael, počuješ ma?!“
Bill okamžite volá rýchlu pomoc. Všetko naokolo stíchne a prestane existovať, celý svet sa mi scvrkol iba na Michaelovu tvár. Jeho zatvorené oči. Pootvorené ústa. Bielu pokožku. Neviem čo sa deje. Z očí mi vytrysknú slzy a z nosa sa mi ťahá sviečka. Vzdialene počujem hlasy a náhliace sa kroky, ale neberiem ich na vedomie. Klesnem na zem na všetky štyri a priložím mu prsty na hrdlo, no skôr ako nahmatám nejaký pulz, niekto ma odtisne nabok a ja dezorientovane zavreštím.
„Bill, čo s ním je???!“