50. časť
10. 6. 2016
MICHAEL
„Houston, ľúbim ťa!“
Zarevem do mikrofónu z plných pľúc, ale ozvučenie haly zaostáva za šialeným krikom obrovského davu ľudí predo mnou.
„Úúúúúúúúúúúúúúúú!“ Vydám ešte raz svoj typický pokrik, zaujmem záverečnú pózu a vzápätí sa javisko ponorí do úplnej tmy. Nadšený potlesk a jasot fanúšikov však neutícha, dokonca naberá na obrátkach.
Je to šialené. Šialené.
Doslova cítim ako sa energia tisícov ľudí prenáša na mňa a robí ma šťastným. Pre väčší efekt spolu s kapelou naďalej držíme svoju pózu v tme. Vidím niektoré dievčatá v predných radoch omdlievať. Nefalšovane omdlievať. Keby som na to nebol už zvyknutý, asi by som sa im hrnul na pomoc sám. Ale ochranka to má pod palcom a takmer okamžite sa dolu pod pódiom objavia zriadenci v tričkách s logom turné, ktorí ich v náručí odnášajú preč.
Postupne sa začínajú vytrácať jednotliví členovia kapely a za búrlivého pískania fanúšikov vyžadujúcich si naše tretie repete nakoniec pódium opustím i ja. Hneď v zákulisí ma obkľúčia asistenti, niekto cezo mňa prehodí hodvábny župan s logom turné a podá mi uterák, ktorým si utriem mokré čelo, a niekto ďalší mi vtisne do ruky plastovú fľašu so slamkou. Uterák si prehodím cez ramená a poriadne si slamkou potiahnem z minerálnej vody.
„Wade?“ Hodím do pľacu otázku všetkým hlavám, ktoré ma obletujú cestou do únikového vozidla. Potrebujem vypadnúť skôr, ako sa ľudia dostanú von z predstavenia.
„Čaká v aute.“ Niekto mi odpovie a ja prikývnem.
Wade Robson je chlapec, ktorého som si nedávno vzal pod svoje krídla. Jeho snom je stať sa tanečníkom a ja som mu sľúbil, že mu pomôžem. Dnes večer predviedol na pódiu všetko, čo som ho naučil. Chlapec má tanec nepochybne v krvi.
Vyjdeme zadným východom z budovy a po nasadnutí do čiernej dodávky za sebou zaplesnem dvere, za ktorými zanechám všetok ruch, pomocníkov a kamery, ktoré ma kvôli dokumentácii turné prenasledujú na každom kroku. Prepotené vlasy si uvoľním z copu a obrátim sa na peknú tvár Wadea sediaceho na vedľajšom sedadle.
„Zvládli sme to, brácho.“
Buchneme sa zovretými päsťami a z eufórie sa rozosmejeme.
Po príchode do hotela sprevádzaný početnou ochrankou zamierim rovnou čiarou k svojmu apartmánu, pred ktorým ma už čaká Bill Bray.
Bill Bray = Michelle. Moja nálada sa okamžite prepadne z výšok eufórie a šťastia na úroveň podrážok mojich mokasín. Pozdravíme sa pokývaním hlavy a keď prejdem dverami, nasleduje ma dnu.
„Tak?“ Bez dychu vyhŕknem cestou cez apartmán bez toho, aby som sa zastavil, a začnem si odmotávať bielu pásku z končekov prstov.
„Nepoteším ťa.“
„Hovor, prosím ťa.“ Šplechnem po ňom napätým pohľadom.
„Je u rodičov.“ Zloží si klobúk a odhalí takmer plešatú hlavu. „Kufre si bola vziať včera poobede a zároveň nechala kabriolet na pozemku v Encine. Všetky listy sa vrátili späť a neprevzala žiadnu donášku. Dokonca ani ten kamión plný červených ruží, ktorý si prikázal zložiť pred jej dverami.“
Zvädnuto klesnem do kresla a zavriem unavené oči. „Povedz mi, čo mám robiť, keď ma nechce vidieť a nezdvíha mi telefón? Ako inak sa k nej dostať a urovnať to medzi nami?“
„Ak toto doposiaľ nezabralo, môžem ti poradiť iba jedno. Netlač na pílu.“
„Ako sa to dá? Sú to už dva týždne, čo som ju nevidel. Zbláznim sa z toho.“ Pošúcham si mokrú tvár. „Neviem, čo robí, s kým sa stretáva, či mám u nej ešte šancu, neviem nič.“
„Musíš sa ovládnuť. Dočerta, veď s tým si nikdy nemal problém, pokiaľ šlo o ženské! Vždy ťa museli naháňať a pozývať von ony!“
„Presne ako vravíš, nemal. Kedysi.“
„Chápem, že si do tej bláznivej ženskej zamilovaný až po uši, ale vidíš sám, že teraz to nemá zmysel. Mrzí ma to, Mike.“ Chlapsky ma potľapká po pleci a zberá sa na odchod. „Skús sa vyspať, si poriadne zmordovaný.“
Ako keby som mohol.
Keď odíde, osprchujem sa a zamknem sa v izbe. Zatnem zuby, keď mi do temena hlavy vrazí ostrá bolesť. S plesknutím dopadnem chrbtom na saténovú obliečku postele a čumím do stropu.
Myslí na mňa aspoň spolovice tak ako ja na ňu? Vôbec jej nechýbam, keď na mňa kašle? Zahryznem si zvnútra do líca a zamyslene si ho drtím zubami. Neverím tomu. Nemohla sa odo mňa iba tak odstrihnúť. Jednoducho nie. A kvôli čomu?
Prstami sa mimovoľne dotknem končeka svojho zahojeného nosa. Je užší, menší a konček zaoblenejší. Čo som si však všimol hneď po tom, čo mi dali dole bandáž, je fakt, že mám krivú nosnú prepážku. Nie je to veľmi viditeľné, pokiaľ sa mi človek nepozerá na nos doslova odspodu alebo na to sám neupozorním, ale môjmu oku to neušlo. Bol som strašne nahnevaný. Stále som.
Kvôli tomuto nepodarku som zostal znova sám. Bez nej.
Ale neľutujem. Tá operácia skrátka musela byť spravená. Už niekoľko mesiacov mi to vírilo hlavou a čakal som na vhodnú príležitosť. Ako sa však ukázalo, pri Michelle taká príležitosť nebola žiadna. Bola kategoricky proti a ja som vnútri trpel. Rozpoltený medzi tým, čo potrebujem spraviť pre svoju spokojnosť a čo by jej ublížilo. Nakoniec sa ručičky váh posunuli na stranu toho, čo som chcel ja. Musel som. Už som nezvládal každodenné pohľady do zrkadla a vyratúvanie chýb a nedostatkov, ktoré som si na svojom nose prial zmeniť, vylepšiť. Prečo nie? Robil som tým niečo zlé? Robil som niečo nelegálne? Ubližoval som tým niekedy niekomu?
Nikomu.
Kým som nespoznal ju.
Počas nášho dlhoročného vzťahu som si trúfol máličko zmeniť svoj nos iba vtedy, keď bola v kóme. Bolo to odo mňa zákerné, ale keď neskôr videla môj vzhľad, bola pozitívne prekvapená. Páčilo sa jej čo som so sebou urobil. Áno, týkalo sa to aj môjho nosa. Všimla si zmenu aj na tomto fronte a najprv bola v pomykove, ale nakoniec všetko dopadlo dobre a ja som jej prakticky dokázal, že som mal pravdu.
Myslel som si, že teraz to dopadne rovnako. Že mi najprv naoko vynadá, možno pridá pár štuchancov a plesknutí, ale budeme v pohode. Veci však nabrali iný spád, aký som si predstavoval.
Všetko sa pokazilo na tom, že som pre seba potreboval niečo urobiť a ona to nechápala. Ja som zase nerozumel, prečo ma nevie pochopiť.
Od bolesti pokrčím tvár a obrátim sa na bok, aby som dočiahol do nočného stolíka. Vysypem si do dlane dve tabletky a zapijem ich pohárom vody.
Som zničený.
Od únavy, od bolesti, od ustavičného premýšľania.
Zajtra musím byť pripravený na ďalšie vystúpenie, nemôžem si dovoliť prebdieť celú noc kvôli bolesti.
Zavriem oči a čakám na vytúženú úľavu.
Dopekla s turné.
BEX
Počuli ste už niekedy človeka potichu kričať? Ak stíšeným, ale hysterickým hlasom útočí na druhého? Tak presne to práve praktizujem do telefónu vo svojej kancelárii v právnickej firme Johna Brancu, Michaelovho hlavného poradcu a právnika.
„Neser ma, dobre? Láskavo zdvihni tú svoju nevyspytateľnú riť, pobaľ sa a dopracuj sa späť do LA!“ Hučím do slúchadla, pričom každú chvíľu musím nahodiť poker face, pretože vďaka mojej presklenej kancelárii má každý okoloidúci kolega na mňa perfektný výhľad.
Je iba 9. apríl a vonku je hotové peklo. Asi 30 stupňov v tieni a ja mám na sebe čierny kostým, pod ktorým sa potím ako prasa. A táto tvrdohlavá osoba na druhej strane linky mi to rozhodne neuľahčuje.
„Ty si ma namočila do jeho biznisu, tak ma tu nenecháš samu! A je mi jedno, že ste sa pohádali...“ Začnem sa zúrivo ovievať zápisníkom. „DOBRE! Tak rozišli! Spokojná? Opakujem, zajtra ťa čakám vo svojom byte a je mi jedno že patrí jemu. Teraz ten byt patrí mne, ja som ho o to nežiadala a určite by nebol proti, tak prestaň. Nemôžeš sa večne schovávať u vašich!“
„No dobre. Ako chceš! Ale nedozvie sa to, rozumieš? Prepadnem sa pod zem, ak zistí, že som nasáčkovaná v jeho byte, pričom sme sa rozišli!“ Ozve sa z druhej strany. Konečne rozumná reč.
„Mlčím ako hrob.“ Prekrížim si rýchlo prsty. „Tak zajtra sa vidíme. Teším sa, ciao!“
Položím slúchadlo a otočím sa na kresle smerom k osobe za mojich chrbtom.
„Je to v suchu. Zajtra sa vráti do mesta.“
Vstanem a placnem si s Janet.
Možno som trošku klamala svojej najlepšej kamarátke, ale ide mi o jej dobro. Tí dvaja patria k sebe ako záchod a toaletný papier, auto a benzín či tyčinka Twix a karamel. Niekto ich musí dať dokopy, ak to nevedia urobiť sami. Nemôžem sa už pozerať ako to medzi nimi vyzerá a strácam nervy na depresívne telefonáty od Michelle a výzvedné telefonáty od Michaela. Niekto ich musí dokopať k rozumu.
„Ani si nemrkla, musíš byť právnička ako hrom!“ Janet sa zasmeje nad mojimi klamárskymi schopnosťami. „Fajn, Michael sa zajtra vracia z turné kvôli prestávke. Hneď zavolám Billovi, aby mu povedal najnovšie správy a keď príde nenápadne ho postrčím k nejakej akcii.“
„Veď vieš, že zajtra má Michelle narodeniny. Nezabudni, že večer je u mňa na byte oslava!“
„Neviem ako ostatní, ale ja si to nenechám ujsť. Naša rodina neoslavuje narodeniny. Ani Michael, vieš.“
„Viem. Dofrasa.“ Strčím si nalakovaný necht medzi zuby.
„Ale to nevadí. Ja Michaelovi nabulíkam do hlavy, že sa okolo Michelle motajú chlapi odkedy sa rozišli a rafinovane mu naznačím, aby pohol kostrou a urovnal to medzi nimi, inak zostane už nadosmrti sám, lebo takú dobrú babu už nikdy nikde nenájde. Špeciálne sa zmienim o tom policajnom dôstojníkovi... ako sa to volá? Mario? To ho určite donúti zakročiť.“ Zaškerí sa na mňa a žmurkne.
„Počuj, nechceš si so mnou otvoriť zoznamovaciu agentúru? Boli by sme v tom sakra dobré!“ Obidve sa uchechtneme pri tej predstave.
Ani neviem kedy som sa s Janet stihla tak rýchlo skamarátiť. Je to dobrá baba, hoci hrá za tím Michael a ja za tím Michelle. Dôležité však je, že ich chceme dať znova dokopy a nie rozdeliť a preto nie sme súperky.
„A teraz si poďme dať niečo chladené, lebo tu skapem. Pozývam ťa na svoju obedovú prestávku.“ Vezmem ju za rameno a ťahám k dverám, kým zo seba strhávam sako. Vysrať sa na firemný dress code, keď zo mňa leje ako z krhly!
Zapadneme do francúzskej reštaurácie na konci bloku a rozvalíme sa v koženom boxe len pre nás. Čašníčka si vyzdvihne našu objednávku a zakrátko nám donesie karafu ľadovej limonády. Alkohol nemôžem a v týchto trópoch by som si ho nedala, ani keby k nemu ponúkali ako bonus krásneho alfa samca s tehličkami na bruchu a hlbokými očami.
Je veľmi vidieť, že žijem v celibáte?
„Tak na tých našich dvoch baranov.“ Priťukne si Janet pohárom o môj.
„A na ich strážnych anjelov – na nás.“ Doplním ju.
„Skôr strážnych psov!“ Zdvihne obočie ako to robieva jej slávny brat, a ja sa začnem bez hanby rehotať na celú reštauráciu.
Onedlho nám na stole pristane objednávka. Janet sa pustí do svojho Rattatouille – zeleninového taniera a ja zaborím vidličku do Les crépes – palaciniek s pomarančovou omáčkou. Mala by som sa vážne začať krotiť so sladkým, veď mi z týchto nohavíc vylieza pupok ako pravidelnému návštevníkovi McDonaldu.
No len sa pozri na Janet! Poctivo sa drží svojho diétneho plánu, aby sa udržala vo forme. A ty, Bex?
Ty sa napchávaš sladkosťami ako na bežiacom páse, aby si si vykompenzovala alkoholové orgie. Socka.
„Ako sa ti páči v práci?“ Spýta sa ma Janet s plnými ústami.
Kým jej však stačím odpovedať, preruší nás prichádzajúci čašník.
„Madam?“ Obráti sa na mňa a položí predo mňa luxusný pohár so zlatou tekutinou. „Whiskey od tamtoho pána v sivom obleku.“ Diskrétne pohodí plecom smerom k chlapíkovi, ktorý sedí za stolom sám a takmer mu idú vypadnúť buľvy pri pohľade na mňa. Má prešedivené vlasy, ale z celej jeho osoby by nemohla viac sršať moc a prachy, ani keby si to napísal na čelo. Usmeje sa a zdvihne si pohár k perám.
Až potom ma osvieti. Poznáme sa.
Fľochnem po pohári predo mnou a zatnem čeľusť.
„Odneste to.“ Vzdychnem, vrátim mu pohár na tácku a prepichnem svojho starnúceho nápadníka škaredým pohľadom, ktorý mu okamžite zotrie ten úlisný úsmev z ksichtu. „Dajte si na moje zdravie vy alebo mu to vylejte na hlavu, je mi to jedno.“
Čašník v rozpakoch odíde a ja sa vrátim k svojmu jedlu. Stále však na sebe cítim Janetin zvedavý pohľad.
„Nič nehovor.“ Zavrčím bez toho, aby som zdvihla zrak. „Spala som s ním. Spokojná?“
„Myslela som si. Tomu chlapíkovi sa doslova pred očami prehrávajú posteľové scény s tebou.“ Pozrie naňho cez rameno, aby sa ubezpečila, že ju oči neklamú. „Ale to nemyslíš vážne. On? Veď by mohol byť tvoj otec.“
„Čo ti poviem. Moje najhoršie alkoholové obdobie. Človek vtedy nepovie nie, ak mu ostane holá riť a tamtá kreatúra mu zabezpečí neobmedzený prístup k alkoholu.“
„Bože, Bex... Som rada, že si sa z toho dostala. A neutiekla z liečebne.“ Namieri na mňa vidličku a pokrúti hlavou.
„Som silnejšia ako bola moja matka. Keď otec ako mladý hasič zomrel pri jednom zásahu, žila iba na vodke, kým sa nezabila. Nikdy som nechcela dopadnúť ako ona, a pozri čo sa stalo. Nikdy nehovor nikdy.“ Keď na mňa Janet obráti ľútostivý pohľad, pokrútim slabo hlavou, aby to nerobila. „Hovorme o niečom inom.“ Mávnem ľahostajne rukou.
„Ako chceš. Ale ak by si niekedy mala nutkanie dať si pohárik, obráť sa na mňa.“ Žmurkne na mňa a nastaví pohár, aby som si s ňou znova ťukla. „Pár faciek to spraví.“
„Díky, si milá.“ Zazubím sa a ťukneme si s pohármi čaju, ktorý sa z ľadového stal vlažným.
„Povieš mi už konečne ako sa ti páči u Michaelovho právnika?“ Usmeje sa na mňa a naberie si na vidličku posledné sústo svojho obeda.
Porozprávam jej teda všetko čo mi napadne, od super kolegov a jedného fešáka, ktorý je však ženatý, cez slobodu, ktorú pri práci mám a že nikomu nevadí, ak prídem o polhodinu neskôr, ak si svoju prácu stíham spraviť, až po najkrajšie záchody, aké som kedy videla. Janet mi zase porozpráva o svojej smole s chlapmi. To máme spoločné, obidve priťahujeme bastardov.
Po zaplatení vyjdeme na rozpálený chodník rušnej ulice, kde sa o priestor bijú stánky s hotdogmi a zmrzlinou, pouliční umelci a imitátori, náhliaci sa Kalifornčania a bezdomovci, ktorí citovo vydierajú turistov zo všetkých kútov sveta.
„Čo máš teraz na pláne?“ Rukou si vytvorím striešku pred slnkom, lebo som si v kancli zabudla okuliare.
„Zavrieť sa do štúdia s LaToyou. Chalani potrebujú ženské vokály na album.“ Prevráti očami, čím mi dá najavo ako veľmi sa jej do toho chce.
„Úplne tomu rozumiem. Keby mali zavrieť mňa v jednej miestnosti s LaToyou, skončila by som zavretá v base za vraždu.“ V duchu sa zháčim nad svojou nevymáchanou hubou, je to predsa len jej sestra.
„Nie si jediná.“ Uľaví sa mi, keď ju moja poznámka pobaví a dokonca so mnou súhlasí. „Tak zajtra večer u teba, ok?“
Auto so šoférom ju čaká na druhej strane ako je moja kancelária, takže ma na rozlúčku pobozká na obe líca – divný Jacksonovský zvyk.
„To si píš! O šiestej. Nemeškaj! Maj sa.“ Odkývam jej a ponorená do myšlienok sa poberám svojim smerom. Sranda, že ju nikto na ulici nespoznáva ako Michaelovu mladšiu sestru. Žiadny fanúšik, nič. Zato jej brat sa von bez ochranky ani nedostane.
Zrazu mi cestu zatarasí Charlie Chaplin. Skutočný Chaplin. Teda skutočný imitátor. Takmer doňho vrazím plnou rýchlosťou, ale našťastie mám reflexy rýchle ako japonský samuraj.
„Zdravím, krásna slečna!“
„Nič nechcem, nič nedám.“ Snažím sa ho odohnať obvyklou frázou, ktorú používam pri podomových obchodníkoch alebo žobrákoch. Neznášam otravných pouličných „umelcov“. S kyslým ksichtom ho obídem.
„No, no, no, počkaj!“ Charlie Chaplin mi nedá šancu zdúchnuť a znova sa postaví predo mňa s dlaňami zdvihnutými v obrannom geste. „Od teba by som si ani nič nevzal, zlato, neboj sa.“
„Ešte raz mi povieš zlato, tak ti budú môj opätok vyberať zo zadku chirurgicky!“ Založím si ruky vbok a prvýkrát sa pozriem do tváre chlapa skrytého za dokonalým kostýmom a make-upom Chaplina. Tvár má natretú bielou farbou, oči obkreslené čiernou ceruzkou, klobúk na hlave a samozrejme nechýba ani povestný »knírek«.
Blázon.
„Prepáč kráska, neviem si pomôcť. Som z teba hotový.“ Obíde si ma dookola a ja zostanem stáť v pomykove. „Nemôžem od teba odtrhnúť oči odkedy si vyšla z toho podniku.“
Na jeho výšku sú jeho pohyby neuveriteľne koordinované a svižné. Možno je to nejaký pouličný kúzelník alebo tanečník.
Vážne tu tento chlap okolo mňa krúži ako okolo koristi?
„Si smiešny.“ Prekrížim si ruky na hrudi, ale zostanem stáť. Niečo ma drží priklincovanú na mieste a hovorí mi, že toto bude ešte zaujímavé.
„Možno som. Ale ak som zaujal tvoju pozornosť, tak to stálo za to.“ Zastane predo mnou a je tak vysoký, že sa pod ním pomaly strácam. Nevybral si práve šťastne. Chaplin bol predsa krpec.
„Čo si vlastne zač?“ Odfrknem si posmešne. „Robíš v cirkuse alebo čo?“
„Nielen krásna, ale aj bystrá.“ Elegantným pohybom vezme moju dlaň, obráti ju a skôr ako stihnem zareagovať vtisne mi na chrbát ruky gentlemanský bozk. „Trefa.“
Vypleštím oči. To bol pokus o žart a ono je to pravda?
Cirkusant? No zbohom.
Vytrhnem si ruku z jeho zovretia a posmešne zatlieskam. „Bravó! Skvelé predstavenie! Ale nepomýlil si si Chaplina s Casanovom?!“
Pristúpi o krok bližšie. Tak blízko, že sa takmer dotýka svojim telom môjho. Musím zakloniť hlavu, aby som udržala očný kontakt a nevyzerala ako posraná. Ihneď si všimnem jednu zvláštnosť. Každé oko má inej farby. Pravé zelené a ľavé hnedé so zeleným fliačikom. Pravdepodobne je to zámer a má šošovky.
Zrýchli sa mi tep. To je tým teplom vonku. Prirodzene.
Nahne sa k mojej tvári tak blízko, až mám pocit, že ma ide pobozkať. Ale nie, chvalabohu.
„Baby, budem ktokoľvek chceš.“ Zašepká mi nebezpečne blízko pier a tak intímne mi zahľadí do očí, že nevedomky vydýchnem. Malo by mi to byť smiešne vzhľadom na to, že sa hrá na Chaplina. Ale z nejakého dôvodu cítim iba zimomriavky po celom tele, hoci pred chvíľou zo mňa tieklo ako z kohútika.
„Urobím čokoľvek, aby si si so mnou dala rande.“
„Pchhha!“ Vyprsknem smiechom pri pomyslení, že by som si vyšla s týmto týpkom. Ale potom sa zamyslím. „Hmmm, vážne? Čokoľvek?!“ Zdvihnem bradu v provokatívnom geste.
Chlapče, chlapče, nevieš s kým sa zahrávaš.
„Čokoľvek.“ Šepne mi vášnivo do vlasov.
Zdrapnem ho za kravatu a diabolsky sa usmejem. „Platí.“
MICHELLE
Drnk-drnk-drnk. Kolieska cestovného kufra rachocú po schodíkoch autobusu, keď vystupujem v centre Los Angeles. Svoj biely kabriolet som vrátila Michaelovi, keď nebol doma. Normálne cesta autobusom z Rosemeadu trvá približne 45 minút, ale keďže sme v Kalifornii a priemerná rodina tu vlastní 2 autá, cesta sa kvôli zápcham pretiahla na dve hodiny.
Utriem si spotené čelo a rozhliadnem sa vôkol seba. Nad hlavou mi svieti elektronická tabuľa oznamujúca, že dnes máme prekliatych 34 stupňov. Nemám veľmi rada takéto teploty. Áno, ja viem. Žijem v Los Angeles, mala by som byť na to už zvyknutá. Ale moja slovanská krv sa s týmto podnebím asi stále nezžila. Ešteže som si rozmyslela rifle a miesto toho si obliekla krátke biele šaty so sandálmi.
Dobre, teraz si už len zohnať taxík a nechať sa odviezť do Encina k Bex. Spoza okuliarov röntgenujem ulicu a spomedzi miliardy taxíkov hľadám taký, ktorý je voľný. Medzitým sú mi opakovane ponúkané lacné napodobeniny značkových okuliarov, slnečníky, hamburgery a autobusové prehliadky po domoch celebrít.
„Belleza, no comprar un collar de perlas ??“ Počerný predavač mexického pôvodu mi strčí pod nos perlové náhrdelníky. Núka mi aj certifikáty pravosti, ktoré sú napísané rukou.
„No, gracias!“ Pokrútim hlavou a ospravedlňujúco sa usmejem. Všetky základné medzinárodné frázy mám v malíčku, za čo vďačím práve týmto obchodníkom.
Všimnem si ďalší taxík, ktorý sa rúti smerom ku mne. Zúrivo naňho mávam, ale prejde bez povšimnutia okolo mňa. Arrghh.
„Señorita, hladáš taksi?“ Zastaví vedľa mňa ďalší taxík a vystrčí sa z neho krpatý Mexičan, ktorému chýba predný zub a jeho angličtina je viac ako lámaná.
Keď sa tak zamyslím nad počtom prisťahovalcov, za chvíľu sa nedohovorím vo vlastnom meste.
Miesto odpovede prikývnem a usalaším sa na zadných sedadlách, kým mi krpec nešetrným spôsobom vrazí batožinu do kufra.
„Lindeley Avenue, Encino.“ Zavelím, keď si taxikár sadne do auta.
Pohneme sa vpred a ja sa zveziem na zadné operadlo. Je to zvláštne vracať sa do Michaelovho bytu. Aj keď ten byt teraz patrí Bex. Cítim sa takmer previnilo. V záchvate nepríčetnosti som ho opustila a teraz sa sťahujem do jedného z jeho bytov?
Po necelých 15 minútach taxikár zastaví pri chodníku a obráti sa na mňa.
„Señorita, nemožem ďalej, celé uzatvorené. Niečo asi nakrúcať tu. Musíš ísť peši.“
No super. Zaplatím mu menšiu čiastku ako som čakala a vystúpim do horúceho vzduchu. Pred nami sú naozaj policajné zátarasy s hliadkami, ktoré žiadne auto nepúšťajú ďalej.
Taxikár mi podá kufor, vytiahnem si rúčku a vyberiem sa smerom k cieľu. Pod pažami mám mokré kruhy, ale našťastie ich nie je na bielych šatách vidieť.
Klopocem v sandáloch po horúcom betóne nekonečný kilometer, kým sa konečne dostanem pred Michaelov, vlastne Bexin byt. Zazvoním odspodu.
„Áno?“
„Ahoj, to som ja, tvoja najlepšia kamarátka na svete!“
„No konečne! Poď hore!“ Hoci zafrfle, počujem v jej hlase nefalšovanú radosť.
Hneď ako sa dostanem na tretie poschodie, otvoria sa dvere a Bex na mňa skočí s otvoreným náručím. Oblečená je v ružovom domácom overale, ktorý pri mojej poslednej návšteve na nej nevyzeral tak obtiahnuto.
„Iba sa mi to zdá, alebo sa história opakuje?“ Potľapkám ju po chrbte a zasmejem sa. „Zase sa vtierkam k tebe. Iba miesto je iné.“
„Vtierkaj sa koľko chceš. Už mi z tohto prázdneho obrovského bytu začínalo hrabať! Som rada, že si tu.“ Ešte raz ma tuho stisne a potom si ma podrží na dĺžku ramien a premeria. „Ty si zase schudla, čo? Ja priberám a všetky ženy okolo mňa chudnú!“
Vezme mi batožinu a poženie ma dnu. Rozhliadnem sa po útulnom 4-izbovom byte s klímou, ktorý mi je dôverne známy. Niet sa čomu čudovať. Prežila som tu s Michaelom veľa chvíľ osamote. Každý kus nábytku, každá miestnosť a vôňa mi pripomína nejakú situáciu. Napríklad táto skriňa! Mám v živej pamäti ako sa mi schoval do najvrchnejšieho regálu a bol tam napchatý ako sardinka. Hľadala som ho hodinu.
„Dáš si pizzu? Zostala mi v chladničke od včera.“ Vezme do náručia dve kopy dokumentov a preloží ich zo stola na zem. Vlastne všetky voľné plochy po celom byte sú zapratané papiermi, fasciklami, použitými šálkami od kávy, obalmi od pizze, kelímkami od zmrzliny a rôznymi obalmi od donáškových služieb.
„No neohŕňaj tak nos, nestíham upratovať!“
„Nestíhaš to hádzať do koša?“ Mám čo robiť, aby som sa nerozosmiala.
„Nemáš šajnu čo to je, pracovať pre Michaela Jacksona. Branca je tak oddaný Michaelovi, že na nás dohliada ako sup. Musíme byť 24 hodín denne v pohotovosti.“ Obráti oči stĺpkom a vyberie z chladničky tanier s tromi kúskami mastnej pizze.
„A zase sme pri Michaelovi...“ Nedokážem zo svojho hlasu odstrániť jedovatý tón. „Sľúbila si mi, že ho nebudeme spomínať.“
„Prepáč, nechcela som. Ale keď preňho robím, ťažko sa dá tomu vyhnúť.“ Pokrčí plecami, sadne si oproti mne a nohy si vyloží na fascikel na druhej strane stola. Kývne hlavou smerom k pizzi predo mnou. „Len to do seba natlač. Potrebuješ to ako soľ. A ja už pizzu nemôžem ani cítiť.“ Naznačí vracanie. Keďže mi však škvŕka v žalúdku, nepohrdnem ponúknutým obedom. Na rozdiel od nej som pizzu nemala ani nepamätám. Odhryznem si kusisko a začnem ho prežúvať.
„Čo vaši?“
Prehltnem. „V pohode. Mama stále vyšíva na objednávku a oco si založil živnosť na inštalatérske práce. Lissy som pomaly ani nespoznala, tak rýchlo dospieva. Myslím, že jej začínajú rásť prsia. Všetkým sa darí skvele. Samozrejme, darilo by sa im ešte lepšie, keby sa ich dcéra nikdy nebola zaplietla s najslávnejším spevákom tejto doby,“ napodobním mamin hlas a zašibrinkujem pizzou v ruke, „ale nemôžu mať všetko, však?“
„Nič nové pod kalifornským slnkom.“ Mávne rukou. „Kedy máš tie prijímacie testy na Geffenovej univerzite?“
„O týždeň. Ale už mi chýba iba 20 strán a som pripravená.“ Utriem si ústa chrbtom ruky. „Ak ma vezmú, bude to zvláštne znova drieť školské lavice.“
„Nie ak – keď! Dostaneš sa tam. Dva roky vydržíš masírovať ego profákov a potom budeš pani doktorka. Môžeš si ma už teraz zapísať ako svojho prvého klienta.“
„Ale veď ty nemáš žiadne kožné problémy.“ Zdvihnem kútik úst.
„Čo nie je, môže byť! Toto pekelné slnko mi nerobí dobre na pokožku.“ Urobí si inšpekciu hnedých ramien.
„To sa volá opálenie. Vieš, keď je pokožka vystavená slnečnému žiareniu, začne sa tvoriť hormón, ktorý podporuje tvorbu tmavého kožného pigmentu melanínu. Nepotrebuješ žiadny urgentný lekársky zásah, môžeš mi veriť.“ Vysmievam sa jej. Nikdy nemala žiadny kožný problém. Jej pokožka bola odjakživa úplne dokonalá, bez jedinej pehy, znamienka, strie, vrásky alebo škvrnky. Mohla by pokojne hrať v reklame pre kozmetickú firmu.
„Nerob si z toho srandu, to je vážna vec!“ Uštipne sa do predlaktia a hľadá neexistujúcu chybičku krásy. „Obráťme list k ďalšej vážnej veci. Vieš aký je dnes deň?“ Zdvihne premúdrelo obočie a pozrie mi priamo do očí.
„Viem to veľmi dobre.“ Zahuhlem s plnou pusou ďalšieho trojuholníka pizze. „Prečo? Máš niečo pre mňa?“ Venujem jej drzý úsmev.
„Poviem to takto. Máme 4-izbový apartmán a ty máš dnes narodeniny. Čo ti z toho vyplýva?“
„Povedz mi, že si nezorganizovala oslavu, prosím ťa. Dnes nemám chuť na žiadnu párty.“
„Presne to som urobila. O tri hodiny to tu bude plné ľudí, jedla a hudby. Objednala som švédske stoly z cateringu, tortu z pekárne na rohu a DJ! O hodinku privezú balóniky, lampióny na terasu a papierové reťaze! Upozornila som aj susedov, že dnes budeme mať mejdan dlho do noci a každému som dala darčekový kôš, aby na nás nezavolali fízlov. Nekaz mi radosť, myslela som, že ťa to poteší! Potrebuješ sa trochu odreagovať, prísť na iné myšlienky.“ S buchnutím spustí nohy na zem a podíde k mojej stoličke, aby ma objala.
„Vďaka za všetko, Bex. Ale mám chuť ťa zabiť. A kto sem príde?“ Začína vo mne rásť podozrenie.
„Moji priatelia, tvoji priatelia, naši spoloční priatelia, tvoje bývalé kolegyne, moji kolegovia, ehm... Janet a možno niekto z jej rodiny.“ Zámerne sa vyhýba očnému kontaktu.
Hlasno vzdychnem. „Aj on?“
„Jeho som nepozývala. Myslíš si o mne, že som až taká sviňa?“
„Dobre.“ Odfúknem si prameň z čela a vysúkam zo seba radostný úsmev. „V tom prípade to zvládnem.“
Vráti mi úsmev a položí mi kamarátsky ruky na plecia. „Gratulovať ti budem až spolu so všetkými, dobre?“
„No problema. A Bex? Stále tu točíme len o mne, ale ešte si mi nepovedala, čo máš ty nové.“ Vstanem, obrátim sa k nej čelom a opriem sa zadkom o okraj stola.
„Okrem toho, čo som ti už povedala o práci, nemám nič nové.“
„Žiadny chlap na dohľad?“
„Vlastne keď to spomínaš... Včera sa ma pokúsil zbaliť jeden zúfalec na ulici. Cirkusant!“ Krútiac hlavou sa pleskne po čele akoby nemohla uveriť, že sa jej opovážil prihovoriť taký niktoš. „Tlačil mi do hlavy také kaleráby, že ani neviem ako, ale spracoval ma k tomu, aby som mu dala šancu.“ Zrazu sa zatvári akoby uvidela ducha. „Panebože, je to tu. Oficiálne som zúfalka!“
„Ako sa mu to podarilo?“ Mám chuť zatlieskať. Bex nenamotá len tak hocikto.
„Takmer sa mi hádzal pod nohy a hustil do mňa, že urobí čokoľvek, len aby som si s ním dala rande. Tak som ho pozvala na dnešnú párty s tým, že ak sa mu z nej podarí urobiť nezabudnuteľnú udalosť, pôjdem s ním von.“
„Ty si blázon. Pozvať sem len tak cudzieho chlapa?“
„Je neškodný, neboj sa. A navyše, budeme mať zábavu zadarmo.“
„Až tak zadarmo nie. Budeš s ním musieť ísť na rande.“ Pripomeniem jej stroho.
„Toho sa fakt neobávam. Bol taký mizerný, že sa akurát tak nasmejeme na jeho trápnosti. A keby náhodou, jedno stretko nejako prežijem. Nemám chuť si viazať na krk ďalšieho magora.“ Roztržito kývne plecom a pozrie na hodinky na ruke. „Je najvyšší čas, aby sme sa začali chystať!“
„Začni svojim bordelom. Teda ak nechceš hostí odplašiť už pri vstupe do bytu.“ Zakričím za ňou, kým vlečiem svoj kufor do izby pripravenej pre moju maličkosť. V tejto izbe sme s Michaelom nespávali, v duchu Bex udelím bod za predvídavosť.
Na posteli ma čakajú čierne vypasované šaty a škraboška na tvár. Vzápätí sa medzi dverami objaví Bex.
„Zabudla som ti povedať. Požičiavam ti tieto šaty, ja sa do nich nezmestím.“
„Budú na mne príliš krátke, ty si nižšia.“ Zaprotestujem.
„Vyskúšaj a potom súď.“
„A čo toto?“ Ukážem na trblietavú masku na tvár.
„Ach, áno. Párty bude v štýle Benátok. Škrabošky na tvár sú povinné.“
„Počúvaj ma, ak za mojim chrbtom šiješ nejakú búdu, tak...“
„Prečo ma stále upodozrievaš z niečoho?“
„Nie som slepá a mám mozog, je tu veľa podozrivých vecí.“
Komentáre
Prehľad komentárov
Ja ..neviem ako začať. Toto nemá byt komentár k románu na pokračovanie, ale poďakovanie autorke. Rada by som ti Michele napísala osobne ale neviem ako sa s tebou spojiť tak to napíšem sem. Možno to bude dlhé, prosím ostatné čitateľky, odpusťte. Ale ja už som tak plná emócií že ak to zo seba nevypustím tak prasknem. Ja som objavila Michaela len nedávno, myslím ako človeka, nie ako kráľa popu. Dovtedy som o ňom vedela len z bulváru. Až pred pár mesiacmi som náhodou objavila nejaké rozhovory, ktoré ma tak zaujali, že som začala googliť a čítat všetko čo malo v názve MJ. Bola som v šoku. Objavila som nádhernú bytosť, akú som nikdy nestretla a tak prenasledovanú a nepochopnú, osamelú a citlivú, že som tomu nemohla ani uveriť. je ten človek z našho sveta? A ako to že som to nevedela? Kde som žila? Ja..objavila som Michaela, áno , pozde, ale celé toto poznanie mnou prešlo ako horúčka. Stále som objavovala nové a nové články, knihy, rozhovory, videá, chodila som spat ráno o tretej ( vstávam do práce o pol piatej), nejedla som, chodila som ako mátoha, počúvala všetky jeho piesne, vstrebávala ho všetkými zmyslami. Neviem čo sa to stalo. doma si mysleli že som sa zbláznila ( mám dvoch skoro dospelých synov). Proste som pochopila!!! Kto bol a čím si prešiel a ako trpel. Bolo to pre mňa velmi bolestné poznanie. Je jasné že každý kto ho poznal ho musel milovať. Ja nebudem opisovať čo som zistila ( myslím jeho láskavost, dobrotu, zraniteĹnost voči krutostiam sveta a hlavne jeho obrovský dar - hudbou a umením šíriť lásku k ľuďom a planéte), všetci čo navštevujete tieto stránky o tomto už dávno viete. Ja len chcem poďakovat že konečne som našla niekoho kto mi rozumie a pred kým sa nemusím hanbiť že milujem dávno mŕtvého speváka ktorý je navyše v očiach verejnosti označovaný za čudáka a ešte horšie. Chcem poďakovať Michelle, pretože to ako o ňom krásne píše ukazuje že o ňom vie strašne veĺa a miluje ho takisto ako by bola naozaj s ním. ďakujem že sa tvojim prostredníctvom možem preniesť do doby keď bol šťastný. A po každej kapitole strašne ľutujem že nemal takú lásku pri sebe kám žil. A ešte niečo : predstav si tú jeho silu, silu lásky ktorú dokázal šíriť - ešte 7 rokov po smrti stále dokáže prebudiť lásku len prostedníctvom obrazovky, ja cítim ten odkaz v každej vete, v každej piesni, a každom úsmeve, tak isto ako jeho bolesť ked čítam o súdoch a bulvárnych svinstvách. Ja sa snažím byť lepším človekom len preto že som poznala jeho: Všetko čo robím robím tak ako by sa na mňa pozeral. Pristihla som sa že ked sa účastním nejakej akcie na podporu deťom, alebo bezdomovcom, alebo čokolvek podobné, hovorím si: toto by sa Michaelovi páčilo. Žijem a šírim jeho odkaz ďalej. Ale poďakovanie tebe a ostatným na týchto stránkach je za to, že to mám komu povedat, s kým sa podelit, bez toho aby si mysleli že som blázon. Viem že je to zmetené. ( sorry - mám českú klávesnicu) Ale ja som sa nemala s kým podelit o toto poznanie a teraz som našla tieto stránky a ďakujem za ne. (Michaelovi by sa to páčilo) Prčítala som ich jedným dychom, vo dne, v noci, každú volnú chvílku. A ten príbeh na pokračovanie, ktorý ma prenesie do jeho sveta je proste fantastický a pritom žiadne preháňanie, všetko také realistické, pritom milé a krásne, že klobúk dole ( naozaj som začala nosiť aj klobúky- cvok čo?). Píšeš skvele, napínavo a pritom sa opieraš o fakty a dokonca fotografie- úžasný nápad! Michelle si skvelá! Ešte raz ďakujem a prosím o prepáčenie za dlhý komentár. Keby som mala kontakt napíšem radšej meil len tebe. Teším sa na pokračovanie.
Re: Odpoveď
(eidrien, 12. 8. 2016 18:22)Ach ďakujem. Si zlatá. Uľavilo sa mi. Nie som blázon:-) , no..ak..tak len trochu.
Re: Odpoveď
(eidrien, 12. 8. 2016 18:43)Ach ďakujem. Si zlatá. Uľavilo sa mi. Nie som blázon:-) , no..ak..tak len trochu.
....
(Stanča, 11. 6. 2016 23:27)
Okej prečítané.... Koment ti musím písať takto cez telefón, bohužiaľ.... Vyzerá to tak, že môj počítač odišiel do večných lovíšť... Ani Coperfieldovi (nechce sa mi googlit ako sa piše) sa ho už nepodarí vzkriesiť asi. A to som tam mala polovicu novej kapitoly, nehovoriac o práci a MJ things.
No ale späť ku kapitole.... Napísala by som aj viac ako pár týchto riadkov, ale stalo sa co sa stalo...
Teším sa hlavne na pokračovanie, pretože koniec nám napovedá, že to bude velice zaujímavé........ a väčšia rola Bex, tak palec hore.
Tak na záver len sup s novou častou :)
KM
.
(Michelle, 10. 6. 2016 19:43)
No som zvedava ako to dopadne a ci vobec pride Michael a ci sa Michelle nahneva.
Nechame sa prekvapit.
poďakovanie
(eidrien, 11. 8. 2016 18:39)