48. časť
2. 2. 2016
BEX
„Kurva, Michael, toto sa nerobí. Teraz som ti zaviazaná až po uši!“
Pozrie na mňa kyslým pohľadom, ktorý sa dá voľne preložiť ako prestaň-s-tými-nadávkami-lebo-ťa-opľujem.
Zdvihnem ruky afektovane pred seba. „Chápem. Sorry.“
„Máš všetko?“ Odignoruje moje svojské poďakovanie a vráti sa k hlavnej téme dnešného dňa.
Je piatok ráno a práve sa sťahujem do jeho 4-izbového bytu v Hidden Hills v Kalifornii. S vlastnou garážou ukrývajúcou polročný Mercedes, ktorý mám požičaný na dobu neurčitú. S výhľadom na prírodnú rezerváciu a kaňon. Iba 16 minút autom od Encina, kde býva s rodičmi a momentálne aj s mojou najlepšou kamoškou. V pondelok nastupujem ako nová posila v jeho advokátskom tíme v spoločnosti MJJ Productions Inc. Mám už podpísanú zmluvu. A verte či nie, môj plat má viac čísel ako čínsky telefónny zoznam.
A za toto všetko vďačím práve Michaelovi. Už som ho od vďaky trikrát vybozkávala, asi stokrát vyobjímala a raz som ho dokonca s menšou námahou vyhodila do vzduchu. Neviem čo viac mám spraviť. V tejto chvíli som úplne švorc a stratila som väčšinu kontaktov z predošlej práce, takže mu nemôžem urobiť ani žiadnu protislužbičku. Mám pocit, že ma už varoval, aby som nič nevymýšľala, ale to som akurát tak vypustila druhým uchom von. Veď ja na niečo prídem.
„Veci zo skladu. Niečo z liečebne. Nejaké haraburdy zo starého bytu...“ Vyratúvam a obzerám sa na ten bordel okolo nás. Podlahu pod tou haldou škatúľ ani nie je vidieť. A to si Michael vzal väčšinu svojich vecí z tohto bytu do druhého bytu. Ale pššššt! Je na nejakom tajnom mieste a o jeho existencii nevedia dokonca ani jeho rodičia, iba Michelle a pár bodyguardov.
„Do p-“ Zaseknem sa, keď na mňa znovu výhražne zabodne svoje očiská. Čo už. Keď sa človek zbavuje v liečebni svojej závislosti, jeho slovník sa nevyhnutne dostane na úroveň tretej cenovej.
„Dokelu.“ opravím sa. „Kým toto všetko upracem... Ale aspoň budem mať čo robiť do zajtra.“ Rýchlo doplním a vystrúham silený úsmev (predstavte si trpaslíka Dudroša zo Snehulienky, keď sa po prvé usmial), aby si nemyslel, že som nevďačná hundravá krava, ktorá dostane všetko pod hubu a nevie si urobiť takú maličkosť, akou je záverečné upratovanie. To teda nie.
Nasratá som len a len na seba. Ešte stále. A mám byť na čo.
„Michelle za tebou príde večer, aby ste spolu mohli stráviť babský víkend. Určite si toho máte veľa povedať a popravde jej len prospeje, ak príde na iné myšlienky.“ Zahryzne si do kútika úst a oprie sa o zárubňu dverí. „V utorok odchádzam do Saint Louis a pokračujem v turné. Dohodli sme sa, že bude za mnou chodiť na niekoľko dní, alebo ja domov, ale nezostane so mnou nonstop. Nechcem ju už vystavovať väčšiemu riziku ako je treba, prežila si toho už dosť. Už žiadna ďalšia streľba, kóma, vymyslená bomba alebo bitka s modelkami. O mesiac ju čaká súd a prijímacie testy na školu, chcem, aby bola v psychickej pohode.“
„Dobrý krok. Dlho si ju musel prehovárať?“ Napoly sa uškrniem, lebo 100% grimasa by v tomto kontexte vyznela necitlivo.
„Celý včerajší večer.“ Zdvihne jeden kútik. Vidno na ňom, že jeho chlapské ego sa vyžíva v tom, že jeho polovička by sa k nemu najradšej nechala pripútať. „Tak to dopadne, keď sa ona odo mňa nechce pohnúť, lebo sa o mňa bojí a ja mám zase z toho strach kvôli jej bezpečnosti. Sme rovnakí.“ Prisahala by som, že sa mu v očiach mihla iskrička. Seriózne.
Tí dvaja sú spolu proste šialene podarení. A trápni.
„Volali sme spolu. Povedala mi, že sa ti priznala s... veď vieš. Ja som zvolila taktiku, že to už nikdy pred ňou nebudem vyťahovať a takmer som už aj zabudla, že sa to stalo.“
„Včera sme to preberali z každej strany, až kým sme nezaspali. Vysvetlila mi to a ja som jej odpustil čo sa dalo.“
Čo sa dalo. No doriti. Toto bude mať ešte dohru.
Pokrúti bezradne hlavou akoby mu v nej bzučala dotieravá osa. „Skrátka na to nedokážem len tak zabudnúť. Keď ju vidím, spomeniem si na to a začnem si všetko predstavovať. Nikdy som si nemyslel, že by som mohol zostať so ženou, ktorá si dobrovoľne nechala vziať dieťa. Po tom, čo mi Michelle prezradila som bol nahnevaný, sklamaný, smutný, všetko... ale aby som ju opustil? To mi ani nenapadlo.“
„Vieš ako sa tomu hovorí? Lááááááska nebeská!“ Drgnem ho laškovne lakťom a on sa od rozpakov chytí za zátylok ukazujúc pokrivený úsmev.
„Uhm. Dobre. Ja už pôjdem.“ Vykrúca sa môjmu doberaniu. „Nechám ťa, aby si sa tu zabývala. Cíť sa ako doma.“ Podá mi dva páry kľúčov. Jeden od bytu, druhý od Mercedesu.
„Viem, že ti to už lezie na nervy, ale ĎAKUJEM.“ Vtisnem mu mamičkovskú pusu na líce a pozerám sa ako jeho tvár nadobudne zľahka ružový nádych. Sakra, to je hanblivec!
Kým sa stačí vypariť, vezmem ho za lakeť a vážne mu pozriem do hlbokých očí. „A Michael. Bolo to dávno, už to nezmeníš, skús na to zabudnúť.“
Keď za ním zabuchnem dvere a pustím sa do zaisťovania 4 bezpečnostných zámkov (Michael je prehnane paranoidný), ešte stále rozmýšľam nad nimi dvomi a ich patetickým osudom. Vydrží im to spolu navždy ako vo všetkých presladených filmoch alebo nie?
MICHELLE
Geffenova univerzita vyzerá zvonku síce pôsobivo a chváli sa kvalitou vzdelania, ale jej interiér pripomína zašlú priemyselnú továreň. Keď som prechádzala chodbou, videla som v kútoch pasce na myši. Na toaletách nebol žiadny záchodový papier a netiekla voda v umývadlách.
No nevadí, verejnú školu som si vybrala sama. Na základe neschopnosti upratovačiek a neposlušného vodovodného potrubia nemôžem súdiť celú školu.
Pozriem na požužlaný papier a zaklopem na dvere s číslom, ktoré sa v ňom píše. Po unudenom „Vstúpte“ vojdem do malej kancelárie rektora školy, kde vo vzduchu visí ťažký pach nevetranej miestnosti.
„Dobrý, Nelsonová. Prišiel mi váš list, aby som sa osobne dostavila.“ Oznámim vysokému vychudnutému chlapíkovi s hrubými okuliarmi, ktorý po zaznení môjho mena hneď ožije. Veľmi dobre vie, kto som.
Už som tak vytrénovaná v rozpoznaní všetkých typov reakcií ľudí na svoju osobu, že by som pokojne na túto tému mohla napísať psychologickú knihu. Viem vycítiť, keď ma človek spozná skôr ako to vie on sám. Takisto viem odhadnúť, keď ma niekto spozná, ale snaží sa to zo všetkých síl nedať najavo. Neujde mi nič.
A tento tu je priehľadnejší ako xeroxový papier.
„Och, veľmi ma teší!“ Potrasie mi príliš nadšene rukou a gestom naznačí, aby som si sadla.
„Pozval som si vás, pretože sme zaregistrovali vašu prihlášku na štúdium na našej univerzite. Je tak?“
„Áno.“ Neisto odpoviem. Neviem čo mám čakať. Veď prijímacie skúšky sú až za mesiac.
„Nedáte si kávu? Čaj? Minerálku?“ Úslužne sa ma spýta s úsmevom od ucha k uchu.
„Nie, ďakujem. Ak môžem teda vedieť – prečo ste si ma dali predvolať? Stalo sa niečo? Je niečo zle s mojou prihláškou?“
„Ale pravdaže nie, moja zlatá. Práve naopak. Sme veľmi nadšení, že ste sa rozhodli zabojovať o miesto na našej škole.“ Skloní hlavu do takého uhla, že mu hrubé okuliare klesnú na konček nosa. „Ide len o klasický osobný pohovor s uchádzačmi. Tak mi teda povedzte, prečo ste sa rozhodli pre našu školu?“
„Lebo si myslím, že tu pracujú najlepšie mozgy v oblasti medicíny. Sú tu súkromné školy, ktoré majú perfektné vybavenie a povesť, ale nenaučia ma toľko čo vaša. Nemajú ľudí ako máte vy. Diplomy rozdávajú za školné. Preto som tu. Chcem zo štúdia aj niečo reálne mať.“
„Zaujímavá odpoveď. Vidím, že sa vyznáte v obore. Máte nejakú medicínsku prax?“
„Áno, ehm, pred časom som pracovala ako sestrička na dermatológii.“
Rektor si prepletie prsty a oprie sa o stôl. „A toto mi povedzte, prečo vás zaujíma práve dermatológia? Inštinkt mi vraví, že máte na viac. Mohli by ste vyskúšať neurochirurgiu alebo mikrobiológiu. Ešte stále je čas na zmenu odboru.“
„Mám záujem iba o dermatológiu. Možno ešte pred pár rokmi by ste ma nahovoril na niečo iné, ale teraz som pevne rozhodnutá. Aj z osobných dôvodov.“
„Tak to je iná reč. Viete, mnohí uchádzači nemajú vo veciach jasno a do poslednej chvíle váhajú, na aký odbor sa sústrediť. Vidím, že váš prípad to nie je.“
„Rozhodne nie.“
„Dobre, to by sme mali. Teraz mi dovoľte, aby som Vás previedol našou krásnou univerzitou.“ Vstane a ja si po prvé všimnem, že ľavú ruku má umelú. Nechápem, ako mi to mohlo predtým uniknúť.
„To bude skvelé, ďakujem.“ Úprimne sa usmejem a naivne dúfam, že takéto osobné prehliadky škola poskytuje každému uchádzačovi o štúdium a nielen mojej maličkosti.
Prehliadka nám napokon trvá tri nekonečné hodiny. Rektor mi podrobne ukazuje každú miestnosť a do detailov ma zasväcuje do histórie a súčasnej situácie školy. Pravdaže všetko pekne prikrášľuje, informácie o tejto škole mám veľmi dobre naštudované už dávno. Snaží sa na mňa urobiť dojem so zrekonštruovanými posluchárňami a novými premietačkami, v dezolátnej šatni sa naopak postaví pred dieru v stene v mizernom pokuse ju zakryť a keď sa v jednej staršej triede spýtam z akého materiálu je obložený strop, odpovie mi začudovane, že zo sadrokartónu. Pritom viem, že je to škodlivý azbest. Alebo keď v jednej chodbe vyzvedám, čo je to za pach, dozviem sa, že to je vosk na podlahe. Pritom mi je jasné, že sa jedná o pleseň. Nechám však všetky jeho zavádzajúce pokusy plávať, aj tak mi ide o vedomosti a nie o architektonické zázraky tejto barabizne. V duchu sa zasmejem, keď si predstavím ako by sa zatváril Michael pri tejto prehliadke.
Keď vyjdem na čerstvý vzduch (a to doslova), v rýchlosti si cez hlavu prehodím dlhý melírovaný šál, pretože vhupnem rovno medzi fotografov a kameramanov na chodníku.
Už som sa zmierila s tým, že pred týmito hyenami neskryjem nič a nikdy nebudem žiť ako predtým. Ak chcem zostať s Michaelom, nemám na výber. Ale to neznamená, že ma celá táto situácia so špehovaním, prenasledovaním a dobiedzaním neotravuje.
„Prosím, iba na minútku, Michelle!!!“ Zreve mi do ucha najbližšia novinárka, aby prekričala všetkých ostatných, ktorí sa zase pokúšajú prekričať ju. Je to jeden obrovský BORDEL! Nepočujem ani vlastné myšlienky. Dvaja mi zatarasia cestu k autu, a ďalší dvaja ma začnú ťahať za rukávy šedého kabátika, ktorý som dostala od Michaela.
Dočerta! A to som si vydupala, že dnes budem bez ochranky! Ja kača som si myslela, že DNES už tým novinárom musím prejsť cez rozum. Veľké kulové!
Krčím sa a kryjem si tvár ako som sa to naučila z turné, ale v jednom nestráženom momente ma niekto z nich šklbne za golier takou silou, že sa zapotácam a všetkými štyrmi sa rozpleštím na mokrom betóne parkoviska. Miesto toho, aby si dali odpich alebo mi dali aspoň šancu vstať, pokračujú vo svojom besnení a chrlia na mňa jednu otázku za druhou. Každý sa ma snaží pritiahnuť na svoju stranu akoby som bola kus mäsa.
Pri podobných potýčkach s bulvárom prichádzam o nervy, nie som taká trpezlivá a silná ako Michael. Neviem dokedy to takýmto štýlom vydržím. Najhoršie na tom je, že sa nemôžem nijak brániť. Ak by som vybuchla a pustila sa do nich s nadávkami alebo päsťami, otočili by to proti mne, vykreslili by ma v médiách ako labilnú hysterku – určite by do toho zakomponovali aj Michaela - a zničili by tak jeho reputáciu. A nechcem mu zavariť viac ako doteraz.
„DAJTE MI POKOJ!“ Šupnem si na hlavu kapucňu a podleziem pod nohy dvojmetrovému kameramanovi, čo odo mňa nečakajú, až sa doslova prebojujem cez posledných pár pijavíc a utekám k svojmu snehobielemu kabrioletu. Nasadím také tempo, že by pri mne od závisti ozelenel aj pretekár formuly 1.
Že som svojim spôsobom na PN-ke? To nič neznamená. Nikoho z nich to nezaujíma. Šprintujem, podliezam, kopem a udieram okolo seba ako v každý bežný deň.
Podarí sa mi nasadnúť do auta a s roztrasenými rukami strčiť kľúč do zapaľovania. Sekundu si predstavujem, že to skončí rovnako ako v každom primitívnom horore a nenaštartujem, našťastie sa auto bez problémov pohne a tlupu novinárov nechám za sebou.
Michael je momentálne na tlačovej konferencii k reklamám pre PEPSI a potom má vraj nejaké „vybavovačky“ – čo môže znamenať čokoľvek. Chvíľu nie som s ním a už rozmýšľam čo robí a kde sa nachádza, nie som normálna. Nikdy som si nevedela predstaviť takú závislosť na druhom človeku, akú teraz pociťujem s ním. Ale, páni moji, je to tu.
Včerajšie udalosti medzi nami vytvorili menšie dusno. Hoci sme si všetko vysvetlili a Michael mi odpustil moje chyby z minulosti a pomerili sme sa, stále to nie je ako predtým. Neviem ako sme na tom dnes. Keď som sa zobudila, už v posteli nebol a ani pri odchode z domu som sa s ním nestretla. Možno si odo mňa drží odstup, aby vstrebal to, čo som mu povedala. Vôbec by som mu to nezazlievala. Mám v živej pamäti ako som sa odula, keď som zistila, čo preňho znamená Diana Ross a to sme spolu chodili ešte len krátko. Ja som mu pravdu o svojej minulosti povedala až po niekoľkých rokoch.
A ešte akú pravdu.
Zákon schválnosti mi priviedol do života muža, ktorý zo všetkého najviac miluje detstvo a deti, aby som pochopila, čoho bezbranného a nevinného som sa v minulosti tak ľahko vzdala.
Zaparkujem na jedinom voľnom fleku pri chodníku v časti Hollywood a kým vyleziem z auta, nasadím si krátku čiernu parochňu a ubezpečím sa, že mám zozadu skryté svoje dlhé pramene. Až potom vhodím mince do automatu a parkovací lístok strčím za stierač auta.
Je ešte len desať hodín doobeda, preto na Sunset Boulvard nestretám veľa chodcov. Väčšina sú turisti a u tých nemám strach, že by ma spoznali. Kalifornčania nie sú zvyknutí chodiť peši, všade sa dopravujú autami. Cesty sú už teraz prepchaté a chodníky takmer prázdne. Nikdy predtým som tomu nevenovala pozornosť, ale teraz mi tento ich lenivý zvyk hrá do karát.
Na rohu sa pristavím v bankomate, vložím kartu a zadám kód. Potrebujem si vybrať niečo zo svojich úspor. Zobrazí sa mi celkový zostatok na účte a otázka, koľko si chcem vybrať. Zízam na tú sumu ako primrznutá. Ešte minulý týždeň tam bolo 6589 dolárov. Teraz tam vidím 56 589. Tá mašina má zase pokazený displej.
Vytiahnem kartu a celý proces zopakujem odznova. Suma sa však nemení. Skade sa vzalo tých 50 tisíc??
No pravdaže.
Michael.
Vyberiem si 200 dolárov a zamierim do obchodného centra.
S ním si to vybavím neskôr.
Schválne som si nedala tmavé okuliare, ani som si neomotala šál okolo hlavy. Bolo by to príliš nápadné. V Hollywoode stačí, aby sa bezdomovec zamotal do šálu alebo nejakej handry a okamžite sa okolo neho vzbudí rozruch. Celebrity tu totiž nosia podobné kreácie a nikto sa tomu nečuduje. Často krát to robia naschvál, aby upútali pozornosť.
Potrebujem nový mejkap a tak zbehnem do drogérie. Poprechádzam sa aj po obchodoch s handrami, kúpim si dve tričká a jedny rifle a všetko si napchám do prázdnej kabelky. Jar je tu a ja potrebujem niečo nové do šatníka. Nikto si ma nevšíma a nikomu sa nezdám ani podozrivá. Vďakabohu za tú škaredú parochňu.
Nakupovanie ukončím vo svojom najobľúbenejšom obchode – kníhkupectve Barnes & Noble. Vášeň pre knihy máme s Michaelom rovnakú. Hneď pri vchode v strede uličiek na mňa pozerá niekoľko Michaelových tvárí z obálok najnovších neautorizovaných kníh o jeho živote. Prejdem po jeho vysmiatej tvári na jednej z nich. On ich má už určite do poslednej prečítané, na svoju osobu je veľmi háklivý a vôbec sa mu nedivím. Nechcela by som, aby o mne niekto cudzí písal knihy a predával ich celému svetu.
Vezmem si po jednej z každej a doma si ich prečítam. Vidím aj veľký promo plagát na jeho očakávanú knihu MOONWALK, ktorá vyjde v apríli. Jediná, ktorú dal dokopy on sám. Som jediný človek mimo vydavateľstva, ktorý ju videl ešte pred vydaním.
Prechádzam sa medzi plnými regálmi, sem-tam vytiahnem knihu, ktorá ma zaujme a niektoré si vložím do košíka. Najviac ma berú romány, knihy o záhadách a rozprávky.
Práve listujem knihou rozprávok od Hansa Christiana Andersena s nádhernou starobylou obálkou, ktorá by sa určite páčila Michaelovi, keď zachytím prebiehajúci rozhovor dvoch dievčat na druhej strane uličky pod plagátom s MOONWALKOM.
- „Neviem sa dočkať tej knihy! Dúfam, že mi ju mama kúpi!“
- „Myslíš, že to naozaj on napísal?“
- „Asi hej, však to tu píšu.“
- „On je dokonalý, Sally. Vie spievať, hrať, skladať pesničky a ešte aj písať!“
- „Strašne by som chcela mať o desať rokov viac, aby som sa mu páčila!“
- „Aj ja. Chcela by som ho mať za manžela. Len si to predstav! To by bol môj splnený sen!“
- „Ty krava, ale on má manželku, tak nesnívaj.“
- „Nemá! Michelle je iba jeho priateľka. To by si mala vedieť. Ale ako jej závidím! Nikdy predtým nemal žiadnu babu a s touto sa normálne ukazuje na verejnosti, aj keď ona nie je žiadna hviezda, ale obyčajná baba ako my dve. A keď bola v nemocnici, dva roky na ňu čakal. To je takééééééééé romantické. Musí ju strašne ľúbiť!“
- „Tak prečo sa potom stretáva s tou Brooke Shieldsovou? Veď je vyššia od neho.“
- „Sú kamaráti. On by nikdy nepodviedol Michelle...“
Dievčatká sa vzdialia a viac nepočujem. Odtrhnem oči od stránky, na ktorú som sa zapozerala. To bolo milé. Konečne niečo pozitívne. S úsmevom strčím rozprávkovú knižku do košíka a vyberiem sa zaplatiť.
„Bude to 129 dolárov.“ Skasíruje ma slečna pri pulte s hranatými okuliarmi. Podám jej bankovky a vezmem si dve papierové vrecká plné kníh do náručia.
„Pomôžem?“
Takmer tie knihy pustím na zem. Už podľa topánok viem, kto to je. Môj zrak putuje hore jeho nohami, cez svalnatú hruď skrytú v obleku až k jeho mužnej tvári. Mario Neviemaký Dorsey.
„Ty ma sleduješ?!“ Vyhŕknem, pretože iná možnosť tu nie je. Ak by ma nesledoval a nevidel, ako si dávam parochňu na hlavu v aute, dokonca ani on by ma nespoznal, tým som si istá.
„Chceš pracovnú verziu alebo úprimnú odpoveď?“ Zahľadí sa mi do očí s takou horlivosťou akoby ma chcel na mieste zjesť.
Párkrát naprázdno otvorím ústa a neviem čo povedať na jeho drzú „otázko-odpoveď“.
„Eh, kto ti dal právo ma sledovať? Okamžite s tým prestaneš!“
„Nemôžeš mi to zakázať, som zodpovedný za tvoju ochranu.“ Zvrchu na mňa hľadí s privretými viečkami a sebavedomým postojom. Je o hlavu a pol vyšší ako ja.
„Ale iba počas turné!“ Durdím sa ďalej, určite som celá červená od zlosti, ale on je pokojný ako baránok. To ma ešte viac vytáča. „Nie som nejaká hračka, s ktorou sa môžeš zahrávať ako sa ti zachce! Nepotrebujem teba ani nikoho iného na svoju ochranu!“
Potichu si odfrkne, čím mi dáva najavo, že ma neberie vážne.
„Tak ešte raz a pomaly. Nepotrebujem ťa a nechcem, aby si za mnou lozil. Rozumieš?“
Ticho. Dlhé ticho. Už nečakám, že odpovie a chcem ho zase atakovať, keď definitívne prehovorí.
„Ty nerozumieš tomu, že mám o teba strach?“
Zostanem zarazená naňho civieť. Takúto odpoveď som nečakala. Spustím defenzívne ramená a pritom zabudnem, že v rukách držím vrecia s knihami. Vrchné knihy vypadnú von a s rachotom zletia na vyleštenú dlážku medzi nás. Dofrasa, musím pri ňom vždy vyzerať ako nemehlo?
Zohneme sa obaja v rovnaký moment, ale akoby zázrakom sa nezrazíme hlavami. V tichosti knihy začnem pchať späť do vrecka a neodvážim sa pozrieť pred seba. Zo všetkých vypadnutých kníh svietia Michaelove fotky.
Bravó, tak už nielen nemehlo, ale aj posadnutá fanatička.
Poslednej knihy sa chytíme obidvaja naraz, ale ja mu ju jemne vytrhnem z ruky a vstanem. Nasleduje ma.
„Ehm.“
Obaja mlčíme, ja som trochu rozhodená a on stále čaká na moju reakciu. Pozerám všade navôkol, len nie na neho.
Potom sa však nadýchnem a šplechnem mu rovno do očí: „Všetci majú o mňa strach. A mňa to už začína dusiť.“
„Len mi na tebe záleží, je to hriech?“ Začne sa ku mne pomaly približovať, nie sú v tom však žiadne postranné úmysly. „Pamätáš, keď sme sedeli v bare a pili Tequilu? Bolo nám tak dobre. Sľúbila si mi priateľstvo.“
„To bolo predtým, ako si ma pobozkal! Priatelia si nezvyknú strkať jazyk do pusy!“ Pritiahnem si nákup bližšie, aby mi nevypadol.
Natiahne sa a suverénne mi vezme obe papierové vrecúška z náručia. Na okamih protestujem a nechcem ich pustiť, ale nakoniec to vzdám, lebo sa s ním nechcem doťahovať uprostred nákupného centra. „Keby to nebolo opätované, nepokračoval by som.“
„V tom prípade si s tým vôbec nemal začať, lebo to rozhodne opätované nebolo!“ Načertím sa, až sa mi trochu posunie parochňa.
Klamem. Úplne okato klamem, viem to. Ale na moju obranu – opätovala som mu to iba sekundu a aj to preto, lebo ma strašne zaskočil.
Kašlem na to, aj tak tú hnusnú vec teraz nepotrebujem. Strhnem si ju z hlavy a nechám svoje dlhé lokne svetlohnedých vlasov dopadnúť na chrbát.
„Oveľa lepšie.“ Podotkne pri pohľade na mňa.
Škaredo naňho zagánim, vyhnem sa mu a tvrdohlavo pochodujem k východu.
„Nechýba ti niečo?“
Knihy. Zvrtnem sa.
„Odnesiem ti ich k autu.“ Nenechá sa odbiť.
Panebože, za čo ma takto trestáš?
Síce, o nejakých veciach by som vedela. Beriem späť.
„No dobre teda, čo mám s tebou robiť.“ Mávnem rukou a idem v tesnom závese za ním. Vnímam, ako niektorým ľuďom naokolo postupne dochádza kto som, ale neodvážia sa priblížiť kvôli Mariovi. Aspoň na niečo je dobrý.
„Tak ako si ho mám zaslúžiť?“
Zmätene pozriem na jeho chrbát. O čom to točí?
„Čo ako si máš zaslúžiť?“
„Tvoje priateľstvo. Naposledy si vravela, že sa nájde niečo, čím si ho zaslúžim.“
Naraz si spomeniem. Má pravdu, naozaj som mu to povedala.
„Zase zabúdaš na jednu podstatnú vec. Všetko to bolo pred tou after-party. My nemôžeme byť priatelia.“
Vyjdeme na ulicu a od môjho bieleho tátoša nás delí už len pár metrov.
„Prečo nie?“ Spýta sa akoby sa nechumelilo.
„To myslíš vážne? Ako by sme mohli byť priatelia, keď neudržíš svoj gaťový prívesok tam, kde má byť?“ Vyšklbnem mu z rúk nepripravenému svoj nákup a položím ho spolu s parochňou na zadné sedadlá.
Očakávam, že ho tým naštvem, ale nie. On sa začne smiať. Strašne hlasno smiať.
„Ty si teda prípad!“ Založí si ruku vbok. „Stále si o mne myslíš len to najhoršie. Že ti chcem ublížiť, že ťa chcem zviesť a neviem čo ešte. Nemôžem to celé myslieť jednoducho vážne?“
„Mysli si to vážne koľko chceš, ale nemení to nič na tom, čo som povedala. Nechaj ma už, prosím. Nájdi si niekoho iného na stalking. Vďaka za pomoc, ale myslím, že si už nemáme čo povedať.“ Sadnem si za volant, pichnem si do úst guľaté lízatko a uštipačne mu zasalutujem na rozlúčku. „Adios!“
„Ale máme.“ Nasadí si slnečné okuliare a viac už nepočujem, lebo pneumatiky mi zakvília do uší a zmizne mi z dohľadu.
Neprejdem ani päť metrov a jasne zacítim, že sa niečo deje. Auto nereaguje tak, ako by malo. Nadskakuje, vybieha z určenej dráhy a neposlúcha. Zastanem na okraji cesty a bacnem si hlavu do volantu, až zatrúbi. Švihnem očkom do spätného zrkadla. Stojí tam s prekríženými rukami a posmešne zdvihnutým obočím. To je hanba! Čo sa, dopekla, stalo?!
Vyjdem druhou stranou na chodník a obzriem si auto zvonku.
Mám prázdnu pneumatiku. Niekto mi prepichol poondiatu pneumatiku!
„To si bol ty?!“ Zakričím naňho s prstom na mojej gume.
„Blázniš? Prečo by som to robil?“ Pokrčí ramenami prichádzajúc k môjmu autu.
„Ja neviem! Lebo z nás dvoch si tu cvok ty?“ Vytiahnem si lízatko z úst a nahnevane ho hodím do kríkov.
„Chcel som ti to povedať, ale nepustila si ma k slovu a keď si začala tak machrovať, povedal som si, že si zaslúžiš menší trest. Všimol som si to hneď ako sme sa dostali k autu. Asi máš ďalšieho neprajníka.“
„Tak to ti ďakujem pekne.“ Kopnem do vyfučaného kolesa a sadnem si na kapotu. „Čo s tým teraz?“
„Máš v kufri rezervu?“
„Ja-ja neviem, mala by tam byť.“
Zloží si sako, hodí ho na auto a vyhrnie si rukávy bielej košele. „Tak sa na to pozrieme.“
Náhľad fotografií zo zložky Fotografie k 48. časti
Komentáre
Prehľad komentárov
Czy można zrezygnowac z syndyka masy upadłości?
Hi! I know this is kinda off topic nevertheless I'd figured I'd ask.
Would you be interested in trading links
or maybe guest writing a blog article or vice-versa?
My website addresses a lot of the same topics as yours and I
believe we could greatly benefit from each other. If you are interested feel free
to shoot me an e-mail. I look forward to hearing from you!
Great blog by the way! Kto jest uczestnikiem postępowania upadłościowego?
Ahoj
(Michelle, 4. 2. 2016 16:14)Ahoj. Takže. Vobec si nemyslim ze jej Mario da pokoj. Podla mna ju bude stale prenasledova a robit jej napriek a Michael sa to dozvie a necha ho vihodit ale aj tak Mario neda pokoj a bude robit dalen naschval. Keby ma este nieco napadlo tak sa ozvem. Pa
Just wanted to say Hello!
(Rick, 4. 9. 2023 21:08)