45. časť
15. 1. 2015
BILL BRAY
„Diagnóza? Vyčerpanosť organizmu a náhla slabosť.“
„Tak vidíš, nie je to nič strašné.“
„Čo to hovoríš? Veď si mi odkvicol rovno pred očami! Pán doktor, povedzte mu niečo!“
„Pán Jackson, naozaj by ste sa mali aspoň na dnes šetriť...“
„Za dve hodiny vystupujem pred 20 000 ľuďmi. Už teraz sú vonku plné ulice čakajúcich fanúšikov. Nemôžem im to urobiť. A ani nechcem.“
Stojím v diskrétnej vzdialenosti Michaelovej rozľahlej šatne čelom k oknu, do ktorého podchvíľou bubnuje silný lejak, a za chrbtom sa mi odohráva výmena názorov medzi tvrdohlavým vorkoholikom a bývalou zdravotnou sestrou. Obaja sú si takí podobní, no zároveň majú v sebe mnoho protikladov, ktoré si do vzťahu priniesli zo svojich predchádzajúcich životov.
Najdôležitejšie však je, že medzi nimi funguje dokonalá chémia. Za ten čas, čo sú spolu som si všimol, že ich hádky nevznikajú kvôli nedorozumeniam alebo odlišnostiam, ale kvôli tomu, že im na sebe skrátka príliš záleží a jeden o druhého sa bojí. Ako napríklad teraz.
„A čo keď odpadneš na pódiu, čo potom?! Nemôžeš ísť takto na dve hodiny tancovať a spievať, teraz ťa odpojili od infúzie! To nemôžeš zvládnuť, zlato!“
„Musíš mi veriť. Už som vystupoval aj so zápalom pľúc, toto ma nemôže zastaviť. Show must go on, zlato.“
Napriek sarkastickému zdôrazňovaniu slova »zlato« (zvláštna záležitosť – ani jeden z nich nie je typ na hrkútanie si sladkých rečičiek, ale občas cítia potrebu prejaviť svoje city aj slovne, a keďže to u nich nie je zvykom, kvôli strachu zo zosmiešnenia či bohviečomu preventívne pridávajú ironický podtón – ja tomu hovorím maska) a napriek Michaelovmu terajšiemu stavu, nikdy som ho nevidel takého šťastného a živého ako teraz. Prisahám, v očiach má deň čo deň takú tú jedinečnú iskru zamilovaného muža, a Lupus, ktorý sa mu objavil na tvári, keď Michelle upadla do kómy, sa mu znovu stratil. Chlapec má opäť pre čo žiť.
V odraze skla na okne vidím ako doktor nesúhlasne pokrúti hlavou nad tým tvrdohlavým baranom a zbalí si aktovku. „Nechám vás osamote. Keby boli nejaké komplikácie, som pri vás do troch minút. Osobne vám aspoň dnes neodporúčam žiadnu námahu, ale je to na vás. Ak budete predsa len trvať na vystúpení, v prípade akýchkoľvek problémov sme tam ako obvykle prítomní so zdravotným tímom. Zatiaľ dovidenia.“
„Veľmi pekne ďakujeme, dovidenia.“
Keď sa za doktorom zatvoria dvere, odvrátim sa od okna a priblížim k jednoduchému rozloženému gauču, kde sa mi naskytne vzhľadom na prebehnutú výmenu názorov prekvapivo milý pohľad. Šéfko sa uvoľnene opiera o vankúš a Michelle je okolo neho omotaná s lícom prilepeným na jeho hrudi akoby mu tým dávala najavo, že ho nikam nepustí ani za milión rokov. Vedľa nich ešte stále stojí stojan s infúziou, ktorý sem priviezol doktor, ale na Mikeovi nepoznať žiadny náznak slabosti alebo bolesti. Klobúk dolu, predstiera to bohovsky dobre.
„Bill, presvedč ho, aby si to rozmyslel!“ Trucovito zakňučí Michelle s tvárou zaborenou v jeho čiernom kimone.
S Michaelom sa s úškrnom pozrieme na seba. Všetci traja vieme, že je to vopred prehratý boj.
„Chlapče, si si na sto percent istý, že to neposerieš?“ Spýtam sa ho na rovinu a on vyprskne.
„Na tisíc percent. Dávam vám svoje slovo, že to nepos... nepohnojím.“
„Len ho nechaj, Michelle. Aj tak to tej jeho bláznivej makovici nevyhovoríš. Ale garantujem ti, že len čo sa raz zatrasie na nohách – a to si píš, že predo mnou to nezamaskuje – tak ho vlastnoručne stiahnem z pódia, priviažem k posteli a nechám zrušiť všetky koncerty v New Yorku.“ Zalomím výhražne rukami, až mi zapraskajú kosti.
„Fajn, vyhrážky máme za sebou, môžeš mi teraz zavolať Karen, aby ma prišla upraviť?“ Zlostne na mňa zagáni Mike, a to sa musí veľmi premáhať, pretože ma má rád. Neznáša totiž, keď mu niekto rozkazuje. Dosť si toho užil doma od otca.
„Michael?“ Pípne prosebne Michelle. „Mohla by som to pre dnes urobiť ja?“
„Ty?“ Prekvapene sa zdvihne na vankúši do sedu. „Prečo?“
Michelle si kľakne na jedno koleno a prstom mu natiahne špirálku vlasov na čele. „Len mi daj šancu, prosím.“
Michael chvíľu premýšľa, ale napokon pod tlakom jej psieho pohľadu neisto prikývne. „Pod jednou podmienkou.“
„Akou?“
„Zmieriš sa s tým, že dnes budem vystupovať.“ Vyzývavo našponuje obočie. Vie, že ju má tam, kde ju chcel mať. „A nenakreslíš mi ceruzkou fúzy!“ So smiechom vystrie ukazovák. Tým naráža na príhodu, kedy sa Michelle jedného rána zobudila v Michaelovom apartmáne v Hidden Hills s „hitlerovským knírkom“ pod nosom a keďže sa ponáhľala, všimla si to až v spätnom zrkadielku vo svojom kabriolete.
„To sú už dve podmienky.“ Prižmúri oči, svižne sa zdvihne a oprie lakťom o moje rameno. „Bill, ty si toho svedkom - vidíš ako ma vždy vydiera?“ Predstierajúc vážnosť sa obráti na mňa a Michael sa zachichoce ako malý chlapec. Neviem z akého dôvodu, ale odjakživa miluje, keď si ho niekto jemu blízky doberá.
Možno preto, aby to mohol dotyčnému s radosťou trojnásobne vrátiť. Vlastná skúsenosť.
Prešliapnem z nohy na nohu. Začínajú sa ozývať moje chronické vetry. Keby tu bol iba Michael, nemal by som problém svoje plyny pred ním pustiť von a on by sa tomu so zapchatým nosom rehotal ako kôň. Ale pred dámou si to nedovolím. „Decká, keby ste niečo potrebovali, budem vonku.“
„Fajn. Odkáž, prosím ťa, Karen, že má na dnes voľno.“
„Jasné, brácho.“ Urobím zdvorilé gesto so svojim klobúkom a ako sa pracem von, ešte stihnem zachytiť časť ich rozhovoru:
„Ráno som pre teba vymyslela melódiu, počúvaj! Naa na na naaaaaa, ou, na na na na naaa naaa aaaaaa...“
„Kde mám diktafón?! Zapni ho! A ten koniec by mohol byť takto – nááá úúúh...“
Viac nepočujem. V duchu si odfrknem. Chúďa dievča. Tým hudobným šialenstvom už nainfikoval aj ju. Vyjdem na chodbu, kde hliadkuje môj tím a práve vo chvíli, keď si uľavím z druhej strany dlhej chodby prichádza šéf policajného doprovodu Dorsey. Pohnem sa mu naproti, aby nevbehol priamo do plynového epicentra a stretneme sa na polceste.
Nemôžem si pomôcť, ale na tom chlapíkovi mi niečo kurevsky nesedí.
„Zdravím, Bray.“ Vyloží si tmavé okuliare do vlasov. „Hala je už zabezpečená a pomaly sa dovnútra vpúšťajú ľudia. Bude vystupovať?“
„Pokračujeme podľa plánu.“ Stiahnem si klobúk viac do čela, aby mi tieň skryl tvár. „Vráťte sa na svoje stanovisko.“
„Vy mi nemáte čo rozkazovať.“ Švihne po mne nekompromisným pohľadom.
„A vy sa mi nemáte čo miešať do práce.“ Vrátim mu to rovnakým štýlom.
„Ak narážate na tú evakuáciu z hotela, mali sme povinnosť zasiahnuť podľa našich štandardných postupov v takýchto prípadoch.“
„Narážam na to, že ste ráno prinútili mojich chlapcov, aby odišli zo svojho stanoviska spred apartmánu a nahradili ste ich svojim tímom. Nestalo sa to prvýkrát. Na to nemáte žiadne právo.“
„Tu nejde o vás a vašu urazenú pýchu, Bray. Mám sa cítiť vinný za to, že nám v prvom rade ide o bezpečnosť slečny Nelsonovej?“
„Podľa vás nie je slečna Nelsonová s nami v bezpečí?“ Reflexívne sa mi napínajú svaly na predlaktiach. „Podobnými prípadmi som si za tie roky pri Michaelovi prešiel tisíckrát, viem čo treba robiť, mám s tým skúsenosti a som plne kvalifikovaný na výkon svojej práce. Vašou prácou je zaistiť bezpečnosť na verejných miestach, všetko ostatné máme v rukách my. A doteraz sa nám to aj úspešne darilo.“
„Uznávam, darilo sa vám fantasticky. Až na jednu newyorskú akciu, kde slečna Nelsonová takmer prišla o život...“ Šklbne mnou. Podarilo sa mu nasypať mi soľ do otvorenej rany, hajzlovi.
„Aj keby tam bola celá vaša posratá parta hrdinov, nezabránili by ste tomu. Na to sa nemohol pripraviť nikto.“
„Možno máte pravdu, možno nie. Ale som typ človeka, ktorý nenecháva nič na náhodu, takže verím skôr tomu druhému.“ Naznačí zasalutovanie a tvár sa mu skriví do malého nadradeného úsmevu. „Neviem ako vy, ale ja musím ísť pracovať. Zbohom.“
Nezdržím sa a odpľujem si. Ten chlap bude mať čoskoro na zadku odtlačok mojich podrážok.
„Prepáčte?“
Obrátim sa k trom asistentom nesúcim kvety, darčeky a vrece s listami. „Ďalšia zásielka. Kam to máme zložiť?“
„Poďte za mnou.“ Ak by sme ešte niečo pridali do Michaelovej šatne, tak by tam tých dvoch zasypala lavína pozorností od fanúšikov. Pomôžem im odniesť všetky tie veci do improvizovaného skladu techniky a potom sa vydám na obhliadku haly, kde bude Michael vystupovať. Obzriem si prípravné práce na pódiu, dôsledným okom preletím po mužoch s vysielačkami rozostavanými po miestnosti a dohodnem si s ľuďmi zo štábu, ktorí lietajú hore-dole s káblami posledné detaily. Ani sa nenazdám a čas sa prehupne k finálnej štvrťhodine pred začiatkom šou. Vrátim sa k Michaelovej šatni, z ktorej sa ozýva veselý štebot a pred otvorením zaklopem.
Dnu nájdem Michaela nezáväzne klebetiť s Michellinými rodičmi. Jeho nervozitu prezrádza len hryzenie si spodnej pery, ale inak chlapec svojich budúcich svokrovcov zvláda na jedničku. Všimnem si, že už má na sebe strieborný trikot, čerstvý make-up a vlasy ležérne stiahnuté gumičkou. Michelle s nakrivo nasadenou šiltovkou a šedou mikinou sa oboma rukami opiera o jeho rameno a visí mu na každom slove, pričom Michael zase hladká po chrbte malú Lissy omotanú okolo svojho pása. Je na nich taký mierumilovný pohľad, že ich nechcem vyrušiť, ale Michael si ma v tom okamihu všimne a vráti sa späť na planétu Zem. Za mojim chrbtom sa ozve silné zaklopanie. To sú určite členovia kapely.
„Mami, oci, musíme už vypadnúť!“ Michelle zachytí moju telepatickú komunikáciu s Michaelom a odtrhne od neho svoju sestru.
„Oh, pravdaže, nebudeme zdržovať. Držíme ti palce, určite to bude úžasné, hrozienko.“ Pani Nelsonová mu uštedrí vzdušný bozk, aby mu nepokazila vizáž. Tou prezývkou ho volá odkedy videla reklamu na Kalifornské hrozienka, ktorú sám vymyslel.
„Drž sa, chlapče.“ Potľapká ho chlapsky po pleci pán Nelson. „A ešte raz vďaka za pozvanie.“
„To nestojí za reč. Miesta máte pripravené v pravom krídle pódia, Bill vás tam zavedie.“ Michael sa milo usmeje a postrapatí Lissy vlasy. Potom sa otočí k svojej drahej a láska v očiach tých dvoch je doslova hmatateľná. Michelle mu vezme hlavu do dlaní a na dlhú chvíľu priloží pery na jeho čelo. Následne mu niečo zašepká do ucha a začne cúvať smerom k dverám, kde na ňu všetci čakáme. Ich spojené končeky prstov rozdelí až stádo tanečníkov, ktoré sa s mrmlaním nahrnie dnu a posledný výhľad nám zatarasí kameraman.
MICHELLE
Ešte stále omráčená z predstavenia sa hrdo nadúvam pred svojimi rodičmi, ktorí postojačky tlieskajú tomu Supermanovi odchádzajúcemu druhou stranou do tmy zákulisia.
Toto bol môj priateľ! Ide mi roztrhnúť vnútro z toho ako zúfalo by som to chcela zakričať z plných pľúc, ale aj tak by ma tu nikto nepočul. Zvládol to excelentne a ani na sekundu na sebe nedal poznať, že ešte hodinu predtým mal v žile zastrčenú infúziu. Práve naopak, zdravšieho som ho ešte nevidela. Môj statočný muž.
Mama má v očiach slzy a Lissyne užasnuté oči pripomínajú králika z rozprávky od Disneyho odkedy sa vrátila z javiska spolu s ostatnými deťmi, po tom čo si ich dal Michael zavolať. Otec uznanlivo pokyvkáva hlavou. Nikdy som si nemyslela, že sa raz dožijem toho, že otec prejaví rešpekt nad Michaelovou prácou. Naozaj ho musel vidieť naživo v akcii, aby cítil tú neidentifikovateľnú silu okolo Michaela.
Ani neviem ako dlho tam stojíme, paralyzovane tlieskame a hádžeme blaženými úsmevmi na všetky strany, no nakoniec ma preberie nutkavá potreba ísť za ním. Sestre sa začínajú postojačky zatvárať oči, tak naši k môjmu potešeniu usúdia, že ju pôjdu uložiť na hotel a zajtra pred odletom domov prídu Michaelovi ešte osobne pogratulovať k neuveriteľnému výkonu.
„Ježiši, ten jeho precítený spev pri Man in the Mirror!“ Rozplýva sa mama ešte aj o päť minút neskôr pri nastupovaní do auta pri zaistenom zadnom východe a ovieva si tvár rukou. Stavím sa, že práve táto jeho citlivá stránka mame imponuje najviac, pretože otec je väčšinu času ako kus ľadu. Nervózne sa zasmejem, pretože okolo mňa stoja štyri zamračené policajné ksichty, ktoré ma celý večer nespustili z radaru.
Len čo sa zapráši za ich autom, prešmyknem sa okolo tých goríl a zamierim späť do budovy prenasledovaná ako Potkaniar svojimi krysami. Kriste, potrebujem svoje súkromie! Načo ich tu vôbec ešte máme, keď strelkyňu chytili?!
„Idem za ním.“ Informujem ich a vleziem do úzkej uličky pod pódiom, kade sa Michael predieral na javisko a z neho. Viem, že za mnou nepôjdu, pretože jednak by sa sem nevopchali a jednak by to bolo zbytočné, lebo na druhej strane ma čakajú ich kolegovia. Podarí sa mi bacnúť hlavou do nejakej kovovej tyče, až sa mi zahmlí pred očami. Pomasírujem si udreté miesto a zoskočím zo schodov do nízkej chodbičky, kde sa musím prelomiť v páse, aby som ňou vôbec prešla. Tadeto chodieva na pódium? Veď je to čistá opičia dráha! Potkýnam sa na nejakých kábloch, je tu tma ako v pytli. Konečne sa pretiahnem úzkou štrbinou priamo do zákulisia pred dve gorily strážiace jeho šatňu.
Gorile číslo jedna otrčím zo zvyku VIP lístok pripnutý na chlopni mikiny, hoci ma obe veľmi dobre poznajú ako frajerku svojho bossa. Neklopem, najtichšie ako sa dá stlačím kľučku a vojdem do šatne.
Ovalí ma zmes potu, kolínskej a vosku na vlasy. Do žíl sa mi nahrnie adrenalín. Vymákla som ho v tom najlepšom. Pri vyzliekaní.
Práve si chrbtom ku mne odmotáva biele pásky z prstov. Okolo krku má prehodený uterák a široké plecia sa mu rýchlo nadvihujú, lebo je zadychčaný. Po špičkách sa k nemu priblížim a vrhnem naňho lačný pohľad. Je mokrý ako myš, na krku sa mu ligocú kvapky potu. Všimnem si, že gumička sa mu v mokrých vlasoch trocha zošmykla a mokasíny ho už asi tlačili, pretože z nich má päty vonku.
Privriem oči a odzadu si omotám ruky okolo jeho hrude. S unaveným úsmevom pootočí hlavu akoby vedel, že som tu už dlhšie. Nos zaborím do jeho strieborného trikotu.
„Bol si fantastický.“ Bozkávam ho na krk. „A tak sexy.“
„Myslíš?“ Oči sa mu spod mihalníc ligocú ako dva drahokamy. Keď ma pohladí po chrbte, prejde mnou vlna vzrušenia. Nikdy mi nepripadal zvodnejší.
„Rozdráždil si ma.“ Spravím krok ku dverám a otočím kľúčom. „Čo s tým urobíš?“
Vrátim sa a pradúc ako mačka ho zatlačím k stene. Koketne si rad za radom uvoľňujem gombíky na mikine.
„Tu nie, to nejde.“ Zatne zuby do spodnej pery tak silno, až mu očervenie.
„Prečo? Zamkla som.“ Spánkom sa mu obtriem o čierne obočie.
„Budú nás počuť.“ Nesúhlasne sa odťahuje, no na perách má ten svoj lišiacky úsmev.
„Ak pri tom nebudeš jódlovať alebo ťahať vysoké cé, tak nebudú.“ Obhryzkávam mu ušný lalôčik. „No tak, Michael, uvoľni sa.“
Prehodím si vlasy dozadu a rozopnem mu zips na trikote. Hľadám najbližšie miesto pre mäkké pristátie. Do oka mi padne pohodlne vyzerajúca leňoška, tak ho zdrapnem za ťažký opasok a ťahám k nej. Cestou mi spadne šiltovka, keď mu vyvliekam ruku z rukáva. Moje bozky na jeho mokrej tvári sa ozývajú celou šatňou a chichotajúc ho nútim robiť piruety, až kým nečakane nepristanem na vankúši pod ním. Uvoľnene si ľahnem na chrbát a špičkou jazyka sa mu dotknem nosa. Zrazu mi na nos šplechne niekoľko kvapiek z jeho čela. Srdečne sa rozosmejem.
„Milujem tvoj smiech.“ Pobavene si obzerá jamky v mojich lícach. Za odmenu sa mu nežne zahryznem do brady a kým sa stačí spamätať, opasok mu s rachnutím padá na zem. On mi pre zmenu stiahne mikinu z pliec a zasype mi krk malými bozkami. Slastne vycerím zuby šťastná, že sa zapojil, a zdrapnem okraj leňošky. Nežne si obkrúti prameň mojich vlasov okolo ukazováka a zamyslene mi pozrie do očí.
„Si taká krásna.“
Tupo sa usmievam ako predávkovaná hormónmi šťastia.
„Príliš krásna pre mňa.“ Úsmev mi zamrzne.
„Toto sme si už vyjasnili.“ Posadím sa prehadzujúc si vlasy cez rameno.
„Nezaslúžim si ťa.“ Pokrúti hlavou a pritom mi na predlaktie kreslí malé srdiečka v domnienke, že to neregistrujem.
„Kto o tom rozhodol?“ Nastavím si jeho tvár k sebe.
„Som si toho vedomý.“
„Ako ťa mám presvedčiť, že by som na tebe nič nemenila?“
Zasmeje sa pre seba, akože on vie svoje.
Raz ho za toto zaškrtím. Prisahám.
„Netvrď mi, že sa ti páči moje Vitiligo. A čo môj nos? A skalp na hlave? Lupus? Moja postava? Alebo môj pracovný život?“ Vyratúva na prstoch hlbokým hlasom. Demonštratívne si navlečie ruku späť do trikotu a zatiahne zips až na doraz. Tým akoby za celou predohrou urobil definitívnu bodku.
„Vybrala som si ťa, so všetkým čo k tebe patrí.“ Vyštverám sa naňho a podopriem sa lakťom. „Kedy mi už uveríš?“
„O to nejde. Ibaže... mám výčitky. Vždy keď sa pozriem na teba a do zrkadla. Kráska a... a...“ Pod mojim hrozivým pohľadom sa to neodváži dokončiť. „Nemôžem sa zbaviť pocitu, že ťa pripravujem o krajšiu budúcnosť.“
„A dosť!“ Zavelím a odtiahnem sa. Prudko z neho zvlečiem ten prekliaty trikot a hodím ho cez pol šatne. Obkročmo mu sadnem na brucho a priklincujem ruky o leňošku, takže sa nemôže ani hnúť. „Čo sa stalo, že na mňa zase toto vyťahuješ?!?“
Vtom ktosi silne pomyká kľučkou. Buch-klap. Keď zistí, že je zamknuté, vyťuká nacvičený signál na dvere.
Obaja naraz pozrieme k dverám a potom na seba.
„Môže to byť dôležité.“ Namietne bezbranným hláskom.
No to určite, mňa sa len tak ľahko nestrasie.
Ďalší ďateľ na dvere. „Michael, môžem s tebou hovoriť?!“ Ohlási sa ženský hlas. Veľmi povedomý ženský hlas.
Nepatrí ani Karen Faye, ani gitaristke Jennifer, ani vokalistkám, ani jeho asistentkám. Suma sumárum, ostáva nám jediná ženská v tejto budove, ktorú by ochranka pustila až sem. A ktorá mi dnes večer zdvihla tlak na maximálne hodnoty. Moji rodičia si možno mysleli, že to je súčasťou predstavenia, ale ja dobre viem, že to urobila naschvál. Žiadny bozk v choreografii tá čupka nemá.
Ja jej ukážem!
Zagánim naňho a zleziem z neho dolu. Rozčertená konám impulzívne. Našuchorím si vlasy, vyzlečiem si mikinu aj džínsy, rozopnem si dlhú košeľu a znova ju pozapínam tak, aby gombíky nesedeli na svojich miestach.
„Čo to robíš?“ Zmätene ma pozoruje, keď sa na rozdiel odo mňa pokúša upraviť.
„Chránim si, čo je moje.“
Otvorím a majetnícky sa opriem o zárubňu v štýle »mám za sebou posteľový maratón«. Košeľa mi odhaľuje polku stehien a zo zle zapnutých gombíkov mi vykúka viac ako je vhodné. Založím si ruky na prsiach a dbám na to, aby cez dvere nevidela dnu. „Michael je práve... ehm, zaneprázdnený. Pomôžem nejako?“
Oproti mne stojí kostnatá brčkavá pipka z koncertu - Tatiana. Súdiac podľa vyoraného výrazu už oľutovala ten mikro opasok, čo si navliekla namiesto sukne.
„Uhm, to počká. Ja-ja musím už ísť.“ Zvrtne sa na vysokých ihličkách a vyparí sa ako para nad hrncom. Víťazoslávne za ňou zabuchnem.
„To od teba nebolo pekné.“ Zahriakne ma jemne Michael a posadí si ma na koleno.
„Čo som spravila?“ Hodím naňho nevinné psie oči. „Skôr by bola na mieste otázka prečo drahá Tatiana nemusí klopať a rovno ti vtrhne do šatne?“
„Je to kamarátka.“
„Tak kamarátka.“
„Presne tak.“
„A odkedy sa kamarátky obliekajú pre svojich kamarátov ako do erotického klubu?“
„Je modelka.“ Rozchechce sa.
„A ako sa opovážila ťa dnes večer pobozkať a chytiť za zadok?!“ Znovu vo mne začína kypieť žlč, keď si spomeniem na ten moment. Michael sa síce po jej útoku zasmial, ale ja ho poznám lepšie ako svoj menštruačný cyklus. Nemal pred publikom na výber. Bol to smiech maskujúci totálne zahanbenie. Navyše sa po tom incidente bleskovo otočil na mňa, aby sa uistil, že sme v pohode.
„To sme nemali dohodnuté. Porušila jednu z mojich zásad a za to musí niesť následky. Pravdepodobne prišla preto, lebo s ňou hovoril Frank DiLeo. Ešte dnes to vyriešim.“
„Hm.“ Odujem pery.
„Ty žiarliš?“ Spýta sa prekvapene.
„Samozrejme, že žiarlim. Keby mohla, tak ťa pretiahne priamo na tom pódiu. A ty si si ju vybral do videoklipu spomedzi tisícok dievčat, takže evidentne ťa na nej tiež niečo veľmi priťahuje.“ Zahojdám podráždene nohami a stisnem mu zátylok.
„Keby si nebola v kóme, bola by si v tom videoklipe ty.“ So smrteľne vážnym hlasom mi pobozká spánok. „Nakrúcanie toho videoklipu bola najťažšia práca akú som kedy robil. Musel som sa objímať s iným dievčaťom, kým ty si ležala v nemocnici. Nechcel som ten videoklip nakrútiť, ale nemal som na výber.“
Mlčky prikývnem. Neviem si predstaviť, čo musel prežívať. A nechcem na to už viac myslieť. Je to za nami.
Skôr ako sa Michael kompletne oddá smútku, vyskočím pred neho a rozhodím ruky. „Fajn, vráťme sa k tvojej hre Kto sa ku komu nehodí. Som na rade!“ Potiahnem si zle pozapínanú košeľu a jeden gombík z nej odletí. „Panebože, Michael! Čo sa ti na mne vôbec páči???“ Afektovane lamentujem a zakrútim sa na mieste. Načiahne sa po mne, no uhnem sa. „Nemám jej nohy, nemám jej dokonalý vychudnutý zadok,“ predstieram, že sa doň zhnusene štípem. „Nemám ani jej perfektné vlasy,“ chytím rovný prameň medzi palec a ukazovák a ohrniem nos. Zatrepocú sa mu kútiky úst, hoci sa to snaží z celej sily zadržať. „A nemám ani jej lícne kosti!“ Posťažujem sa a zúfalo dupnem nohou. „Ako to so mnou môžeš vydržať, keď tam vonku na teba čakajú zástupy dokonalých modeliek???!“ Ďalej ho trápim s kamennou tvárou. „Vysvetli mi to!“
„Prestaaaaaň, to vôbec nie je pravda!“ Nedokáže viac zadržať smiech a krásne sa rozosmeje s pootvorenými ústami. Stiahne ma na leňošku a strčí mi ukazovák do jamky pod krkom, čo ma okamžite pošteklí. „Vieš veľmi dobre, že pre mňa dokonalejšia žena ako ty neexistuje. Zvnútra ani zvonka.“
„Vidíš? A presne to isté si myslím ja o tebe. Prečo to ty môžeš povedať a ja ti musím uveriť, a ty mne nie?!“ Sledujem ako moje prsty pomaly sťahujú jazýček zipsu na jeho striebornom trikote.
Zadrží mi ruku. „To je niečo iné.“
„Nie, nie je.“ Pokračujem v provokácii druhou rukou. „Povieš mi už konečne prečo si zase vytiahol túto tému? Myslela som, že to je už za nami.“
„V zákulisí som si nechtiac vypočul rozhovor dvoch upratovačov.“
„Čo vraveli?“
„Že nechápu ako som mohol zbaliť také pekné dievča. Ako som mohol zbaliť akékoľvek dievča.“ S prázdnym pohľadom mi chytí aj druhé zápästie a ja oboje ruky spustím rezignovane k bokom.
„Michael, oni ti proste závidia! Nepočúvaj také reči! Potrebujem, aby si bol silný a sebavedomý.“ Priložím si naliehavo obe dlane na jeho prsné svaly. „O mne zase ľudia hovoria, že som zlatokopka a chcem ťa vyžmýkať z peňazí. Kedysi ma to rozčuľovalo, ale teraz na to kašlem. Pamätáš, čo si mi raz poradil? Vypusť to z hlavy, lebo ťa to zožerie zaživa. Už si zabudol?“
Pokrúti hlavou, zahryzne si do spodnej pery a smutne sa usmeje. „Nezabudol.“
„A teraz ma pobozkaj, lebo sa mi rozletí mozog.“ Jemne sa mu zahryznem do spoteného hrdla a stiahnem ho na seba.
Druhý deň sa opäť zobudím v prázdnej posteli v našom apartmáne. Michael nacvičuje na zajtrajšie druhé vystúpenie, tak sa rozhodnem dohnať zameškané učenie a celé doobedie sa venujem chémii a biológii. Poobede sa nevracia na hotel sám, ale spolu s mojou rodinou. Dáme si spolu neskorý obed a rozlúčime sa s nimi, nezabudnem sľúbiť, že sa čoskoro určite ukážeme v Rosemeade. Mama pri odchode plače, Lissy plače a ja plačem s nimi. Otec nad nami iba krúti hlavou a upozorňuje Michaela, aby na mňa dával poriadny pozor. Akoby toho pre mňa robil málo. To neustále hliadkovanie okolo mňa ma poriadne dusí.
Navečer spolu odchádzame do hračkárstva, ktoré pre nás majitelia zatvorili a takmer celé ho vykúpime. Následne až do neskorého večera navštevujeme najhoršie oddelenia nemocníc – onkológiu, kardiológiu, chirurgiu a rozdávame deťom radosť. Michaelovi celý čas horia v očiach plamienky a keď sa nám stretnú pohľady, viem, že nedokáže slovami vyjadriť aký je rád, že som tu s ním. Napokon náš deň zakončíme na novorodeneckom oddelení, kde s rúškami na ústach prechádzame jednotlivými inkubátormi. Pri jednom z nich na mňa zaletí nádejným pohľadom a perou medzi zubami akoby mi tým vysielal jednoznačnú správu Túžim po takom s tebou! Vyčistím si hrdlo odkašľaním a predstieram, že si zaväzujem uvoľnené rúško. Dávam pozor, aby som sa nestretla s jeho pohľadom a radšej zamierim na druhú stranu.
Michael rozdá celému nemocničnému personálu približne tisícku podpisov a nechá sa s nimi ochotne vyfotografovať, zatiaľ čo ja hanblivo škriabem svoje meno do zápisníkov niektorých ľudí a ešte hanblivejšie sa nechávam zatiahnuť do záberov pre tých, ktorí chcú mať spoločnú fotku s nami oboma. Prečo ja? Michael je tu hviezda, nie ja.
Po niekoľkohodinovom behaní po nemocniciach zakotvíme v maličkej talianskej reštaurácii, kde okrem nás nikto iný nie je (dopredu to boli vyzistiť Michaelovi bodyguardi). Obsluhuje nás malý tučný chlapík – majiteľ reštaurácie, ktorý takmer padne na pupok, keď spozná svojich hostí. Nad porciou čerstvých špagiet sa veľa nasmejeme, môžeme sa nerušene rozprávať a vymieňať si nežnôstky, a pritom nie sme zatvorení v súkromnom luxusnom klube pre prominentov. Michael viac tému dieťa nespomína, za čo mu v duchu ďakujem. Uvoľnene sa rozprávame o mnohých veciach, delíme sa o špagety ako v rozprávke Lady a Tramp, doberáme si jeden druhého a tiež mu poviem o záhadnom dedičstve, ktoré mi zanechal Nick a kvôli ktorému musím po poslednom koncerte v NY odísť do Los Angeles. O Nickovej smrti som mu povedala hneď v ten večer ako som sa to dozvedela (zvyšok správy som najprv potrebovala spracovať sama). Zarazilo ho to, chvíľu bol duchom neprítomný a potom ma silno objal. Tým ma rozplakal, čo bolo zvláštne – roniť slzy za muža, ktorý mi kedysi tak ublížil.
„Vrátime sa obaja. Po New Yorku mám ďalšie vystúpenie až trinásteho v Saint Louis. Dovtedy som len tvoj.“ Stisne moju ruku ponad naše poloprázdne taniere a v očiach sa mu odrazia plamienky sviečky medzi nami.
Nadchádzajúci večer, 5. marca, prežívame predposledný newyorský koncert. Sedím na svojom obvyklom mieste na kraji pódia, odkiaľ mám najlepší výhľad naňho a on na mňa. Vôbec sa mi to predstavenie nezunuje, zakaždým Michael predvádza iné pohyby, iné spontánne hlášky a improvizácie. Ani jedno z jeho vystúpení nie je rovnaké.
V tento večer sa však pred mojimi očami odohrá zásadná zmena v programe. Alebo skôr v komparze.
Pri piesni The Way You Make Me Feel nevylezie na pódium sebaistým krokom Tatiana Thumbtzen, ale Sheryl Crow, ktorá doteraz spievala zadné vokály.
Padne mi sánka a práve vtedy Michael urobí piruetu a s úsmevom na mňa žmurkne.
Dal jej padáka?
Neuverím, kým neuvidím jej vyhadzov na papieri.
Vedel to. Celé dva dni to vedel a nič mi nepovedal. Raz stratím trpezlivosť a toho chlapa obesím za to, čo mi robí.
Každopádne si dnešné vystúpenie od tohto momentu užívam oveľa viac. Cítim na sebe Michaelove letmé pohľady, tak si nohy poskladám pod zadok a opriem si lakte o kolená. Hlavu si vložím do dlaní a srdečne sa naňho usmejem.
Keď mu po koncerte zadýchane vtrhnem do šatne a hodím sa mu do čerstvo osprchovaného náručia, chystám sa naňho vypáliť otázku, ktorú som si po zvyšok koncertu prehrávala v hlave. Nenechá ma však prehovoriť prvú a stiahne mi zatúlaný pramienok vlasov z čela.
„Môžem hádať? Chceš sa spýtať kde je Tatiana, však?“ Bezočivo sa uškrnie.
„Nenapínaj ma! Už viac nie!“ Zovriem mu predok trikotu v pästiach.
„Museli sme sa s ňou rozlúčiť. Nemohol som riskovať, že to urobí znovu.“
„Ale vravel si, že je tvoja kamarátka.“ Podpichnem ho a prvýkrát som naozaj šťastná za to, aký je háklivý na svoju prácu. Do cesty mu nemôže vstúpiť nikto.
„A stále ňou zostane, ak ide o to. Ale nemôžem sa na ňu spoliehať pri svojej práci.“ Prejde mi bruškami prstov po lícach. „Poď, ideme odtiaľto.“
„A ako to zobrala?“ To ma zaujíma zo všetkého najviac.
„Nie veľmi dobre.“ Prehodí si cez plecia čierny uterák s logom BAD a natiahne mi na hlavu kapucňu mojej vesty. „Vonku prší.“ Dodá na vysvetlenie. Prepletie si so mnou prsty vlhké od potu, keď mierime k zadnému východu z budovy obkolesení ochrankou. Ten pot nie je zostatok z cvičenia na pódiu, ale z výčitiek svedomia voči Tatiane. Viem ako sa cíti, hoci to nedáva najavo. Chápavo mu stisnem ruku.
„Urobil si to sám?“ Odpoveď poznám už vopred, ale nemôžem sa nespýtať.
„Nie, Frank.“
Prirodzene. Sám by nikdy nemal odvahu to urobiť. Je príliš dobrosrdečný na to, aby niekoho vlastnoručne vyhodil, a to aj keby si to dotyčný človek sám vyprosil na kolenách.
Vyjdeme do pochmúrneho daždivého počasia. Zakloním hlavu dozadu a nechám si stiecť kvapky vody po tvári. Michael sa na mojom počínaní zasmeje.
„Michael!“ Pri zvuku toho hlasu mi zamrzne úsmev na perách. Čo tu robí? Narovnám sa a uvidím Tatianu bežať rovno k nám. Ochranka vpredu ju musela spoznať a nechať prejsť, ale gorily pri nás jej okamžite odrežú prístup, no Michael im prikáže sa stiahnuť.
„Michael, chcem s tebou hovoriť.“ Vmietne mu do tváre ignorujúc moju prítomnosť.
„Prepáč, ale on nikam nepôjde.“ Postavím sa pred neho a znechuteným výrazom si ju premeriam. Dnes má na sebe ešte kratšiu sukňu ako naposledy a k nej pridala aj nápadný výstrih, čo jej ešte viac pridalo na vzhľade šľapky.
„S tebou sa nerozprávam!“ Stratí trpezlivosť a odsotí ma nabok ako nejakú handru. Z očí jej sršia blesky a mne je ihneď jasné, že konečne voči mne prejavila svoje pravé pocity. Nenávisť a žiarlivosť.
„Koho tu budeš odstrkovať?!“ Neveriaco skríknem a zdrapnem ju za lem smiešne úzkej koženej bundy.
„Michelle, nie!“ Odkiaľsi z diaľky počujem Michaelov vykoľajený hlas. Som taká nabrúsená, že vidím červeno. „Tatiana! Prestaňte!“
„Daj zo mňa tie paprče!“ Zasyčí na mňa a zaryje mi dlhé nechty do kože, aby ma prinútila pustiť sa jej. Urobím to, až keď ma niekto zozadu chytí za plecia a ťahá preč. Postavia sa medzi nás ochrankári, aby zabránili obojstrannému vyškriabaniu očí. Alebo jej smrti.
Na chrbtoch rúk mám červené zárezy jej pazúrov a pri uchu odrazu pocítim teplý dych a Michaelove slová, ktorými sa ma snaží upokojiť, ale nevnímam ho. Snažím sa mu z celej sily vykrútiť. Niekto tej namyslenej krave musí dať už príučku!
„Určite je to všetko tvoje dielo, ty suka!“ Zahuláka na mňa dobýjajúc sa ku mne cez horu svalov.
„Čo si to povedala??!“ Využijem moment Michaelovej nepozornosti, keď je z jej slovníka v rovnakom šoku ako ja, a trhnem zápästím, aby som sa zbavila jeho zovretia.
„Michelle, nechaj to tak!“ V tej chvíli by ma nezastavilo ani tornádo.
Besná zlosťou sa prešmyknem cez škáru medzi dvoma svalnáčmi a bez hanby ju kmasnem za vlasy. „Nedostala by si padáka, keby si mi neoblizovala chlapa!“
Dážď ešte viac zosilnie, špinavá voda z mlák strieka na všetky strany ako po nich slepo dupeme nohami a pretláčame sa. Topánky a džínsy mám premočené a očné linky mi stekajú po lícach ako poslednej chudere. Mokrá štica jej vlasov mi vykĺzne z päste a skôr ako mi to stihne vrátiť sa mi noha prepadne do výmoľu na ceste a ja sa rozpleštím na studenom betóne. Dopekla!
Čakám odvetný útok na svoj nekrytý chrbát, ale nič neprichádza.
„Nedotýkaj sa ma, ty chlpatá obluda! Okamžite ma pusť!“
Zdvihnem bradu. Jeden z bodyguardov si ju prehodil cez rameno ako vrece zemiakov a teraz ju vlečie kopajúcu preč.
„Už si spokojná?“ Dopadne na mňa štíhly tieň. Michael nado mnou stojí so založenými rukami, nadvihnutým jedným obočím a vykrútenými perami.
„Ani nevieš ako.“
Chvíľu si ma prehliada a potom pokrúti hlavou naťahujúc ku mne ruky. „No poď sem, ty moja Amazonka.“ Postaví ma na rovné nohy a vyloví mi kúsky blata z vlasov. Rifle mám na kolene škaredo roztrhnuté. No čo, stálo to za to.
„Bolo to nutné? Mohli ste si vážne ublížiť.“
„Ona začala!“ Odlepím si mokré pramene vlasov z tváre.
„Uznávam.“ Posadí ma na zadné sedadlá pripraveného auta, vyzlečie mi mokrú mikinu, omotá okolo mňa deku a zabuchne dvere.
„Dobre si to natrela tej bosorke!“ Bill na mňa vytrčí vztýčený palec zo sedadla spolujazdca. Proti svojej vôli sa musím usmiať.
Čakám, kým Michael obíde auto a posadí sa vedľa mňa. „Do hotela, prosím.“
„Keby ste chceli, mohli ste nás ľahko rozdeliť.“ Ticho skonštatujem a pritiahnem si kolená k sebe. „Nezasiahli ste.“
„Nie. Vedel som, že by to bolo zbytočné.“ Pokrčí ramenami. „Si ako ja. Keď si raz postavíš hlavu, musíš dosiahnuť svoje. Tak som ťa nechal, aby si to vyventilovala.“
Neslušne sa zaškľabím. Náš vzťah sa dostal do nového levelu. Vidíme si do hláv.
„Nie je ti nič?“ Začne mi veľkými dlaňami ohmatávať telo a mne sa automaticky rozbúcha srdce.
„No...“ Zaváham.
Od strachu sa mu rozšíria oči. „Čo? Čo ti je? Kde ťa to bolí?“
„Ale nič.“ Zahabkám.
„No tak, ukáž mi.“ Trvá pevne na svojom.
Ešte chvíľu mu hľadím do vydesených očí, potom sa presvedčím, že nám nikto spredu nevenuje pozornosť, vezmem jeho ruku a nenápadne si ju priložím medzi stehná.
Pochopí okamžite.
***
Siedmy marec 1988. Späť v Los Angeles.
Oproti New Yorku je tu znesiteľnejších 19 stupňov a slnko. Zostupujem z vyleštených schodíkov Michaelovho súkromného lietadla a zložím si biele Raybanky. Ani neviem načo ich mám na nose, asi je to ďalší zvyk prebratý od neho.
„Chceš hodiť priamo do tej advokátskej kancelárie?“ Spýta sa ma Michael zoskakujúci dolu za mnou a zľahka ma pleskne po zadku. V kontraste so mnou má čierne Raybanky prilepené na očiach a nevyzerá to, že by ich plánoval v najbližšom čase dať dolu.
„Chcem šoférovať sama. Môj biely kabriolet u vás v garáži už chytá hrdzu.“ Márne hľadám jeho zreničky v sklách okuliarov, v odraze vidím iba seba. „Prosím.“ Dodám, aby som ho obmäkčila.
V skutočnosti potrebujem trochu súkromia – bez vzbudzovania pozornosti, bez otravných fanúšikov (áno, človeku to po čase začne pekelne liezť na mozog), bez ochrannej armády, bez stáleho utekania – a to sa mi nikdy nepodarí, pokiaľ budem s Michaelom.
„Ako povieš.“ Pritisne mi horúce pery k spánku. „Chápem.“ Ešteže mám takého empatického chlapa. Odmením sa mu žiarivým úsmevom.
Nasadneme do čakajúcej čiernej limuzíny a vydáme sa na dlhú cestu do Encina. Po príchode nás čaká prázdny dom. Dalo sa to čakať, lebo nikomu sme nedali vedieť, že prídeme.
Prejdem rukou po kapote svojho miláčika číslo 2 skrytého pod plachtou v garáži. Už veľmi, veľmi dlho som nesedela za volantom, ale nezabudla som to. Po niekoľkých minútach vžívania sa do role šoféra si zapnem bezpečnostný pás a vykloním sa z neexistujúceho okna, aby sa moje pery stretli s Michaelovými. „Si si istá, že to zvládneš?“ Strčí si ruky do vreciek nohavíc a uštedrí malý kopanec do predného kolesa.
„Hej! Kop do svojej limuzíny!“ Naoko ho zahriaknem a rýchlo si nasadím okuliare, aby som sa neprezradila. Viem, že iba skúšal, či sú kolesá dosť nafúkané. „Cestou späť sa zastavím za Bex, takže prídem neskôr, dobre?“
„Nestrať sa mi, Amazonka.“ Zvodne na mňa žmurkne, čo vidím iba vďaka tomu, že mu slnko svieti priamo do tváre a jeho sklá tým spriesvitneli. Vycúvam z garáže s nervami začiatočníka, ale už keď sa pohnem vpred... som späť. Prvých dvadsať kilometrov sa pre istotu držím pri zemi a idem hlboko pod hranicou povolenej rýchlosti. Rozpustené vlasy mi poletujú vo vetre a ja sa odrazu cítim ako pravá Američanka. S okuliarmi na nose, žuvačkou v ústach, americkým úsmevom v americkom kabriolete s automatickou prevodovkou a hitom Nothing's Gonna Stop Us Now od Starship, ktorá akoby bola napísaná o nás dvoch. Bez Michaela a jeho sprievodu sa takmer strácam v anonymnej kolóne áut. Takmer. Už nikdy to bez takmer nebude.
Zastavím na červenej kúsok od budovy, kde pracuje Nickov advokát a vyhodím rýchlosť. V druhom pruhu zastavia dvaja týpkovia s krkmi otočenými na mňa. Jeden z nich sa na mňa usmeje a druhý našpúli pery. Prevrátim oči. Nespoznali ma, ale zjavne som ich zaujala inak. Ozve sa krátke zatrúbenie. Zase oni dvaja. Netrpezlivo klopkám po radiacej páke a čakám na zelenú. Keď konečne naskočí, zabočím čo najrýchlejšie na parkovisko a chvíľu počkám, kým vystúpim. Na zátylku ma pošteklí pokožka. Mám neodbytný pocit, že ma niekto sleduje. Možno tí dvaja. Lenže keď sa obzriem, nikde nevidím nikoho podozrivého. Už mám paranoju ako Michael. Nahováram si veci, ktoré nie sú.
Vojdem do moderne zariadenej budovy a skladajúc si okuliare sa vrhnem k recepčnej.
„Zdravím, idem za pánom Hughesom. Spoločnosť Leon&Morgan.“ Doplním sa, lebo v tejto obrovskej budove sídli asi miliarda ďalších firiem.
„Dobrý deň, slečna Nelsonová!“ Zasvieti na mňa stowattový úsmev. Toto dievča má očividne moju fotku na stene. „Iste, už vás čaká. Druhé poschodie, dvere číslo 507.“
„Ďakujem.“ Odtisnem sa od pultu s úsmevom.
„Mohli by ste sa mi podpísať?“ Pozrie na mňa unesenými kukadlami. Nechápem na čo je ľuďom môj podpis, ale kto by odmietol takú maličkosť? Nalinkujem jej do červeného diára svoj nacvičený podpis so srdiečkom namiesto bodky nad i.
„Bože, ďakujem! A pekný deň vám prajem!“ Zamáva za mnou celá červená. Ty kokos, ja mám teda efekt.
Nastúpim do výťahu spolu s vysokým uhladeným podnikateľom, ktorý ma celú cestu hore otvorene obkukuje. Rozpačito vystúpim a zaklopem na určené dvere. Nervózne prešliapnem na druhú nohu. Mám vojsť alebo počkať?
Moja dilema sa vyrieši sama. Dvere sa predo mnou samé otvoria a objaví sa v nich prasacia tvárička chlapa v blízkom dôchodkovom veku. „Vitajte, slečna Nelsonová!“ Červená tvár sa mu roztiahne do sympatického úsmevu. Deduško Večerníček. Gestom ma vyzve ďalej, kde si trochu nesvoja sadnem do zeleného kresla oproti jeho stolu.
„Keďže ste prominentná osoba, vyriešime to rýchlo a osamote.“ Rozmerný zadok vtesná do kresla, ktoré sa pod jeho váhou prepadne, a otvorí nejakú zložku.
Ja že som prominentná osoba?
„V prvom rade, úprimnú sústrasť.“ Zdvihne na sekundu oči od stola a ja bez slova kývnem hlavou.
„Pán Harper bol mojim dlhoročným klientom. V živote by mi nenapadlo, že zomrie skôr ako ja. Bol taký mladý. Život je nevyspytateľný.“ Smutne vzdychne a ja znovu mechanicky prikývnem. Bojujem s pocitmi, ktoré sa hromadia hlboko vo mne a trhajú ma na dve polovice. Jedna z nich je plná pocitov starej krivdy a nenávisti a druhá účastným smútkom. Definitívne nemôže vyhrať ani jedna.
„Chcete počuť aj poslednú vôľu?“ Prenikne mi do vedomia otázka.
„Tak... tak áno.“ Ticho odpoviem a pomrvím sa v kresle.
Vyberie zo zložky rozpečatený štôs papierov a obráti stranu. „Ušetrím vás nedôležitých detailov a prejdem priamo k časti o vás.“
Časť o mne. O mne. Ó bože.
Odkašle si. „A na záver to najdôležitejšie, čo som stratil vlastnou hlúposťou a uvedomil si to, až keď bolo príliš neskoro. Nemôžem napraviť, čo som vo svojom živote... ehm – prečítam to tak, ako to tu stojí – posral. Tomuto človeku som ublížil tým najhorším možným spôsobom. Správal som sa ako bezcitná beštia. Mučil som ho za veci, za ktoré nemohol na tejto prekliatej planéte nikto. Vybíjal som si na ňom vlastnú zlosť, vlastnú frustráciu a ani raz som nemal gule sa za to poriadne ospraved-“
„Prosím, dosť!“ Uvedomím si, že sa mi trasie spodná pera.
„Pardon.“ Zmeravie pri podľa na mňa. Papiere zase zloží a založí ich do šuplíku. „Necháme to byť, kým sa mi tu nezosypete.“
„Ďakujem.“ Prehltnem a utriem si oči.
„Môžem vám dať vaše dedičstvo?“ Tlmeným hlasom sa ma spýta a keď zbadá moje pohnutie ramenami, začne sa hrabať v ďalšej zásuvke a ja si vopchám tvár do dlaní, aby som sa upokojila.
Moje sklenené oči neznamenajú to, čo si tento právnik myslí. Vôbec nie. Nežialim, ani mi nechýba. Dôvod je niekde inde. Prvýkrát som svedkom toho, ako sa Nick otvorene vyjadril k dávno uzavretej kapitole nášho spoločného života a bol schopný sa mi za to peklo ospravedlniť. Aj keď len na papieri, veľmi ma to zasiahlo. Znovu tým otvoril tajnú priehradku v mojej hlave, na ktorú som sa snažila doteraz nemyslieť, lebo zo mňa robila bezmocnú trosku.
Začujem buchnutie a predo mnou na stole niečo pristane. Zložím si prsty z tváre a položím ich na bielu škatuľu s mojim menom. Neodolám pokušeniu, rovno ju na mieste otvorím.
A srdce sa mi odpojí od prívodu kyslíka.
Moja minulosť je späť.
Komentáre
Prehľad komentárov
Takže, po dlhšej odmlke prichádzam späť. Kvôli zdravotným problémom som nemohla reagovať, v podstate ani chodiť a veľmi sa hýbať... Ešte stále som strašne slabá, ale lepší sa to. :)
K príbehu:
Začíname Partom Billa. Ide o to, že Mikeovi je stále zle - odpadol (len sa to snažím uzatvoriť do jednej kôpky). Som rada, že sa pomaly začína prejavovať jeho "tak-trocha-chorobná posadnutosť prácou", alebo jednoducho povedané, vorkoholizmus. (Ale aj preto ho všetci tak milujeme, no nie? ;)) Tuším, že sa niečo podobné objavilo aj v predchádzajúcej kapitole. Príbehu to dodáva vierohodnosť a vyznie to skutočne, a predpokladám, že práve to sa snažíš docieliť. Možno som trafila cieľ každého spisovateľa, samozrejme, ak nepočítam ako cieľ sebarealizáciu... :P :)
Po Michaelovom koncerte - k nemu nemám čo povedať, živo si viem predstaviť, aké úžasné to muselo byť - sa na scénu dostáva WHOOO-HOUUOU!! THE WAY YOU MAKE ME FEEEEEEL-herečka. Okolo tejto piesne je dosť "vydýchaný vzduch", ale úplne chápem Michelline starosti. Milé od Michaela, že sa to snaží napraviť; niektorí chlapi ani nepohnú prstom. -_-
A ešte k Mikeovi - skoro som zinfarktovala, keď som si prečítala odstavec: "„V zákulisí som si nechtiac vypočul rozhovor dvoch upratovačov.“
„Čo vraveli?“
„Že nechápu ako som mohol zbaliť také pekné dievča. Ako som mohol zbaliť akékoľvek dievča.“ S prázdnym pohľadom mi chytí aj druhé zápästie a ja oboje ruky spustím rezignovane k bokom."
Úžasné, aké sympatie dokážeš vyvolať čítaním o osobách - myslím to tak, že každá udalosť má svoj samostatný dôvod, aj keď o ňom teraz ešte netuším a to je veľmi dobré, a akoby... Neviem to ani vysvetliť. Ako to robíš? :))
Nakoniec dedičstvo od Nicka. Sviňa svinská, predsa len si mal dušu! :O
THE END
Kajuš
.........................
(Stanča, 17. 1. 2015 15:23)
Dočítané!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
V prvom rade si ma šokovala... čítam si, čítam, čítam si a zrazu...... čo to sakra je? Prestávam rozumieť, neviem čítať s porozumením. Potom si skrolnem stránku sa začiatok a docvakne mi to. Part patril Billovi :D Beťárka, dostala si ma. Palec hore :D
Potom si ma dostala Billovým opisom ich vzťahu. Bolo to úžasné ako to vidí človek z tretej strany.
„Rozdráždil si ma.“ Spravím krok ku dverám a otočím kľúčom. „Čo s tým urobíš?“
Vrátim sa a pradúc ako mačka ho zatlačím k stene. Koketne si rad za radom uvoľňujem gombíky na mikine.
„Tu nie, to nejde.“ Zatne zuby do spodnej pery tak silno, až mu očervenie.
„Prečo? Zamkla som.“ Spánkom sa mu obtriem o čierne obočie. – Och, len som to hltala a hltala a predstavovala si, čo sa bude ďalej odohrávať.
„Budú nás počuť.“ Nesúhlasne sa odťahuje, no na perách má ten svoj lišiacky úsmev.
„Ak pri tom nebudeš jódlovať alebo ťahať vysoké cé, tak nebudú.“ – Smejem sa doteraz. Prišlo mi to vtipné ako si opísala Michaelové prejavy počas horúcich chvíľ a v ušiach som počula jeho vysoké cé.
No a potom ich vášnivé chvíľky sa rútili dolu z kopca. Najprv prišiel na rad jeho vzhľad. Moja „obľúbená“ postavička slečna T a zase kto sa ku komu hodí a nehodí.
Ani sa nenazdám a opäť sa nám na scéne zjavila T. Keby som tam ja, tak ju naozaj bez mihnutia oka rozdupem, zaškrtím a utopím v kaluži dažďovej vody a potom si so spokojným svedomím do nej ešte kopnem.
A poďme ku koncu kapče. Zase si to ukončila tak, že ma už naťahuje a zviera od netrpezlivosti, kedy bude ďalšia časť. Dúfam, že sa s ňou vytasíš čoskoro aby som to v pokoji prežila inak si ma neželaj.
KM
>_<
(Kajuš, 23. 1. 2015 10:43)