47. časť
26. 9. 2015
MICHELLE
Doriti. Doriti. Doriti.
Teraz, keď ma Michael nechal samu, mi je ho ľúto. Bola som naňho bezdôvodne hnusná. Vlastne bezdôvodne nie, ale on s týmto nemá nič spoločné. Absolútne nič.
Zo svojho miesta na sklopenej záchodovej doske si k sebe pritiahnem tašku, ktorú som hodila na podlahu a rozopnem hlavnú priehradku. Rukou si začešem spotené rozpustené vlasy dozadu a zostanem sprosto čumieť na stenu oproti.
Panebože, ešte stále sa mi robí nevoľno pri pohľade na tú vec. Aj po tých rokoch.
S povzdychom, ktorý bolí, surovo zatiahnem zips späť na svoje miesto a so zavretými očami zakloním hlavu dozadu. Ostrihané nechty si z celej sily zatnem do jemnej pokožky na lícach, aby som sa sústredila na fyzickú bolesť a nie na tú niekde vo vnútri.
Nepomáha. Jasné, že to nepomáha.
Vstanem a rukávmi bieleho svetra si utriem mokré líca. Neviem čo mám robiť. Neobsedím na mieste. Mám pocit, že musím stále ísť. Ísť a nezastaviť sa.
Čo najtichšie odomknem, zhrabnem kabelku zo zeme a skôr ako si stihnem uvedomiť kam idem, telom vrazím do niečoho mäkkého rovno za dverami. To mäkké „niečo“ ma okamžite uväzní vo svojom náručí.
„Naozaj si uverila, že proste odídem?“
Vlastne nie. Priznávam, že som tajne dúfala, že sa mnou nenechal úplne odohnať. To by nebol Michael Jackson akého poznám.
Zahrabem sa mu hlbšie do bezpečia jeho ochranných ramien a tichým zabručaním mu dám jasne najavo odpoveď, v akú zase dúfal on.
Pokúsi sa ma odbremeniť od kabelky, ktorú stískam v pästi, ale nenechám si ju vziať a ešte silnejšie ju stlačím. Obočie sa mu na moment pokrčí.
„Povedz mi čo sa stalo.“ Prejde mi dlaňou upokojujúco po vlasoch. „Ak nechceš mať na svedomí moje duševné zdravie.“ Zavtipkuje v márnej snahe odľahčiť dusivú atmosféru, ale teraz sa na žarty naozaj nechytám.
„Budeš ma nenávidieť.“ Trpko zo seba dostanem a cítim ako jeho stisk na stotinu sekundy poľaví, no vzápätí sa jeho sila vráti späť.
„Prečo by som ťa mal nenávidieť, ty trdlo?“ Hlava mi poskakuje hore-dolu spolu s jeho hruďou, keď sa zľahka zasmeje.
Potom však pozrie na mňa. Nesmejem sa. Prestane sa smiať aj on.
„Nikdy som ti to nepovedala, lebo... lebo sa to stalo už dávno a... a ja som nechcela, aby si ma mal za...“ Bezradne sa rozmáchnem rukou, ktorou potom nešetrne pristanem na jeho prsnom svale.
„Aby som ťa mal za...? Za čo?“ Odtiahne si ma len na takú vzdialenosť, aby mi mohol vidieť do tváre a vezme ma za ramená. „Všetko, za čo ťa mám, je dievča, ktoré milujem a na tom žiadna vec nemôže nič zmeniť.“
„Robíš mi to len ťažšie.“ Obrátim sa smerom k francúzskemu oknu a vyzriem von do dvora, no všetko, čo vidím je tma. Počujem iba hlasno zurčiacu fontánu na príjazdovej ceste.
Michael pristúpi ku mne a zozadu ma nežne objíme okolo pása. Keď sa to dozvie, takto nežne sa ma dotýkať nebude.
„Môžem dostať pohár vína?“ Požiadam ho takmer bezhlasne. Potrebujem posilu, inak toto nedám.
Cítim jeho oči prilepené na sebe, hoci mám zbabelo zvesenú gebuľu. Je o mne všeobecne známe, že alkohol pijem len výnimočne. Buď v prípade výnimočne skvelej alebo výnimočne zlej situácie. Nemusí mať diplom z Harvardu, aby uhádol, ktorá z nich nastala teraz.
„Iste.“ Odpovie bezvýrazne a vo svojich obľúbených mokasínach odcupká na prízemie do kuchyne. Tých niekoľko minút, čo je preč, mám čas sa predýchať, aby som sa pripravila na svoje najväčšie priznanie odkedy tvoríme pár.
Sadnem si na rožtek pohovky akoby mi niekto zakázal pohodlne sedieť a pokračujem v masakrovaní si spodnej pery, kým nedokvitne Michael s dvoma pohármi a fľašou bieleho vína našej najobľúbenejšej značky v kýbliku s ľadom.
Márnosť šedivá. Nemá to vyzerať, že oslavujeme.
Oba poháre naplní vínom skoro po okraj a jeden z nich posunie po stole predo mňa. Poďakujem a v okamihu polovicu vybzunknem. Michael to nekomentuje. Decentne si odpije zo svojho pohára a zloží si nohy pod zadok. Je maximálne trpezlivý, za čo by som ho najradšej od vďaky vybozkávala. Byť na jeho mieste, asi by som samu seba kričiac „VYKLOP TO!“ zaškrtila. Už ho však nemôžem ďalej naťahovať. Aj Michael má svoje hranice.
„Chcela som na to zabudnúť. A aj sa mi to čiastočne podarilo.“ Preskočí mi hlas, tak si odkašlem a znovu si bezmyšlienkovite zavŕtam zuby do pery, až zacítim v ústach príchuť krvi. Nenapomenie ma za to.
„A potom som stretla teba. Muža, ktorý neskutočne zbožňuje deti a točia sa okolo neho celé dni.“
„Čo to má spoločné s tou vecou?“ Medzi obočím sa mu objaví hlboká vráska. Nič nechápe. Ale ani sa mu nečudujem. Idem na to trochu odzadu. Trochu zle.
Prepána, poďme Nelsonka, lebo ťa začne upodozrievať, že si neplodná. Už sa mu to určite motá tou jeho fantazmagorickou mysľou.
Dopijem zvyšok svojho vína. „Pozri, ja... ja netuším ako začať. Chcela som ti to povedať už dávno, ale nevedela som ako. Nemohla som... nechcela som ti to urobiť. Nechcela som ti pokaziť mienku o mne... pokaziť to čo máme niečím, čo som urobila veľmi dávno a... a nebola som to ešte ja. Tá, ktorá tu sedí pred tebou.“
Bravo, teraz si bude myslieť, že som robila šľapku.
„Michelle, desíš ma. Napadá mi miliarda možností, ale ani jednu nepovažujem za reálnu.“ Vidím ako sa nervózne pohráva so stopkou na pohári nevšímajúc si, že ho má naklonený nebezpečne šikmo.
Strach, že prídem o jeho rešpekt, náklonnosť... o neho samého... ma prinúti na malú chvíľu sa bez hanby pohrávať s myšlienkou, že si vymyslím nejakú hlúposť, aby som v jeho očiach zostala čistá ako ľalia, ale rýchlo si to rozmyslím. Nebudem mu klamať.
Prisadnem si bližšie k nemu a chcem ho vziať za ruku, ale nakoniec skončím iba pri tom, že sa mu zľahka dotknem chrbta ruky. Nechcela som z toho urobiť melodrámu, ale presne to sa mi už tak či tak podarilo tým naťahovaním. No to, čo mu chcem povedať sa nedá bez akýchkoľvek emócií len tak šplechnúť medzi oči.
„Musíš si uvedomiť, že sa to stalo už dávno.“ Upozorním ho znovu a špičkou ukazováka a palca mu pokrútim plastový prsteň s obrázkom Mickeyho Mousea a Minnie, ktorý som mu z haluze kúpila ešte v Disneylande. Ani neviem prečo ho má na prste, prstene nikdy dobrovoľne nenosí.
„Uhm.“ Slabo prikývne hlavou sledujúc ako mu nervózne krútim prsteňom.
„Dobre.“ Stiahnem si ruky do lona. „Pamätáš si ešte, čo som ti rozprávala o sebe a Nickovi? Že ma počas hádky dvakrát udrel?“
Michael ticho prikývne. Evidentne mu táto spomienka nerobí dobre.
„Nikdy som ti nepovedala skutočný dôvod, prečo k tomu došlo.“ K ústam si pritlačím zovretú päsť. Odolám pokušeniu si do nej hryznúť. Alebo do jazyka.
„Michelle?“ Moje meno zatiahne takým zvláštnym tónom akoby už tušil, čo sa mu snažím povedať. Naskočí mi husia koža. Kriste, toto je ťažšie ako som si kedy dokázala predstaviť.
„Michael, čakala som s ním dieťa.“
Michaelovi sa zastaví dych. Takú jóbovku nečakal. Priloží si ruku na čelo a prejde si ňou spomalene po tvári ako zbedačený egyptský pútnik. Je v akomsi tranze.
A čo som si myslela? Že ma potľapká po chrbte a povie mi, aký je na mňa pyšný?!
Napokon, určite si už spojil dve a dve dokopy.
„Nick sa to zakrátko dozvedel, no odo mňa to nemal. Dodnes neviem ako to zistil, možno mal nejaké kontakty na klinike, kam som chodila, ale každopádne ma okamžite prepadol v práci, povedal mi, že všetko vie a dal mi toto.“ Roztrasenými rukami otvorím kabelku a na prsty si navlečiem dva maličké batôžteky. Detské dupačky. Na jednej je vyšité veľké zlaté M a na druhej N. Iniciálky môjho a Nickovho mena. „Nevidela som ich roky.“
Michael do seba prekotí zvyšok svojho pohára. Nezazlievam mu to. Zhlboka sa nadýchnem a donútim sa rozprávať ďalej.
„Lenže ja som už nejaký čas predtým vedela, že s ním nechcem zostať. Ani kvôli dieťaťu. Nechcela som k nemu navždy zostať pripútaná nejakým záväzkom. Bola som brutálne zmätená. Mladá, sprostá a naivná. Snažila som sa, ale nešlo to. Nedokážeš si predstaviť, čo za peklo som prežívala. Nick nevedel, čo plánujem urobiť. Vedela som, že by bol proti. Nechcela som, aby sa dozvedel o mojom tehotenstve, lebo by som to mala stokrát ťažšie. Nielenže by ma to nenechal urobiť, ale stala by som sa jeho ešte väčším majetkom ako dovtedy. Ale stalo sa, a tak sa k tomu strašnému pocitu viny pridal aj ďalší za Nicka. Bolo to najťažšie rozhodnutie môjho života. Prisahámbohu.“ Niečo ma pošteklí pri nose. Zistím, že je to stekajúca slza. „Nakoniec vyhral... vyhral...“
„Potrat.“ Tíško precedí pomedzi zuby Michael.
Odvážim sa naňho pozrieť. Sedí stuhnutý s bledou tvárou a prázdnym pohľadom upriameným skrze mňa akoby som bola priesvitný duch. Vyzerá strašidelne. Zdvihnem ruku s úmyslom sa ho dotknúť, ale včas sa zarazím. Nedovolím si odhadnúť, či by ma to nechal urobiť alebo by ma rovno zhodil na zem. Vyzerá labilne. Dokonca labilnejšie ako ja pred malou chvíľou, čo, vzhľadom na našu dokonalú roky budovanú rovnováhu vo vzťahu, spôsobí, že mi chtiac-nechtiac prenechá pozíciu toho emocionálne silnejšieho. Radšej pokračujem vo vysvetľovaní, aby som mu s revom nepadla ku kolenám, čo by bolo to posledné, o čo by som teraz stála.
„Keď bolo po... po všetkom, bola som si vedomá, že je len otázkou času kedy sa Nick dozvie čo som urobila. Stalo sa to práve vtedy, keď sme sa tak škaredo pohádali. Povedala som mu pravdu. Že nemôžem mať dieťa s niekým, koho nemilujem. Vylepil mi dve facky. Viac ho štvalo to, že nado mnou stratil kontrolu a že ho nechcem.“
Zhlboka sa nadýchnem. Nedokážem sa pozrieť Michaelovi do očí pri tom, čo sa mu chystám povedať. „Viem, že je to najhoršia vec, akej som sa v živote dopustila, ale – ach bože, neverím, že ti toto hovorím - dokázala som sa s tým pomerne rýchlo vyrovnať, vytesniť to z hlavy a začať žiť odznova. Inak by som sa zbláznila.“
Maličké dupačky si stiahnem z prstov a uložím na kolená. „Od toho dňa sme to už nikdy viac nespomenuli. Opustila som ho, odišla z Rosemeadu a nasťahovala sa k Bex. Paradoxne bližšie k nemu, ale zároveň do úplnej anonymity niekoľkomiliónového mesta; teda to som si aspoň zo začiatku myslela. Nakoniec som sa v práci nechala preložiť do inej časti mesta, ale samozrejme ani to nepomohlo. Hneď v prvý večer sme s Bex vyrazili na diskotéku, kam ma Nick vystopoval a preto som sa vrhla na jedného bradatého chlapíka, ktorý mi zmenil život.“
Malý pokus o vtip mi nevyšiel. Črty na Michaelovej tvári sa ani nepohli. Neviem si predstaviť, čo sa mu asi tak odohráva v hlave. „A zvyšok už poznáš.“ Zakončím svoj nekonečný monológ a spľasnem ruky.
Nastane ticho a taká hustá atmosféra, že ovzdušie v miestnosti by sa dalo krájať plastovým nožom.
„Nič na to nepovieš?“
Čakám doslova niekoľko minút, ktoré si krátim počítaním farebných vzorov na koberci, kým sa mi dostane do uší jeho hlas.
„Môžeš mať deti?“ Zachraptí celkom potichu. Rovnaký efekt by malo už len to, keby na mňa vylial studenú vodu z toho vedierka, čo priniesol, a ovalil ma ním po hlave.
„To myslíš vážne?“
Po tom všetkom, s čím som sa mu tu zverila mi ako prvú položí takúto otázku? Neviem ako to mám z jeho strany brať, ale odpoviem mu, aby som zahmlievaním nenarobila zbytočné nedorozumenia. „Áno, môžem mať deti. Prečo asi beriem antikoncepciu?“
„Len ma to zaujímalo.“
„Myslíš, že by som sa ti s niečím takým nezdôverila?“
„Po tom, čo som si práve vypočul by som sa už nečudoval asi ničomu.“ Tými tvrdými slovami mi zasadí ranu priamo medzi oči. Urazí ma to. Rozhodnem sa prejsť do útoku.
„Tým chceš povedať, že mi už neveríš??“
„Tým chcem povedať, že som niečo také od teba nečakal.“ A je to tu. Výčitky.
„Na čo presne narážaš? Že som to bola schopná urobiť alebo že som ti to nepovedala?“ Chcem si to ujasniť. Kútikom oka si zrazu všimnem, že nejakým neviditeľným spôsobom si tie dupačky zhrabol na svoju stranu pohovky a jeho dlaň na nich pôsobí tak ochranársky, že si začnem pripadať ako bezcitná potvora, pred ktorou ich chráni.
„Oboje. Ale to, že si mi to tajila celé ROKY...“ Odmlčí sa a neveriaco pokrúti hlavou. Akoby nado mnou zlomil palicu.
„Bála som sa! To, čo som urobila som oľutovala už tisíckrát, to ti snáď nemusím hovoriť. Nebol si na mojom mieste, nemáš ani potuchy, čo to bolo! Už to nemôžem zmeniť.“
Prudko vstanem a obrátim sa k oknu, za ktorým vidím iba tmu a svoj vlastný zúbožený odraz.
„A ani by som nechcela.“
Týmto som si zatĺkla posledný klinček do rakvičky. Nemôžem mu ani pozrieť do tváre.
Čakám, že niečo povie. Hocičo. Že pretne ten ťažký olovený oblak, čo sa drží medzi nami. Zavŕzganie pohovky mi prezradí, že z nej vstal.
„Urobila by si to aj nášmu dieťaťu?“
Zvrtnem sa na vysokých podpätkoch, aby som sa presvedčila, či to, čo práve vypustil, myslí vážne. Zhrozený výraz na jeho tvári prezrádza, že mu táto možnosť napadla zhruba pred pol sekundou.
„Preboha. Ako to môžeš porovnávať s nami dvoma?!“ Zízam naňho s mierne rozkročenými nohami a rukami sa sama objímem. Vnímam tú reč tela.
„Vyhýbaš sa odpovedi.“ Upozorní ma podozrievavo.
Teraz ho akože chytila kompletná paranoja?
„Tou otázkou som ti odpovedala, pochopil si to. My dvaja... ty a ja... sme predsa niekde úplne inde.“ Pristúpim k nemu bližšie a zakloním hlavu, aby som mala dobrý výhľad do jeho čiernych očí. „Alebo nie?“
Jemne vzdychne a akoby od bolesti, privrie oči. Som tak blízko, že vidím ako sa mu takmer neviditeľne chvejú viečka.
„Preto sa tak veľmi vyhýbaš téme dieťa.“ Skonštatuje bez akejkoľvek súvislosti s mojou otázkou, na ktorú by som chcela poznať odpoveď. „Preto si ešte nikdy sama nespomenula, že by si chcela bábätko. Už to začína do seba zapadať.“
Nemusím to potvrdzovať, ani nijak inak dávať najavo svoj súhlas. Som preňho ako otvorená kniha.
„Myslel som, že je to kvôli mne. Že nechceš dieťa so mnou.“
„Tak to by som asi zomrela bezdetná.“ Vytresnem neplánovane, lebo mozog mi zase raz zaostal za tou mojou nevymáchanou hubou. A nech. Možno je to šialené, ale tak to cítim.
„Poď sem.“ Roztvorí svoju náruč a ja mu do nej s radosťou vpadnem.
A som vo svojom živle. Tu som doma. Sem proste patrím.
Znovu mi vypadne slza a pristane na Michaelovom svetri, ale tentoraz je to slza úľavy.
„Počkáme.“ Zašepká mi do vlasov a ja neviem, či to patrilo mne alebo si to zamrmlal skôr pre seba.
„Aj lav jú, Michael.“
Komentáre
Prehľad komentárov
Pokračovanie !! :) Super cast
***
(Stanča, 5. 10. 2015 18:44)
No tak som sa dostala k skomentovaniu...
Ale ako začať???????? Hmmm?????????
Netradične od predchádzajúcej.... ukončila si to tak,..... tak otvorene. Človek čítajúci túto story mohol uvažovať do úmoru, čo by sa tak mohlo odohrať ďalej. Ja osobne som uvažovala nad variantou, že by sa náš Miláčik mohol uraziť a zase by zaliezol do nejakého svojho doupěte, ale nestalo sa tak. ON ZOSTAL.
Ako som tak čítala ich dialóg sa mi postupne začalo rozjasnievať a hovorila som si, fakt to urobila? Bude to tam a bolo... No i tak ma to prekvapilo a hlavne som zvedavá, akú dohru bude mať medzi nimi tento "hriech minulosti".
Tak šup šup novú časť.
KM
MUHAHA
(Tuleň, 28. 9. 2015 23:23)
Autorke nemožno zazlievať talent pre písanie... Tvoje časti sa čítajú ľahko a super.
Ibaže...
V poslednej dobe sa mi, neviem prečo, znechutilo slovo "trdlo" 3:) a.. tiež slovné spojenie.. "nemal ma pod kontrolou" .. Vidím tam.. inšpiráciu z iných románov? 3:)
A.. ja osobne nie som na siahodlhé napínanie a vnútorné monológy (než mu to vyklopila) 3:)
A teraz ma zabiješ? Konštruktíva kritika! :-*
Však víš!.. Ináč krásne. Máš múj obdiv... <3
.
(Michelle, 27. 9. 2015 8:31)Ahoj. Ta cast je super. Dobre sa cita a mozno ju citam ako prva a je vyborna. Som rada ze som sa docitala co sa jej stalo. Neviem sa dockat pokracovania.
Pokračovanie
(Nina, 8. 11. 2015 14:51)