46. časť
21. 8. 2015
MICHAEL
„Chcete mi povedať, že neviete kde je?“ Vlna úzkosti mi takmer poláme rebrá, čo sa navonok prejaví iba zamračeným výrazom. „Ako sa také niečo môže stať?! Za čo vás všetkých platím?!“
Nikdy predtým som Billovi niečo také nepovedal. Ani sprostredkovane, nieto ešte priamo do očí.
„Mike, chlapče, neboj sa, nájdeme ju. Vieme, kde bola naposledy a prečesávame každý centimeter v okruhu 70 kilometrov od tej advokátskej barabizne. Nepotrvá to dlho.“ Prešľapne z nohy na nohu. V jeho hlase zacítim slabé zaváhanie a to mi na nálade takisto nepridá.
„Čo ak ju niekto uniesol? Čo ak jej ublížili, Bill? Je to už päť hodín, čo som o nej nič nepočul!“ Zrútim sa do kresla vo svojom tanečnom štúdiu nad garážou.
Pred rokmi som si to tu dal upraviť podľa svojich predstáv: každú stenu vrátane stropu pokrývajú moje fotky s niekým slávnym alebo s mojou rodinou. Automaticky zdvihnem zachmúrenú tvár k najdlhšej stene štúdia – k stene, ktorú od podlahy po strop zdobia fotky mňa a Michelle.
„Nemaľuj čerta na stenu. Do dvoch hodín ju máme.“ Potľapká ma povzbudivo po ramene, ale ja to takmer nevnímam.
„Bill, nech už to skončí. Nech prestanú všetky tie zlé veci a nešťastia. Prečo sa mi to stále deje? Nikdy som nikomu nič neurobil.“ Pomädlím si očné viečka a nahlas vydýchnem. „Povedz mi, že je v poriadku.“
„Mike, je v poriadku. Teraz ale musím ísť pomôcť chlapcom v pátraní. Budeš ty v poriadku?“
„O mňa sa neboj.“ Mávnem rukou, aby si nerobil starosti a zároveň, aby sa poponáhľal robiť to, čo musí. „Choď a privez mi ju neporušenú.“
Uštedrí mi posledné capnutie po chrbte a nechá ma samého so svojimi dusivými myšlienkami. Dlho však sám neostanem. O pár minút neskôr ma niekto pohladí po hlave zaborenej do dlaní. Podľa dotyku okamžite identifikujem, že je to mama. Vzpriamim sa a zahľadím sa do dvoch čokoládových kópií mojich očí, ktoré sú teraz znepokojenejšie ako moje.
„Počula som o tom. Možno chce byť iba chvíľu sama, Michael.“
Neodpoviem. Neviem totiž ako. Pravdou je, že aj o tom som už premýšľal. Možno chce byť sama. A možno ju prenasledovali novinári a niekde sa ukryla. Alebo to možno súvisí s tým dedičstvom.
„Kde sú ostatní?“ Narýchlo zmením tému rozhovoru, aby mi neexplodovala hlava, a prejdem si prstami po nepokojných spánkoch.
„Tvoji bratia sú v štúdiu v Beverly Hills, Janet je na schôdzke, a Joseph odletel do New Yorku.“
„A čo tam? Zase vymýšľa nejaký stratový projekt, ktorý bude zahrňovať mňa a moje peniaze?“ Podráždene vstanem. „Mami, musíš mu vážne dohovoriť. Nemôže ma bez môjho vedomia ťahať do rôznych projektov a zmlúv, a už vôbec nie dávať ma stále dokopy s bratmi!“
„Zlatko, on sa iba snaží, aby ste držali pokope. Všetko to robí pre vás.“ Mama na mňa bezradne krčí tvár.
Nevie čo so mnou. Ani ja sám to neviem.
„Nie. Prepáč, ale ty nevieš čo všetko mi robí za chrbtom! Nedovolím, aby mi riadil život a kariéru. Vďaka nemu mám už polroka na krku nejakého Kórejca Kennetha Choia, ktorému otec údajne sľúbil, že budem s bratmi vystupovať v Kórei. Podpísal s ním zmluvu a dostal od neho limuzínu, preboha! Uvedomuje si, že už nie je môj manažér? Uvedomuje si vôbec, že on nie je Michael Jackson?“
„Mal by si sa s ním porozprávať sám, Michael. Si už dospelý muž. Musíš sa naučiť riešiť svoje problémy sám. Nechcem, aby si bol taký mäkký ako ja. Ľudia to vedia zneužiť.“
„Myslíš tak ako Joseph?“ Neodpustím si rypnutie.
„Pozor na ústa. Je to tvoj otec.“
„Ja viem.“ Ale v skutočnosti neviem nič. Je to môj otec? Rozhodne sa tak nespráva.
„Poď do kuchyne, urobím ti niečo k zahryznutiu.“ Materinsky mi končekmi prstov pohladí sánku.
„Nie som hladný.“ Pokrútim razantne hlavou. „Môžeš ma nechať chvíľu osamote, prosím?“
Pár sekúnd ma ešte pozoruje akoby sa nevedela rozhodnúť, či vyhovieť mojej požiadavke alebo nie, ale napokon pomalými krokmi duniacimi na tanečnej dlážke odíde.
Ak by som mohol, v tejto chvíli by som bol už niekde na ulici a prechádzal sa po susedstve, aby som vychladol. To však neprichádza do úvahy. Pred bránou sa od rána hromadia fanúšikovia a reportéri, ktorí by mi nedovolili pohnúť sa ani na krok. A na zložité manévrovanie, aby som sa mohol dostať von aspoň autom nemám náladu. Lebo to by znamenalo najprv dôkladnú obhliadku situácie ochrankármi, naplánovanie najlepšej cesty úniku, potom zapojenie najmenej troch áut s tmavými sklami, ktoré by sa za bránou vydali každé iným smerom, aby novinári nevedeli v ktorom sedím – a ak by sa predsa len nejakí vydali za správnym autom, tak sa skryť v podzemnej garáži, kde by som prestúpil do iného auta a zase by ten kolotoč začal odznova...
Som tu v pasci. Ako všade.
Ručička na hodinách sa zastaví na čísle 7, vonku sa stmieva a o Michelle stále nemám žiadne správy. Nevydržím už sedieť na zadku v štúdiu, tak sa presuniem do svojej mezonetovej izby a vzápätí zistím, že v nej vytrvalo vyzváňa telefón. Rozbehnem sa k nemu rýchlosťou rakety a posledné dva metre prekonám skokom.
„Haló??“ Zabudnem aj na svoj zvyk s predstavením svojho mena.
„Michael, si to ty? Tu je Bex.“
„Ah, ahoj. Je s tebou Michelle?“ Netrápim sa ani zvyčajnou slušnosťou a nespýtam sa ako sa jej darí. Pokrytec.
„Eee. Mala by byť?“ Podozrievavo mi odpovie otázkou. Neklame, naozaj netuší čo sa deje. „Vlastne ti volám kvôli tej pracovnej ponuke.“
Pravdaže! To miesto advokátky, ktoré jej mal ponúknuť John Branca! Zrazu si získa moju plnú pozornosť. Chcem vedieť, či to John uhral do bránky alebo do autu.
„A ako si sa rozhodla?“ Pokúšam sa nedať najavo netrpezlivosť, aj keď svoj ukazovák brnkajúci po kolene nedokážem ovládnuť.
„Branca mi všetko vysvetlil. Že potrebujete posilu. Niekoho, komu by ste mohli naozaj veriť. Pochopila som, že s dôverou v ľudí a zamestnancov to musíš mať skutočne ťažké. Preto ťa nemôžem nechať v štichu. Nie po tom všetkom, čo si pre mňa urobil. Beriem to.“
Zavriem oči a na pery sa mi vkradne víťazoslávny úsmev. Presne podľa plánu. Myslí si, že ju potrebujeme, a nie že jej robíme láskavosť. Inak by ten džob nevzala.
„A čo to malo znamenať s tou Michelle? Pohádali ste sa alebo čo? Kde je?“ Stiahne ma jej hlas späť na zem.
„Nie, o nič nejde. Vybavuje si v meste nejaké veci.“ Nebudem ju zbytočne rozrušovať, kým na to nie je pádny dôvod.
„Fajn, môžeš jej teda odkázať, aby mi zajtra zavolala? O tri dni sa vraciam do LA.“ Jasne počujem úsmev v jej hlase. Už onedlho ju prepustia z liečenia.
„Kde budeš bývať?“ Môj záujem logicky smeruje k tomu najpodstatnejšiemu.
„Chcem sa pokúsiť získať späť svoj byt, ale to ešte potrvá. Hľadám si nejaký podnájom.“
„Zbláznila si sa? Dovtedy budeš bývať u nás.“
„V žiadnom prípade. Pre tvoju rodinu som cudzí človek. Vážim si to, ale nemohla by som. Prestaň na mňa tlačiť, jasné?“ V jej hlase však nie je zlosť, skôr pobavenie.
„Fajn, tak ti oznamujem, že ako moja budúca zamestnankyňa si práve získala bonus – prenájom na účet zamestnávateľa.“ Razantne vyhlásim a popritom si načarbem na kúsok papiera poznámku. „Môj byt v Hidden Hills.“
„Prestaň, nemusíš to robiť. Nechcem ťa využívať.“
„Si rovnaká ako Michelle. Ja ti chcem pomôcť, jasné? Zdôrazňujem slovo chcem. Ak môžem pomáhať úplne cudzím ľuďom, tak potom pomôcť tebe sa rovná povinnosti. Viem, že keby to bolo naopak, urobila by si to isté. Tak sa o tom prestaňme dohadovať. Keď sa postavíš na nohy, budeš si môcť diktovať podmienky. Dovtedy máš smolu, dievča.“ Obaja sa striezlivo zasmejeme.
„Ako si želáte, šéfe!“
„To nebude nutné.“ Zahryznem si do spodnej pery. „Stačí pán riaditeľ.“
„Ty pako!“ Prekvapene mi zvreskne do ucha a ja nachvíľu zabudnem na všetok zmätok a zasmejem sa. Neviem si predstaviť, že by si niekto iný trúfol Michaela Jacksona takto nazvať.
„Ale teraz vážne, Michael. Neviem ako ti mám za všetko poďakovať. Urobil si pre mňa viac ako kedy pre mňa urobil ktokoľvek iný. A viem, že to nerobíš iba preto, že som Michellina kamarátka.“
„Sú to iba peniaze, Bex. Keď ich mám veľa, prečo by som nemal pomôcť iným?“
„Kiež by to tak brali aj ostatní pracháči.“
Do zorného uhla mi padnú otvárajúce sa dvere na mojej izbe. Zjaví sa v nich Bill so zvláštnym pohľadom. Pohľadom, ktorý neveští nič dobré. Prebehne medzi nami telepatická komunikácia.
„Si výnimočný človek, Michael. Som rada, že existuješ.“ Bex na mňa naďalej rozpráva z druhej strany linky netušiac čo sa odohráva tu. Odvrátim sa tvárou od Billa, aby som mohol sústredene ukončiť hovor.
„Ďakujem, Becky.“ Roztržito zaklipkám očami a čo najprirodzenejšie sa s ňou rozlúčim. Položím slúchadlo na vidlicu a zostanem stáť chrbtom k Billovi.
„Tak čo?“ Zbytočne položená otázka. Videl som mu to na očiach.
„Michael, hľadali sme všade...“ Hlas mu zlyhá.
Vedel som to.
„Zavolaj na políciu.“ Odseknem, nevedomky zatínajúc päste.
„Mali by sme počkať, je príliš skoro na paniku. Môže sa kedykoľvek vrátiť.“
Konečne sa k nemu otočím a prebodnem ho nepriateľským pohľadom. „Zavolaj. Na. Políciu.“
„Vravím ti, naozaj by sme mali-“
„Bill! Nenechám nič na náhodu po tom všetkom, čo sa už stalo!“ Zúrivo schmatnem nočný stolík, ktorý za nič nemôže a prevrátim ho hore nohami. Všetky veci z neho zletia na zem – váza kvetov a flakóny parfumov sa rozbijú a ich silná vôňa sa roznesie po miestnosti, telefón s treskotom padne na dlaždicu a slúchadlo sa zakotúľa pod kreslo, walkman sa otvorí a kazeta vyletí von. Hlasný treskot vydesí Bubblesa doteraz nečinne sediaceho na vankúši. S ručaním zalezie pod posteľ. Nie je zvyknutý na moje výbuchy potláčaného hnevu, lebo nikdy predtým nebol ich svedkom.
Bill ich však pozná veľmi dobre. Preto nepohne ani brvou, namiesto toho ma nasilu usadí na kraj postele, mlčky zdvihne stolík do pôvodnej polohy a začne zbierať bordel, ktorý som narobil.
V snahe sa upokojiť zavriem oči. Plytko dýchajúc počúvam ako Bill pokladá moje veci späť na svoje miesto a tiché cinkanie skla na dne odpadkového koša postupne vráti môj tep do normálu.
„Prepáč.“ Vykĺzne mi po dlhej chvíli ticho z úst bez toho, aby som vôbec otváral oči.
„Nič sa nestalo, chlapče.“ Bezstarostne pohodí hlavou a zohne sa pod kreslo za slúchadlom.
„Čo sa tu stalo??“
Otvorím oči.
A ona stojí vo dverách.
Ak by k nej Bill tiež neotočil hlavu, myslel by som si, že je to len fatamorgána.
V sekunde som na nohách a oboma rukami jej držím hlavu akoby som sa chcel presvedčiť, že je naozaj skutočná. „KDE SI BOLA?!“
Jej výzor mi však vezme vietor z plachiet. So širokými očami naplnenými hrôzou spozorujem jej sklenené oči, začervenaný nos a škaredo rozhryzenú peru.
„Ty si plakala.“ Vyhŕknem prudkejšie ako som chcel a dlane jej položím na chrbát, aby som si ju pritiahol bližšie.
„Nie.“ Odvráti sa odo mňa.
„To nebola otázka. Vidím to na tebe.“ Berúc jej rozpustené vlasy do hrste ju pohladím po hlave. „Kvôli Nickovi? Tak ťa to vzalo?“
Preglgne, chvíľu mlčí a potom si začne žuvať roztrasenú peru.
„Nerob to.“ Prstami jej vyslobodím spodnú peru spomedzi zubov a opatrne ju zatlačím do kresla. Kľaknem si medzi jej nohy a mihnem pohľadom po Billovi bez slova kľačiaceho na zemi. Pochopí moju nevyslovenú prosbu a nechá nás osamote.
„Tak čo sa ti stalo? Povedz mi to.“ Trvám na svojom a sledujem vrch jej zvesenej hlavy. Čeľusť mi spontánne pulzuje od napätia a ani si neuvedomujem, že rukávy jej svetra zvieram prisilno. „Panebože, tak som sa o teba bál. Tak strašne! Hovor so mnou, preboha!“
Do koberca sa odrazu vpijú dve kvapky slanej vody.
„Michelle!“ So zúfalým skríknutím ňou zatrasiem.
„Nechaj ma... nechaj ma na pokoji!!“ Zajačí cez slzy tak silno, až jej preskočí hlas a zdvihne sa tak prudko, že ma zrazí z kolien. Počujem rýchle nahnevané kroky a nakoniec zámok na kúpeľni.
Páni.
Niekoľko minút sa paralyzovane pozerám do prázdna a dookola si prehrávam čo sa práve stalo. Ničomu nerozumiem. Napokon úplne zaskočený podídem k dverám kúpeľne a opriem si o ne čelo a dlaň. Dobre. Nechce so mnou hovoriť. Dala mi to dosť jasne najavo. Ale nemôžem ju tu nechať takto. A ona ma nemôže nechať bez jediného vysvetlenia tápať v tme, čo sa jej asi tak mohlo prihodiť. Veď prídem o rozum.
„Láska, prosím...“ Zašepkám opatrne a položím si aj druhú dlaň na dvere. Vyskočilo mi to z pier úplne bezmyšlienkovite a keby nebola za tými dverami, určite by som sa červenal, ale teraz je mi to srdečne jedno.
Nič. Ani odpoveď, ani jediný zvuk.
Bezradne buchnem čelom do dverí. „Ako chceš, nechám ťa samu.“
Komentáre
Prehľad komentárov
Kokooooooooooooooooooooooooooooooooos, dostala som sa ku skomentovaniu tvojej poslednej kapitoly... čo si mi nepripomenula, že som zabudla hodiť koment? Čo???????? :)
Takžeeeeeee, kde začať, drahá?
Viem, že si spomínala, že kapitola bude krátka a naozaj bola, zhltla som ju behom chvíľky... Neber to ako niečo negatívne z mojej strany, to nie. Chcem tým len povedať, že by som tu bola donekonečna a čítala by som to, keby sa dalo, ale to nejde. Máme predsa aj iné povinnosti ako sedieť za PC a písať a čítať. YKWIM :)
No ale späť k veci. Nato, že bola kapitola krátka a opísala veľmi krátky časový úsek, bola nabitá od prvého písmenka do posledného.
Môj bezprostredný pocit po prečítaní bol: ČO? AKO TO BUDE POKRAČOVAŤ? Udialo sa tam tak málo a pri tom tak veľa. Chcem pokračovať. Chcem čítať ďalej. Fantázia pracuje na 222%... a to ja milujem, keď si niečo prečítam a musím stále nad tým myslieť.
Takže šup šup nová kapitola.
Ale nie, dopraj si čas a urob to tak, ako máš :)
KM
Ahojte!
Michelle,27. 8. 2015 18:57Ahoj. Uzasna cast, ale skoda ze je tak kratka. Milujem tuto stranku a tesim sa na pokracovanie. Cakala som dva mesiace na dalsiu cast. Vsetky ostatne som precitala za tyzden a kazdemu som liezla s tym na nervy. Ale mna tieto pribehy zaujimaju. Baviama. Nikdy viac som sa nebavila a otvorilo mi to oci. Dakujem. Dakujem ze som nasla tuto stranku. :)
***
Stanča,19. 9. 2015 20:54